Bol pochmúrny deň. Mrazivý vietor fúkal snehové vločky do tváre nešťastného furmana. Hoci mohlo byť len krátko pred poludním, zdalo sa mu, že padá súmrak. Určite to bolo tmavosivými mračnami, ktoré viseli tak nízko pri zemi, akoby už-už mali padnúť a rozgniaviť všetko pod sebou.
„Z takýchto mračien nevzíde nič dobré,“ vyhlásil Vasilij sčasti pre seba, sčasti pre hnedáka, ktorý ťahal masívne sane. Biela rovina sa rozprestierala kam oko dovidelo. Len tu a tam sa krčil krík obťažkaný snehom, alebo nevysoký kopec. „Ak nás tu zastihne búrka, nebudeme sa mať kde ukryť.“
Kôň akoby chcel potvrdiť jeho obavy začal fŕkať, nepokojne pohadzovať hlavou a vzpierať sa.
„Čo za bes to do teba vošiel,“ zamrmlal furman a jemne zviera pleskol bičom. „Hijé beštia! Možno tej búrke ujdeme.“
Zapriahnutý hucul opäť nabral rýchlosť, ale nebol o nič pokojnejší. Furman sa obzrel, či kôň azda nezavetril vlkov, ale aj keď mal výhľad doďaleka, nikde nič nevidel. Vlastne keď sa nad tým zamyslel, už hodnú chvíľu nezazrel vtáka, ba ani stádo laní, ktorých bolo v tomto kraji požehnane. Celkom akoby počas jeho cesty zmizlo zo sveta všetko živé.
Severák nabral druhý dych a začal rozháňať prašný sneh rovno oproti saniam. Vasilij si posunol baranicu do očí, golier na kabáte vytiahol až k nosu, takže ostala len štrbina, cez ktorú žmúril na cestu. Ani si nevšimol, kedy začal padať sneh. Nazlostene v duchu preklial Morenu. Nádejal sa, že už zajtra dôjde do hradiska, ale sa strhne búrka, uviazne len pár míľ od cieľu cesty. V noci by skutočne mohli prísť vlci a dochrámať mu koňa.
„Veles, pomôž biednemu služobníkovi. Ak mi pomôžeš dostať sa v zdraví domov, prinesiem ti zjari bohatú obetu!“
Veles asi vypočul furmanovu prosbu, pretože kôň akosi našiel širokú a rovnú cestu, s udupanou vrstvou snehu, ktorá viedla správnym smerom. Vasilij si bol istý, že to je pomoc od bohov, pretože v týchto končinách nikdy žiadna hradská nebola. Opäť pleskol bičom a napriek zhoršujúcemu sa počasiu mu na tvári hral široký úsmev.
To už sneh padal tak husto, že nebolo vidieť ďalej ako na pár krokov. Blížiaceho sa tvora so svietiacimi očami zbadal len chvíľu pred nárazom.
„Bes!“ preletelo mu mysľou, ale to už tvor s vrčaním vrazil do hnedáka. Obrovská rýchlosť zviera vystrelila nahor, ale s mohutnou príšerou to ani nepohlo. Hranatou hlavou vpálila do saní a do furmana – ten bol na mieste mŕtvy.
*
„Durak!“
Nikola dupol na brzdu a mykol volantom až v okamih nárazu. Kamión na zasneženej ceste okamžite prešiel do šmyku a vyletel mimo cestu. Chvíľu sa nádejal, že jednoducho zapadne do záveja, ale tvrdý náraz ho vyviedol z omylu.
Hlavou udrel do čelného skla a zaliala ho krv. Okamih pred tým, než stratil vedomie sa začudoval, či na ceste prvej triedy Smolensk – Minsk naozaj zrazil koňom ťahané sane.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.