Úžasný hrdina v rifliach , modrobielom trikote a maskou na tvári, sa poriadne zaprel, aby zastavil auto, rútiace sa diaľnicou. Vrtuľníky mu uvoľňovali miesto. Tri policajné autá so spustenými sirénami spomalili, aby zastavili dopravu a zaistili celý priestor. Len helikoptéra FTV sa mu neustále motala v zornom poli. Znechutene premýšľal, ako sa jej zbaviť. Hmm, náhly poryv vetra? Či, voľačo … radikálnejšie? Odrazený nárazník , možno, vytrhnuté dvere by mohli … samozrejme, celkom náhodou.
V unikajúcom SUV, sedeli traja zločinci. Po prepadnutí banky ušli s troma miliónmi dolárov. Už si ich v duchu delili a plánovali, čo s nimi urobia, keď odrazu priletel ON. Zo začiatku sa snažili strieľať. Bránili sa. Akoby nevedeli s kým majú tú česť. Superúžasného machra predsa nemôže ohroziť dáka smiešna guľka. Ani keby mala veľkosť protitankovej päste. Dvoch, okamžite po supernáhlom zastavení, vyhodil z auta. Rozpleštili sa na tvrdom asfalte, a bolestivo kriviac tvár. Ublížene si držali zranené časti tela.
„To je brutalita! Budem sa sťažovať! Nemáš ani policajnú placku! A nepovedal si mi o mojich právach!“ Supernasratý bojovník so zločinom ho uzemnil kopancom do hlavy. „Žaluj ma!“, zasyčal mu do tváre a mrkol na druhého. Namieril na neho výhražne prst: „Opováž sa čokoľvek z toho ceknúť do kamery! Nájdem si ťa aj v base a zakopem ťa tam po pás do zeme. Dolu hlavou!“ Des v tých srnčích očkách ho trochu upokojilo. Otočil sa a s SUV – éčkom odletel do neznáma. Ich vodcu – supermozog celej akcie, si aj s peniazmi odnášal so sebou.
Zložil ho v Nevadskej púšti. Jediným trhnutím vylomil dvere a pomohol superkápovi dostať sa bezpečne von. „Tak čo, ako ide život?“,smutne sa opýtal nadupaný frajer.
„Ále … naprd. Šikovní pomocníci buď vymreli, sedia v base, či odišli do dôchodku. To, čo sa dá zohnať, je odchované na akčných filmoch. Nemajú ani kúsok fantázie. Myslia si, že dobrá lúpež to je plno hlúpych kecov, krik, zastrašovanie a strieľanie všetkým, do každého. Skoro som dostal infarkt! Vďaka za záchranu.“
„Rado sa stalo.“
Čierna duša amerického zločinného podhubia, vytiahla cigarety. „Na, daj si! Sú pravé. Síce bez kolku, ale naše. Žiadna Ázia.“ Suproš sa trochu paranoidne poobzeral okolo seba. Zahľadel sa do oblakov a spokojne si vzal ponúkanú cigaretku.
„Dík. Máme tridsaťpäť minút. Potom budeme v dosahu špionážnej družice, tak by som nerád…, veď vieš.„ Vedel. Antihrdinovi bolo toho milého chlapca ľúto. Večne vo svetlách reflektorov, pod drobnohľadom médií , sexuchtivých gazdiniek, šialených lovcov autogramov či paparazzov, túžiacich zachytiť fešáčika v trápnej situácii, najlepšie, pri prezliekaní kostýmu. Namiesto vďačnosti a osláv jeho hrdinských činov, ktoré už všetci brali ako samozrejmosť , verejnosť túžila vedieť koľko váži, meria, akého má veľkého, koľko žien mal v posteli. Strácal súkromie, a to doslova. Pri každej akcii mal za pätami stádo, prahnúce po akejkoľvek chybičke či zakopnutí. Najviac redaktori platili nie za fotky so zachránenými kráskami v náručí ale za divné grimasy, stiahnutý zips či vytŕčajúce boxerky.
„Rád som s tebou pracoval, ale myslím, že už mám dosť. Starnem. Nie som ako ty. Mám rodinu, deti, a dokonca aj vnučku. Už to nie je čo bývalo. Na krk mi dýchajú mladí. Stará škola ich neberie. Sú ctižiadostiví. Tuším z Ruska? Či Čečenska? Jeden čert!“
„ A kam chceš ísť? Všade ťa nájdu.“
„Nech! Zašijem sa na pekný ostrov, odkiaľ nevydávajú ani masových vrahov. Pohodička! “
„Sa máš! Mne dýcha na krk daňový úrad a so žalobami sa tento rok, akoby vrece roztrhlo. Tu poplatky, hen doplatky…, tam nedoplatky. Nerozumiem tomu. Minule nabehli takí…, v čiernom. Bez menoviek. Ako keby som spáchal zločin storočia! Vraj mám nedoplatok spred dvadsiatich rokov! Ako kurva narástol na pol milióna?“
Odpad spoločnosti ho účastne potľapkal po pleci. „To poznám. Potrebuješ dobrého právnika. Môžem ti dať číslo na toho môjho, ale bude to len o čosi lacnejšie. No aspoň nepôjdeš sedieť. Mal si si dať trvalý pobyt na Kajmany alebo do Monte Carla. Ach prepáč, zabudol som! Ty si patriot. Si? “
„No, už ani sám neviem. Myslel som si že všetko bude inak: vzor tínedžerov, potierač zločinu, záchranca, spasiteľ. Tomu by som rozumel ale toto? Kam sme sa to dostali! Ešteže mám teba! Aspoň niekoho chápem. Viem, čo ti behá po rozume, ako ťa zastaviť…, klasika! Odkedy spolupracujeme, dáva mi to určitú istotu.“ Hmm to je teda gól. Vylievať si srdce celoživotnému protivníkovi. Nakoniec ho mám vlastne rád!
„Povedal by som, že to cítim podobne. Ale až tak zle, ako ty, na tom nie som. Svetu okolo rozumiem. Viem ako funguje a prečo, ale zmáha ma vek. Zato ty si bol vždy úplne vedľa.“ rozkašľal sa, ale tvrdohlavo odmietal zahodiť dymiacu cigaretu. Ešte aspoň raz! Sípal. Superčlovek nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Nemal by si. Vidím v tebe veľa dechtu. Ani srdce nemáš v poriadku.“
„Trhni si! Na niečo aj tak skapem. Užil som si dosť, rodina je zabezpečená…,tak kedy si mám do šľaka dopriať, čo mi srdce ráči, ak nie práve teraz! “
„Hmmm, tiež pravda.“ , supermaník v duchu premýšľal, aké má jeho protivník šťastie. On nemá ani stálu známosť. Každá ho nechala. Často odchádzal z domova nečakane, bezdôvodne a v noci, až nadobudli dojem, že ich podvádza. Deti tiež nemal, hoci poniektoré modelky tvrdili opak. Súdne spory o otcovstvo síce vyhrával, ale najradšej by aspoň jeden prehral. Kamaráti – 0 bodov. V podstate bol ten najosamelejší človek na svete. Pravú tvár ukázal len tuto – kamošovi z druhej strany zákona.
„A čo keby si išiel do dôchodku aj ty?“
„A to,… ako?“
„No, čo ja viem…,mohla by sa ti stať dáka katastrofa. Alebo voľačo, oveľa jednoduchšie! Zmizneš zo scény a prestaneš reagovať na všetky nehody, úrazy, volania o pomoc, zločiny a policajné žiadosti! Veď oni si už čosi vymyslia. Aj tak si za blbečka už teraz. Horšie to už nebude. Prídeš o prachy, zhltne ich berňák. Ale ušetrí ti to kopec nervov a súdnych ťahaníc.“ Sťažka sa postavil na nohy. „Ak chceš, rozdelím sa s tebou. V aute sú tri milióny. Pôvodne som mal dostať jeden, takže, ešte zarobím.“
„Ty by si, bol ochotný…!!? “, slzy sa mu tisli do očí. To fakt nečakal. Takáto ponuka! Chvíľu nad ňou rozmýšľal, špekuloval, pochyboval. Ale, nakoniec, nič zlé na tom nenašiel. Aj on si zaslúži oddych. Konečne niekam zapadnúť, nájsť si priateľov…, zázemie. Už dlhší čas mal pocit, že nech robí čokoľvek, ľudia sú nepoučiteľní. Sami na seba privolávajú nešťastia a katastrofy. Akoby sa spoliehali, že ich vždy príde niekto zachrániť…, a on šiel. Mali na háku jeho súkromie. Možno že jeho náhle zmiznutie bude mať odrazu nečakaný vplyv! Ľudia si začnú dávať oveľa väčší pozor. Už nebude žiaden superhrdina! Nech sa zachraňujú sami!
„Beriem to! Kašľať na imidž! Nechceš hodiť domov? Alebo to vybavíš telefonicky ?“
V družnom rozhovore, ako dvaja najlepší kamaráti ,si odskočili na pivko kde dohodli všetky detaily.
O pár dní si svet všimol, že prišiel o superhrdinu. Tá správa obletela celú planétu, a stala sa senzáciou roka. Sam Heron si len spokojne zapálil kubánsku cigaru a natiahol sa po Martini. Na dnes mal v pláne zaplávať si v mori a možno…, nabrnknúť si tú barmanku, čo miešala tak fantastické drinky. Volala sa Lenka a pochádzala z Európy. Akési, Slovensko…, nikdy tam nebol. Z jej rozprávania to vyzeralo ako raj na Zemi. Hádam by sa tam mohol konečne usadiť. Svet nepotrebuje superchlapov. Stačia mu normálni, slušní muži. Až toto poznanie ho oslobodilo.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.