Vstúpil som dnu a skúmavým pohľadom si premeral izbu. Asketicky zariadená, nič výnimočné: drevená podlaha, okno dokorán, pri stene posteľ. A všetko bolo bledé. Bledé parkety, bledá obloha za oknom, bledé steny, bledá posteľ, bledé obliečky. A bledá hlava na vankúši.
Zbystril som pozornosť a hlava na vankúši sa na mňa pozrela. Malé čierne bodky obklopené beľmom na mňa upreli pohľad plný smútku, strachu, bolesti a prosby. Odhrnul som perinu a odhalil chudé bledé telo, z ktorého vyrastali kostnaté hnáty. Celá tá bytosť sa chvela, iba oči na mňa ostávali nepohnuto prilepené. Odvrátil som pohľad.
„Príde…“ prevravela bytosť tichým šepotavým hlasom.
„Kto?“ nezaujato som sa spýtal.
„Indivíduum… Vysáva všetko ľudské, lebo chce byť človekom, a vypúšťa do mňa všetko, čím sa odlišuje od ľudí…,“ začala bytosť vysvetľovať.
„Tak nech príde,“ prerušil som ju, „toto je aj tak asi jeho byt.“
Bytosť zavrela oči a hlava jej klesla na vankúš. Prešiel som k oknu a začal som sa ledabolo pozerať po okolí. Po niekoľkých minútach som začul tiché vzdychy. Najprv sa mi zdalo, že to len šumí vietor, ale ako som sa započúval, zistil som že vychádzajú zvnútra. Otočil som sa za tým zvukom a spozoroval že to je opäť tá bytosť. Chveli sa jej pery, z hrdla jej vychádzali stony.
„Čo je?“ skúmal som dôvod toho vyrušenia.
„Príde… Indivíduum… a bude ma vysávať…“ vzlykala bytosť.
„A? Veď to robilo aj doteraz…“ snažil som sa ju upokojiť.
„Ale,“ bytosť už skoro plakala, „bolí to…“
„A čo je mňa vlastne do toho?“ zachmúrený som sa otočil a chcel som sa vrátiť k oknu. Bytosť vydala akýsi zvuk, akoby sa chystala niečo povedať, ale už nemala dosť síl. Snažil som sa to nepočúvať, ale bytosť sa nadobro rozplakala začala sa chvieť ešte viac. Prehodil som jej teda perinu cez hlavu a opäť som sa vydal pozerať po okolí. Po chvíli ma to však prestalo baviť, tak som sa prechádzal po byte hľadajúc niečo zaujímavé. Neúspešne. V ostatných miestnostiach okrem holých stien nebolo nič. Ako som sa ponevieral hore dolu, niečo ma chytilo za nohu. Malo to slabý stisk, skoro som ho necítil. Sklonil som hlavu aby som sa pozrel, čo to je. Zase tá otravná bytosť.
„Čo chceš tentokrát?“ Už ma to s ňou prestávalo baviť.
„Počúvaj ma…“ šepkala.
„Už ťa počúvam dosť dlho a nie je to ktoviečo“
„Počúvaj ma… už prichádza,“ Zdvihol som tú ohavu zo zeme, odhodlaný umlčať ju definitívne.
„Musíš… pomôcť…“ Bola ľahká, ľahučká ako páperie.
„Vysaje… všetko…“ Ale bola studená ako ľad.
„…ak nezastavíš… ak…“ A strašne sa chvela.
„nezatvoríš…okno…“ Objala ma jednou rukou okolo krku.
„dvere…zavreté… ale…“ Aj druhou rukou.
„prelezie… zvonka…“ Vykročil som.
„zatvor…zatvor…“ Prišiel som k oknu, ale nie s úmyslom zavrieť ho.
„áno.. zavri…“
Otvoril som to okno ešte viac, napriahol som sa aj s tou kreatúrou, ktorá mi visela na krku. Už ma nebude viac zaťažovať. Už ma nebude vyrušovať nepodstatnými žiadosťami. Už si nebude vynucovať moju pozornosť. Napol som svaly, zadržal dych, ale v poslednej chvíli som zastal, lebo som si všimol niečo, čo tam predtým nebolo. Tmavý objekt, ktorý letel po oblohe mojim smerom. Zahľadel som sa na to. Ako sa to stále približovalo, začal som rozoznávať bizarné tvary toho tvora. Letel presne smerom ku mne. Zrazu bol veľmi blízko. Zhodil som zo seba chvejúcu sa bytosť, aby som zabuchol okno, ale neskoro. Letiaci tvor vletel dnu, narazil do mňa a zhodil ma na zem. Keď som sa trochu pozbieral, všimol som si, že tvor vystiera dlhé zvlnené chápadlá. Z toho, čo sa zakrádalo ku mne, som náhle dostal ohromný strach. Šmátrajúc okolo seba po nejakej zbrani som sa sunul k dverám, ale nebol som dosť rýchly. Akonáhle sa mi chápadlo dotklo nôh, prestal som ich ovládať. Stuhli a strnuli. Chápadlo sa začalo zvíjať, krútiť ako mi ich obmotávalo. Chytil som ho rukami s úmyslom roztrhnúť ho. Na dotyk bolo vlhké a klzké, no viac som nezistil, lebo mi strnuli aj ruky. To sa však už chápadlo obmotávalo okolo mojej hrude a dusilo ma. Takmer som sa nevedel nadýchnuť, keď sa koniec chápadla začal vlniť pred mojou tvárou. Hlavy som sa však rozhodne nemienil vzdať. A tak som urobil jedinú vec, čo mi v tom momente napadla. Zo zvyškov síl som sa ako tak nadýchol a prudko som zahryzol do konca tej slizkej veci. Ústa, nos i celé útroby mi naplnila neopísateľná bolesť. Chutila ako najtrpkejší citrón. Zavrel som oči, no v kŕč, ktorým sa mi napínalo celé telo, mi ich opäť vypúlil a ja som zbadal, že chápadlo, ktoré ma predtým zvieralo, sa roztápa na sivohnedý sliz. Bolesť neustupovala, no kŕč pominul a ja som sa mohol opäť hýbať. Zdvihol som hlavu od svojho zaslizeného tela a videl som, že bytosť pri okne sa stala obeťou ďalších štyroch chápadiel. Mykajúc sa od bolesti som sa k nej priplazil. Bolo to najohavnejšie, čo som kedy videl, ale nemohol som vtedy odvrátiť pohľad. Bytosť sa už ani nemykala, len bola vystretá v kŕči, podobne ako ja pred chvíľou. Čeľuste mala stisnuté, oči vypúlené, hnáty vykrivené do neprirodzených tvarov. Miesta, kde sa chápadlá prisali na to krehké telo, hnisali krvavým hnisom. Z nich sa po pokožke postupne šíril čierny povlak. Steny chápadiel mierne spriehľadneli a ja som videl, ako za nimi rýchlo prúdi tmavá tekutina. Už len ten pohľad zintenzívnil citrónovú chuť bolesti, ktorú som stále cítil. Chcel som sa odvrátiť, odplaziť, vyskočiť z okna, alebo zomrieť, ako znášať to, čo sa tu dialo. Ako som s námahou obrátil hlavu k dverám, niečo mi prudko zovrelo zápästie. Chudá ruka umierajúcej bytosti ma stískala v poslednom kŕči. Snažil som sa vyslobodiť, no nič nepomáhalo. Aj túto ruku som sa pokúšal uhryznúť, no na moje ohromenie bola neuveriteľne tvrdá. Ostávala mi opäť len jediná vec. Začal som a už som neprestal. Jedno po druhom som pohrýzol všetky štyri chápadlá. Každý dotyk mojich úst a toho hnusu do mňa vystrelil novú dávku citrónovej bolesti. Ale spolu so mnou trpeli aj chápadlá. Mykali sa, krútili a napokon sa roztiekli. Vtedy bolesť prestala a ja som upadol do hlbokého bezvedomia.
Keď som sa prebral, v miestnosti všetko vyzeralo ako predtým. Všetko bledé. Pozrel som sa na seba. Aj ja som bol veľmi bledý. No to nebolo to, čo ma najviac upútalo. Oveľa zaujímavejšie vyzerala bytosť, ktorú som kedysi považoval za krehkú. Skláňala sa nad telom tvora, ktoré už bolo zbavené chápadiel, a pokúšala sa ho zdvihnúť, ale nevládala to. Navyše, tvor zbavený chápadiel sa intenzívne mykal. Podišiel som k nim. A chytil som toho tvora za hlavu. Spolu sme ho zdvihli a podišli k oknu.
„Na tri,“ hovorím. Bytosť sa usmiala a prikývla.
„Raz.“
„Dva.“ Napriahli sme sa.
„Tri!“ Vyhodili sme ho z okna preč, preč od nás. Nepočuli sme ho padať, nepočuli sme ho dopadnúť. Bytosť sa potom na mňa pozrela a povedala tichým, no teraz už pevným hlasom:
„Ešte okno.“ Podišiel som teda k oknu a navždy ho zavrel. S bytosťou sme sa na seba pozreli. Podišla ku mne a ja k nej. Objali sme sa a to bola neporovnateľná náhrada za citrónovú bolesť. Zvyšok toho dňa sme spolu upratovali byt a odstraňovali všetko, čo po Indivíduu zostalo.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.