Zrak je najdôležitejší. Tak vraví múdre porekadlo a Janko ho overil
v praxi hneď po tom, ako prišiel o ľavé oko. Zistil, že neklame. Oko
mu
však len tak z hlavy nevypadlo, ale mu ho vystrelili.
„Tak,“ profesor uprel na svojho zverenca pohľad plný hrdosti, „a
je
to.“ Eddie najprv len pomaly rozlepil oči. Nič nevidel, len klipkal od
oslepenia. „Ach prepáč, zabudol som ho vypnúť,“ starec sa natiahol a
šťukol vypínačom.
Bol pochmúrny deň. Mrazivý vietor fúkal snehové vločky do tváre
nešťastného furmana. Hoci mohlo byť len krátko pred poludním, zdalo sa
mu,
že padá súmrak. Určite to bolo tmavosivými mračnami, ktoré viseli tak
nízko pri zemi, akoby už-už mali padnúť a rozgniaviť všetko pod
sebou.
„Z takýchto mračien nevzíde nič dobré,“ vyhlásil Vasilij sčasti
pre
seba, sčasti pre hnedáka, ktorý ťahal masívne sane.
Krajinou sa hnali dvaja jazdci. Tryskom cválali pomedzi zalesnené kopce
a
popoludňajšie slnko sa jagalo na ich jasnej zbroji. Cestou míňali
zachmúrených sedliakov, lopotiacich sa na malých políčkach. Vysoko nad
nimi
sa na skalnatom brale týčil schátraný hrad, cieľ ich cesty. Zbrojnoši
kráčali sieňou, ktorá mala svoje najlepšie časy dávno za sebou. Na
jej
konci sa pomaly rozvetrával starý stolec a pri ňom stál jeden bie…
Ďobáčik leží doluznačky na svojej posteli a s dlaňami prilepenými
na
uhrovitej tvári usedavo plače. Je krásny slnečný deň, za oknom
švitorí
sýkorka, ale vo vnútri ranenej dušičky rozľútosteného dievčaťa
panuje
mučivá horkosť. To všetko on… Marek.
Doktor Blumentaum mal v pláne, dopriať si pohár kvalitného moku.
Jeho
pravidelný rituál, opakujúci sa niekoľkokrát denne, vyrušilo vŕzganie
dvier. Do ordinácie vošiel nádejný klient. Pána Skytovského už
omrzelo
večné ničnerobenie, a tak sa rozhodol pre zmenu vo svojom nudnom živote.
Chcel by bohatý a slávny, hoci aj post mortem. Aby sa tak však stalo,
bolo
potrebné absolvovať zopár kozmetických úprav.
Svet sa rozkolísal. Nie s takou vervou, aby sa približoval k samotnej
apokalypse, no možno chýbal už len pomyselný krôčik. „Nachádzame sa
na
periférii mesta Anjala, blízko hraníc s Francúzskom. To, čo za mnou
vidíte, je výsledok trojhodinového besnenia dvoch znepriatelených
gangov.
Levi a Panny…"
Vlad pozeral jedným okom do tmy, o druhé sa mu opierala skala
veľkosti
vagóna. Asi milión skál podobných rozmerov ležalo na jeho nesmrteľnom
tele. Dosť to bolelo. A čo horšie, tie skaly sa hýbali a posúvali.
Začínal sa cítiť nepríjemne. Pričom to všetko vlastne začalo
tak dobre.
„Koľkokrát som ti povedala, aby si zatvorila okno, keď prší? Pozri sa
na
zem! Je tam zase voda.“ Matka vrhla vyčítavý pohľad na dcéru, ktorá
pozerala televízor „Čo ak by som sa pošmykla? Čo by si potom
urobila?“
pokračovala zvýšeným hlasom.
Silno utiahnuté kožené popruhy sa mi zarezávajú do rúk. Nohy sú na
tom
podobne, nemôžem sa ani hnúť. Zatuchnutý vzduch v mučiarni je cítiť
krvou a utrpením. Viem, čo ma na tomto mieste čaká. Črevá v bruchu sa
mi
skrúcajú ako klbko podráždených zmijí. Nútim sa pomaly a zhlboka
dýchať, zažehnávam tak rastúcu paniku. Z boja samého so sebou ma
vytrháva buchnutie masívnych dubových dverí.
Politici ani tentoraz nesklamali. Keď sa trochu rozkukali a zistili,
o čo
ide, okamžite sa prispôsobili a začali s agresormi spolupracovať. Sami
ich
chránili pred rozzúreným davom a pomáhali odvádzať označených. Vraj
to
už nie sú ľudia a musia sa postarať o pozostalých. Pozostalých!
Úplne
nás odpísali. Pre nich sme boli už mŕtvi.
Neviem prečo, neviem ako, jediné čo si pamätám je ten nechutný
silný
vietor narážajúci do mojej tváre. Sledujem okná budovy z ktorej padám
a
spoznávam ju. Je to Tower One, najvyššia budova Mesta. Veľké sklenené
dlaždice tvoria jednoliatu na pohľad nekonečnú plochu, moderná
účelová
architektúra. Nelogicky som si spomenul na letáčik ktorý som dnes ráno
čítal, ktorý mi vtisla brigádnička pred budovou do ruky.
Dieťa spalo dlho: spalo bezsenným, hlbokým spánkom spravodlivých a keď
sa
prebudilo, vôkol bola len temnota a ono malo strach a takmer si cvrklo, tak
veľmi túžilo aspoň po iskierke svetla. Vtedy jeho tápajúca dlaň
objavila
lampáš a keď mäkké prsty zavadili o akúsi skrutku, rozhorel sa plameň
a
zrazu bolo svetlo a dieťa videlo, že svetlo je dobré.
Čiernym vesmírom, plávala kozmická loď. Život na nej už dávno
utíchol,
len bledé svetielka po jej okrajoch, naznačovali trúfalú nádej. Ľudia
v nej spali spánkom, zabudnutia. Loď sa odrazu zachvela a zastala.
Liliana
otvorila oči.
Úžasný hrdina v rifliach , modrobielom trikote a maskou na tvári, sa
poriadne zaprel, aby zastavil auto, rútiace sa diaľnicou. Vrtuľníky mu
uvoľňovali miesto. Tri policajné autá so spustenými sirénami
spomalili,
aby zastavili dopravu a zaistili celý priestor. Len helikoptéra FTV sa mu
neustále motala v zornom poli. Znechutene premýšľal, ako sa jej
zbaviť.
Počkajte na momentík. Junior manager v našej spoločnosti je
Psychicky
Náročná Robota.“ Naozaj to vyslovoval tak, akoby každé z tých troch
slov začínalo veľkým písmenom. Usmieval sa pritom tak ako ten zlý
klaun
v Kingovom románe, keď podával malému chlapcovi papierovú
lodičku –
tesne predtým, ako sa mu vrhol po krku
Niekoho čaká koncoročné vysvedčenie, niekoho promócia, iného zasa
zaslúžená dovolenka. Ku všetkej tej radosti a veselosti pridávame aj my
svoju trošku. Víťaza prvého tohoročného kola súťaže amatérskych
mikropoviedok žánru fantastiky – Ohnivé pero.
So stúpajúcimi teplotami to čitateľov stále viac láka k vode a do
lesa
než k monitoru. Ktože by už súťažné poviedky čítal, nieže ešte
písal. Nastal teda čas vyhodnotiť aj prvé tohoročné kolo súťaže
Ohnivé pero.
Vedel presne, kde ma poškriabkať, mal na to tie najcitlivejšie senzory.
Od
rozkoše som až zakláňala hlavu a prehýbala sa na stoličke, ale
nemienila
som ukončiť hru, ešte pár minút a zdolám ďalší level. Priniesol mi
pohár s energetickým nápojom nabitý bublinkami, presne taký milujem.
Ku
ľavej ruke nezabudol pridať chipsy, perfektne sa to dopĺňalo.
Kalendár
„Kozliatka, kozliatka, otvorte mi dvierka, nesiem vám na rožkoch
trošku
hašišu a v ústach nemálo absinthu,“ ozvalo sa od vchodových dverí
jedného domčeka na kraji lesíka. Klopkajúci bol vĺčik a chcel sa,
pravdepodobne, nakŕmiť na nevinných stvoreniach. Lenže odpoveď z ich
príbytku bola vskutku nečakaná.
Žiarivé slnečné lúče oslavovali príchod nového dňa. Mäkké
oranžové
svetlo dodávalo krajine istú tajomnosť, ba až nadprirodzenosť.
Prebúdzajúce sa domčeky, opustené ulice, ešte nepoškvrnené
raňajším
zhonom, lúky a polia miznúce za obzorom vyzerali ako z iného sveta.
Vnútorné hodiny mu oznámili, že treba odstreliť pristávacie rakety.
Planéta už bola tak blízko, až jej horný okraj zakryl menšie zo sĺnk.
Bleskovo vyrátal súradnice ich dopadu a raketka už mierila k povrchu.
O stotinu sekundy nato okolo neho prefrčala druhá. Obe po dopade
vytvorili
červený fliačik, so skracujúcou sa vzdialenosťou stále väčší.
Šeh kráčal lesom so sklonenou hlavou. Poznal tu každý strom a krík a
tak
sa spoliehal na svoje uši viac než na zradné pohyby konárov, ktoré
prehýbal vietor. Zohol sa aby mohol prejsť pod hustou korunou keď
uprostred
pohybu zamrzol. Doľahol k nemu zvuk ktorý tu nemal svoje miesto.
Ľudský hlas.
Ticho a opatrne sa zakrádal vyprahnutou stepou pod rúškom noci. Teraz to
bol
lovec a poľoval na rapstorlyka. Keď si ho vybavil pred očami, napadlo mu
či
to nie je náhodou naopak. Možno to všetko nebol
najšťastnejší nápad.
Snežilo. Nebola to výdatná nádielka, len také mrholenie. Drobné
snehové
vločky vytvárali jemný závoj hmly. Ten spôsobil, že krajina sa
priskoro
ponorila do šera. V lese pod hustými konármi však už zavládla noc.
Postava, potkýnajúca sa v temnote medzi stromami, ticho zavrčala. Na
takúto
situáciu nebola pripravená. Batérie mobilov sa v chlade vybíjajú
rýchlejšie.
Vedma ponorila zaťatú päsť do neveľkej hlinenej misky. Kľačala.
Neforemný odev drsne obopínal jej boky a zlepená, blatom a slamou
pretkaná
hriva jej padala do tváre. Z jej zvyčajnej krásy nebolo vidno vôbec
nič.
Zista mal nutkanie odhaliť aspoň kúsok jej obličaja, jej oči. Zrkadlí
sa
v nich už jeho budúcnosť?
Diaľnica pripomínala nekonečný tunel. Holé stromy po jej bokoch
pokrývala
niekoľkocentimetrová vrstva snehu. Vrcholy hôr v diaľke splývali so
šedou oblohou. Snehová kaša sa lepila na predné sklo auta a zanechávala
na
ňom nepriehľadný povlak, cez ktorý sa pozerala na svet ako cez clonu.
Vstúpil som dnu a skúmavým pohľadom si premeral izbu. Asketicky
zariadená,
nič výnimočné: drevená podlaha, okno dokorán, pri stene posteľ.
A všetko bolo bledé. Bledé parkety, bledá obloha za oknom, bledé
steny,
bledá posteľ, bledé obliečky. A bledá hlava na vankúši.
Sklamte ho a roznesie vás v zuboch. Vo veľkej firme si túto
skutočnosť
o generálnom riaditeľovi uvedomuje každý od členov správnej rady až
po
doručovateľa pizze. Môžete preto chápať, že odkedy som pokašľal
istú
lukratívnu nemeckú zákazku, kravata na krku sa mi zdala tesnejšia a ani
stolička v mojej kancelárii akoby odrazu neoplývala zvyčajnou
stabilitou.
„Pane nevolal by som ťa, keby nestál môj život na vlásku,“
prehovoril
pošepky, sotva by ho niekto počul. „Títo ľudia sú ako hyeny.“
„Minule
to bola vec života a smrti, teraz život na vlásku. Zdá sa, že nie si
schopný vykonávať úrad, ktorý zastávaš, keď sa nevieš
rozhodnúť.“
„Toto je iné. Mám odsúdiť človeka na smrť.“