Zrak je najdôležitejší.
Tak vraví múdre porekadlo a Janko ho overil v praxi hneď po tom, ako prišiel o ľavé oko. Zistil, že neklame.
Oko mu však len tak z hlavy nevypadlo, ale mu ho vystrelili. Nezomrel, len plakal a knísal sa sem a ta, ako sopľavé decko.
Toho dňa hrali s chalanmi v mraziarňach hokej. Puky lietali sťa besné ovce, no Janko sa nebál a smelo sa za nimi načahoval. A zrazu prásk ho! A plastické videnie mu dalo pusu na rozlúčku a utieklo do Západného Nemecka.
Keď sa ako tak spamätal, zachoval sa ako chlap. Dohral zápas a až potom vyhľadal lekársku pomoc – ako sa na poctivého občana registrovaného v poctivej zdravotnej poisťovni patrí, pobral sa k svojej doktorke. Dožadoval sa, celkom logicky, aby ho poslala na očné. Pre názornosť sa pri tom špáral v tej príma chodbičke, čo mu po oku ostala.
Lekárka však len vrtela hlavou a vravela : „Nie, nie. Stačí, keď ti predpíšem kvapky proti kašľu. Bude jednoduchšie ťa liečiť na kašeľ, ako riešiť trampoty s vystreleným okom.“
Janko sa vzbúril proti toľkej nespravodlivosti, a vypísaný recept bojkotoval. Zakúpené kvapky vydzúngol na ex hneď pred lekárňou. Rozhodol sa, že to takto nenechá. Šiel teda za jediným lekárom, kde ho všeobecná nemusela predpisovať. Pobral sa k zubárovi.
V čakárni na neho všetci vyjavene hľadeli. Čudne veru vyzerá človek, ktorému miesto oka trčí z tváre ničota! Janko si toho bol plne vedomí a použil svoj obľúbený zastierací manéver – tváril sa, že neni.
Zaťal zuby ani mlok, a nútil každú svoju časticu v tele, aby prešla zo stavu „ni“ do stavu „neni“. Moc to ale nepomohlo.
Prišmodrchala sa ku nemu staršia, ba až prestarnutá babka. Dokrčená bola ako šmirgeľ v servise, tvár mala takú vrásčitú a zošúverenú, že to vyzeralo ako by sa jej obličaj prepadával sám do seba, ani povrch kolabujúcej supernovy. Jankovi sa veru nevidela. Chvíľu premýšľal, či by sa mu nevidela, aj keby mal obe oči. A toto zaváhanie babke stačilo:
„Chlapče, s tým okom viem pomôcť,“ vravela a v očiach sa jej jagala pradávna mágia, „sestra je korenárkou a vie namiešať takú masť…“
Janko nebol amatér. Hneď zakontroval: „Babka, babka. Keby som potreboval s okom pomáhať, myslíte, že by som v čakárni u doktora čas tratil?“
Na to striga nenašla odpovede a tak sa odšmodrchala. Janko za ňou nenávistne hľadel, ani králik na mrkvu – kolaboranta.
Konečne na neho prišla rada. Usadil sa v zubárskom kresle. Zubár sa spýtal: „Tak aký máme problém, mladý pán?“
Janko nezaváhal: „Mám problém so zubom. Vznikol, keď mi vystrelili oko a doktorka ma nepustila na očné.“
So zubárom ani nemyklo. Bol to skratka profesionál. Nasadil si rúšku a spustil: „Tak sa na to pozrime – otvorme ústa – áno – áno – sestra píšte. Štvorka vľavo hore kaz. Problém vyriešim, ba priam vyvŕtam.“
Vŕtačka pišťala ako kladinou deflorovaná gymnastka. Kaz umieral a z celého srdca, ktoré nemal, preklínal Jankove ľavé oko. Keby sa nepominulo, mohol ešte dlho existovať!
Nakoniec Janko spokojne zaplatil zubárovi a pobral sa z budovy. Hľadel na svet jediným okom a pochvaľoval si, ako dnes nakoniec dobre pochodil.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.