Tento príbeh je skutočný. Odohral sa na našej planéte, v našej galaxii, v našom vesmíre, dokonca i v našom časopriestore. Všetky fakty sú napísané presne tak, ako sa odohrali, jedine názvy firiem boli zamlčané a mená postáv zmenené kvôli anonymite.
Vlastne aj preto, aby si na mňa niekto z dotyčných nepočkal v tmavej uličke.
Varovanie! Tento príbeh nie je vhodný pre ľudí so skutočne psychicky náročnou robotou, to mi môžete veriť.
„Dobrý deň, som Peter Malý, výkonný riaditeľ spoločnosti,“ povedal sebaistým hlasom mladého profesionála, čo sa po pracovisku špacíruje v obleku za tri tisícky.
Ja som už taký sebaistý nebol. „D-d-dobrý deň, volám sa Ferdinand Jemnický a reagoval som na vašu p-ponuku.“
„Poďte sem, do tejto miestnosti“, uviedol ma za hrubé dvere s ceduľkou Pohovory. Vraj nás tam nebude nikto rušiť.
V tom momente sa mi začali triasť nohy, cítil som sa ako v poslednom štádiu parkinsona, a hrdlo sa mi zahlienilo ako obeti smrtiacej superchrípky.
Vzchop sa, chlape, prikazoval som si, veď nejdeš na popravu, ani do ringu s Hulkom Hoganom.
Vzal som si aktovku a prekročil prah. Mladý profesionál za mnou zatvoril dvere.
„Sadnite si sem, ja si zatiaľ prisuniem stoličku a potom môžeme začať,“ povedal.
„Tak… Dneska máme akési zlé počasie, celý deň prší“ povedal som neohrabane, aby nestála reč, kým si prisúval stoličku.
A ja idiot som sa musel trepať sto kilákov kvôli pohovoru, dodal som v duchu.
Mladý profesionál si odkašľal a kývol mi, nech radšej prejdem k veci.
„Ako som už povedal, volám sa Ferdinand Jemnický a reagoval som na ponuku voľného pracovného miesta na pozícii junior manager v oddelení čerstvé potraviny, pretože mám veľký záujem pracovať vo vašej spoločnosti,“ začal som svoj monológ ako už sto krát predtým, keď ma zrazu nečakane prerušil.
„Počkajte na momentík. Junior manager v našej spoločnosti je Psychicky Náročná Robota.“ Naozaj to vyslovoval tak, akoby každé z tých troch slov začínalo veľkým písmenom. Usmieval sa pritom tak ako ten zlý klaun v Kingovom románe, keď podával malému chlapcovi papierovú lodičku – tesne predtým, ako sa mu vrhol po krku.
Keď to Mladý profesionál dopovedal, v mojom mozgu sa spustila nečakaná reakcia. Explodoval ten malý atómový balík, ktorý doručili nad Hirošimou. Normálne rachol a rozmetal všetko na kúsky. Odkiaľ sa tam vzal? Prečo vybuchol práve teraz? To neviem, možno do mňa výbušninu umiestnili v predchádzajúcej robote a Mladý profesionál poskytol rozbušku. Možno, ale svoj názor si už musíte utvoriť sami.
„Psy-chi-cky náá-roo-čnáá robota, vravíte? Ha Ha Ha“. Zasmial som sa ako ten z Devínskej Novej Vsi, keď vyrábal dierky do hláv svojich cigánskych susedov. „Vraj Psychicky Náročná Robota, no to je dobré.“
Jeho úsmev bol razom preč. Možno to bolo mojimi slovami, ale možno mi uvidel niečo v očiach. Niečo temné.
Pokračoval som ďalej, ale teraz už sebaisto, asi ako Radičová, keď hodnotila prvý rok svojho vládnutia.
„Iste ste si už prečítali môj životopis. Prednedávnom som pracoval v istej ázijskej kompánii ako nákupca. Neviem či ich poznáte, teda KÓREJCOV, ale to nie je dôležité, dôležité je, že som tam pracoval a to vám teda poviem, že aká to bola robota, keď si myslíte, že tá vaša je Psychicky Náročná, ha, ha“.
Mladý profesionál tam zrazu sedel ako päť peňazí. Stratil reč a asi mu práve docvaklo, že aj kontrolu nad pohovorom, ktorý sa teraz uberal trochu iným smerom, než bol zvyknutý.
„Po vyčerpávajúcej desaťhodinovej šichte,“ pokračoval som, „keď sa vaše viečka zaseknú v polovičke cesty, pretože máte vyschnuté oči ani storočný chlieb a nepomáhajú ani kvapky značky Super-ostrý zrak, keď si začnete robiť poriadok na stole, pripravený na odchod vypínate počítač k vám príde MOTIVÁTOR. Predpokladám, že asi neviete čo je to MOTIVÁTOR, tak vám to vysvetlím. MOTIVÁTOR je chlapík, čo nosí tridsať centimetrov dlhý lovecký nôž, ktorý sa používa pri pitvaní vysokej. Prisaje sa vám na krk ako pijavica a povie JOVONZEO KRONGO MORONGO HRANGO, čo v preklade znamená ROB TY SVIŇA JEDNA LEBO ŽIVÁ DOMOV NEPRÍDEŠ.“
Tvár Mladého profesionála sa menila svetelnou rýchlosťou. Teraz už nevyzeral ako usmievajúci sa klaun s kanibalskými zubami, skôr pripomínal niekoho, kto strávil v ringu dvanásť kôl s Mike Tysonom. Zrejme myslel na to, že by sa už rád dostal domov, kde by zamkol dvere na dva zámky, stiahol rolety a schoval sa pod perinu.
„Ale to ešte nie je všetko.“ Môj hlas naberal na intenzite, teraz ma musia počuť už aj na chodbe. „MOTIVÁTOR je len začiatok. Oproti SMRTKE je MOTIVÁTOR malina. Keď sa zastaví niektorá výrobná linka kvôli vašemu dodávateľovi, hneď v tom momente máte SMRTKU pri hlave. Nepovie nič, len vám priloží k spánku revolver a stlačí spúšť. Ak počujete cvaknutie naprázdno mali ste šťastie; ak nie, domov ste sa už nedostali. Asi tušíte o čo ide. V zásobníku bol jediný náboj. Prečo to tak robia, netuším, možno je to ich národný šport. V ich spoločnosti je každopádne veľmi vysoká fluktuácia, každý deň stretnete na oddelení novú tvár. Teraz už viem, čím to je. Ani netuším ako sa mi odtiaľ podarilo vyviaznuť so zdravou kožou. Asi sa na mňa usmialo šťastie. Alebo to bola Božia vôľa alebo niečo podobné.“
Potom som Mladému profesionálovi povedal, že sa mi od bývalého zamestnávateľa podarilo ukoristiť jeden artefakt. Možno ste uhádli, že ide o ten revolver, mimochodom magnum .44, ktorý teraz potichučky leží v mojej aktovke.
„… a keď nedostanem túto prácu tak bude zle,“ ukončil som pracovný pohovor.
Nakoniec som tú robotu nedostal. Mladý profesionál pod stolom vyťukal do mobilu nejaké číslo a v miestnosti sa zjavili chlapáci z firemnej ochranky. Potom bol okolo toho veľký rozruch. Vypočúvanie na polícii, lekárske vyšetrenia. Vážne sa tváriaca pani v bielom plášti mi ukazovala kadejaké obrázky s atramentovými škvrnami. Na každom som videl Kórejčana. Jeden mal v zuboch nôž, iného poliali leteckým palivom a škrtli zapaľovačom. Normálne som ho počul kričať, keď horel ako čarodejnica na hranici.
Potom ma odviezli do Zálužia. To je miesto, kde sa k špinavému nebu týči nemocničný komplex pochmúrnych budov so zamrežovanými oknami. Dostal som izbu s mäkkými bielymi stenami. Obliekli mi aj zaujímavé sako bez rukávov.
Že vraj Psychicky Náročná Robota. Nedajte sa vysmiať.
Ha-Ha. Ha-Ha- Hahahahaha…
Autorská poznámka
V jednej knihe, už sa presne nepamätám v ktorej, som sa dočítal, že napísať druhý román je pre spisovateľov hrozne ťažké, v niektorých prípadoch i nemožné. Možno, že to platí aj pre poviedkárov. Táto poviedka sa mi totiž písala s ľahkosťou, s akou nováčik v posilňovni dvíha sto kíl v tlakoch na lavičke. Nuž čo už, poďme radšej na poďakovania.
V prvom rade by som sa rád poďakoval pánovi Petrovi Malému, riaditeľovi istej siete hypermarketov za jeho večné opakovanie magickej formulky Psychicky Náročná Robota, bez ktorého by táto poviedka nikdy neuzrela svetlo sveta. Ďalej by som sa chcel poďakovať môjmu kórejskému ex-bossovi, ktorý ma zoznámil s kórejským národným športom a kórejskými metódami, ktoré v našom svete nemajú obdobia. Ďakujem i tým, ktorí si prečítali túto moju krátku poviedku.
Dúfam, že ste sa pri nej aspoň trochu pobavili.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.