Čiernym vesmírom, plávala kozmická loď. Život na nej už dávno utíchol, len bledé svetielka po jej okrajoch, naznačovali trúfalú nádej. Ľudia v nej spali spánkom, zabudnutia. Loď sa odrazu zachvela a zastala.
Liliana otvorila oči. Ostré svetlo ju bolelo. Nad ňou sa skláňala zvláštna bytosť. Fialová tvár, zjazvená maličkými bodkami. Telo navlečené v šupinatej koži. Ale jej prenikavý pohľad, bol plný pochopenia.
„Ja som Kira, liečiteľka. Ako sa cítiš?“
„Dobre. Ale ako je možné, že ti rozumiem? Veď ty nie si človek.“
„Kým ste ležali v umelom spánku, naučili sme vás špeciálnou technikou náš jazyk.“
„A ostatní ľudia?“
Pozrela sa na ňu ustarostene.
„Je mi to ľúto, ale prežili ste len dvaja. Ako sme sa dozvedeli, mechanik vašej lode a ty. Kým ste boli v hlbokom spánku, museli do vás naraziť meteority a tie spôsobili nesmierne škody. Keď sme vás objavili, loď už bola veľmi poškodená. Vaše spiace komory boli zablokované. Vás oboch sme našli, až na konci. Boli ste napojení na náhradný zdroj. A to vás zachránilo.“
Liliana chvíľu na ňu nemo hľadela. Snažila sa pochopiť to, čo práve počula. Trvalo chvíľu kým sa z toho spamätala.
„Spomínam si. Bolo nás veľa a žiadna šanca. Museli sme spať a dúfať v záchranu.“
V sprievode Derila a Kiri, kráčala po chodbe neznámeho plavidla. Po týždennom pobyte na lôžku, už bola zotavená fyzicky aj psychicky.
Vnútorné chodby lode nádherne žiarili. Dotkla sa ich a pocítila teplo. Spýtavo sa zahľadela na Derila.
„Áno sú veľmi zvláštni.“ Usmial sa, keď videl jej prekvapenie.
On bol teraz jediný, ktorý jej zostal v tomto cudzom svete. Dlhé vlasy stiahnuté do tyla, ladili k hnedým očiam. V jeho pohľade videla smútok, ale aj túžbu prežiť. Boli poslední z ľudí, ktorí sa stihli zachrániť zo Zeme. Tá sa náhle, začala prepadávať sama do seba. Štyri kozmické lode ešte stihli vyštartovať s množstvom ľudí, narýchlo zozbieraných. Ale ako oni dopadli, to netušili.
Butanovia. Takto sa nazývala táto zvláštna rasa, ktorá ich zachránila. Práve boli na spiatočnej ceste z prieskumnej misie. Vtedy narazili na ich zúboženú loď
Deril kráčal za ňou a díval sa, na jej svižnú postavu a kučeravé vlasy. Pracovala vo výskumnom centre. Tam ju uvidel prvýkrát. Už vtedy sa mu zapáčila. Ona si ho ale vôbec nevšímala. Vždy bola pohrúžená, do svojej práce. Tuším ani nevedela, že existuje. Znovu sa stretli, až na vesmírnej lodi. Prehodili zopár slov a zistili, že majú veľa spoločného. Odvtedy si zaprisahal, že ju bude ochraňovať. Preto v poslednej chvíli, keď im dochádzala životná energia, napojil seba aj ju na náhradný zdroj.
Kira ich viedla po úzkej chodbe. Kapitán im láskavo pridelil zvyšné kajuty. Teraz leteli na ich domovskú planétu. Ak chcú žiť ďalej, nemajú na výber. A oni to vedeli.
„Zajtra pristaneme. Už sme blízko.“ Povedala Kira, keď vošla k nej do kajuty.
„ Mám obavy.“
Priateľka si k nej prisadla.
„No tak, odvahu dievča. Bude dobre. Nie si sama, máš mňa a Derila.“ Usmiala sa záhadne.
„Deril…“ zasnívala sa. Zaľúbila sa do neho, ani nevedela ako. Vždy jej dodával odvahu a ona sa prvýkrát, odvážila dúfať.
Odrazu sa loď naklonila a obe popadali.
„Čo sa to deje?”
„Neviem, idem to zistiť.“ Kira vyšla z kajuty a utekala chodbou. Ale ďalší prudký otras, ju hodil o stenu a ona omráčená klesla na podlahu.
Dvere sa rýchlo otvorili a dnu vbehol Deril.
„Poď so mnou!“ Skríkol a ťahal ju preč.
„Ty vieš čo sa robí?“
„Je to, ako keby na nás útočili!“
Práve boli na chodbe, keď zaznel alarm. Dvere sa automaticky zatvárali. Dnu sa dovalil biely dym. Liliana nestihla zadržať dych a v bezvedomí klesla na podlahu.
Loď ticho vibrovala.
„Ako sa cítiš?“
„Ach Deril, čo sa stalo?“ Ležala zviazaná pevnými popruhmi.
„Zdá sa, že sme zajatcami. Je tu celá posádka. Dym ktorý nás mal omámiť, vypustili nepriatelia. Ja som ešte stihol zatajiť dych a preto som trochu vnímal, čo sa deje. Sú to ich nepriatelia. Čakali tu na nich dlho. Počul som to. Hovoria si Namuri.“
Zablikalo svetlo a dvere sa otvorili. Dovnútra vstúpili vysoké postavy. Ich mohutné telá boli oblečené v tmavých plášťoch. Potetované tváre na nich zamračene hľadeli.
„Ste našimi zajatcami.“ Povedal jeden z nich a začal sa prechádzať a obzerať si ich.
„Všetci ste úbohí, poznamenal. Ale na prácu v čiernych baniach sa budete hodiť.“
„Na to nemáš právo!“ Vykríkol Udar, veliteľ tejto lode.
„Myslíš? Zaznel výstrel a on ostal ležať bez pohybu. Ešte niekto chce niečo povedať? Dúfam, že ste pochopili kto tu teraz velí!“
Keď prišiel až k nim, zastavil sa.
„Vy ste kto?“
„Sú to nešťastníci, ktorých sme zachránili.“ Rýchlo povedala Kira, ktorá pri nich ležala.
„Teba som sa neopýtal!“ A surovo ju kopol.
„Už si to predsa počul!“ Nahnevaný skríkol Deril.
„Vás si zvlášť podám, vzpurné cudzie bytosti!“ Kričal už rozzúrený.
Lilianu až striaslo. Krutosť ktorá mu blčala z ohyzdnej tváre, svedčila o jeho divej povahe.
Nakoniec pristáli na planéte. Vonku bolo dusno a všade okolo nich, sa nachádzali vysoké modré útesy. V ich vnútri sa ťažila, čierna vzácna ruda. Každému rozdali špeciálne vaky. Pomocou nich na povrch, mali vynášať ich čierne zlato.
Biele svetlo zasadené do stien, osvetľovalo priestor, kde pod dozorom pracovali. Deril pomáhal dievčatám nakladať. Odrazu si kľakol na skalu a začal ju ovoniavať.
„Čo to robíš?“ Nechápala Kira.
„Lilian,“ povedal.
Sklonila sa aj ona. Do nosa jej vnikol známy zápach síri.
„Ale veď to je…“ Tu sa zarazila, pretože ju niečo napadlo.
„Vidím, že si to tiež správne pochopila.“ Usmial sa na ňu.
„Ako to?“ Divila sa Kira, ktorá ničomu nerozumela.
„Teraz zbierajte! Ja idem prichystať malý darček.“ A nenápadne sa stratil v tuneli. Liliana priateľke všetko vysvetlila a spolu tajne, obchádzali svojich ľudí a čosi im šepkali.
*
Noc prišla náhle a všetci s nádejou, očakávali čo sa stane. Derila nebolo vidieť a Liliana sa začala obávať, že jeho plán mu nevyšiel. Chystala sa zdôveriť so svojimi obavami , keď zaznel obrovský výbuch. Ten naštartoval ďalšie, ktoré Deril usmernil tak, ako to potreboval. Síru ktorú objavil zapálil a tá sa pomalý, presúvala po celej chodbe. Keďže celé vnútro bolo z nej. Kamene a skaly lietali vzduchom. Nastal dokonalý zmätok a všetci sa rozutekali. Táto chvíľa, bola ich. Priatelia aj s ostatnými sa ponorili do náručia hustého pralesa, ktorý rástol naokolo. Kráčali celú noc, aby si boli istí, že ich nenájdu. Keď svitlo ráno vedeli, že sú zachránení.
„Musíme ísť za slnkom. To nás dovedie až ku nášmu žiarivému mestu. Toto územie kde sa nachádzame, patrí krutým Namurom.“
„To nie sú vaši ľudia, Kira?“ Opýtala sa Liliana.
„Nie, sú to tiež iba prisťahovalci z inej planéty. Ale ich krutosť nepoznala hraníc a tak boli vyhnaní z mesta. Odvtedy sa nám snažia , za to pomstiť.
Vďaka Kire sa aj s ostatnými zachránenými po troch dňoch, dostali do mesta. Deril a Liliana držiac sa za ruky, spoločne vošli do brány svojej novej budúcnosti. Tam ostali stáť v úžase, nad tou krásou. Domy boli postavené zo žiarivých krištáľov. Množstvo guľatých budov, stálo poukladaných do kruhu. Vyzeralo to neskutočne, ako v rozprávke. Pozreli sa na seba a v tej chvíli vedeli, že tu budú obaja šťastní.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.