Vietor ma nechutne štípal do tváre a z prižmúrených očí mi vyháňal slzy. Situácia bola jednoduchá, padal som z mrakodrapu. Neviem prečo, neviem ako, jediné čo si pamätám je ten nechutný silný vietor narážajúci do mojej tváre. Sledujem okná budovy z ktorej padám a spoznávam ju. Je to Tower One, najvyššia budova Mesta. Veľké sklenené dlaždice tvoria jednoliatu na pohľad nekonečnú plochu, moderná účelová architektúra. Nelogicky som si spomenul na letáčik ktorý som dnes ráno čítal, ktorý mi vtisla brigádnička pred budovou do ruky. To bolo posledné čo som si pamätal, potom už len tento pád. Leták hlásal tisíc štyristo metrov u najvyššej veže, osemsto u dvoch menších bášt. V budove býva tristotisíc ľudí, je v nej tridsaťšesť reštaurácií, dvestojeden ďalších obchodov a spoločenských priestorov, dvanásť rôznych aqua parkov a čo bolo pre miestnych najdôležitejšie – KAŽDÝ OBYVATEĽ MÁ SLOBODNÝ OBČIANSKY STATUS. Aspoň to bolo krvavo červeným napísane cez celý leták.
Presvišťal som ďalších trinásť poschodí a samého ma prekvapilo ako ich je pekne z vonku vidieť a ako jednoducho sa dajú počítať.
Keď som začal padať, nech už sa to stalo akokoľvek, videl som vrchol vežičky na najvyššej veži , spomenul som si. Čiže tých tisíc štyristo metrov chvíľu potrvá kým preletím, za sebou som mohol mať tak polovicu. Akou rýchlosťou človek padá? Asi desať metrov za sekundu, ak ma otec neklamal u babky na vidieku s metódou ako merať hĺbku studne za pomoci kameňa. „Čo sekunda to desať metrov synak,“ vybavil som si jeho slová.
Stoštyridsať sekúnd, to je viac ako dve minúty. Pokúsil som sa trochu zaplávať vo vzduchu rukami, celkom príjemný pocit, ale tak nejako úplne zbytočne. Čiže vďaka odporu vzduchu mám asi viac času ako len dve minúty. Čo sa dá urobiť za dve minúty? Dosiahnuť orgazmus pri sexe, s niektorými ženami aj dvakrát, vyfajčiť polovicu cigarety, alebo dať si dva drinky? Drink by som si dal. Aj cigaretu, ale skúsiť ju zapáliť v tejto situácii je nereálne. Alebo, žeby som to skúsil? Nie, nezmysel. Aj tak mi skoro dochádza čas, neskoro ma napadlo to skúsiť, do riti. Môžeš ľutovať, že si nešiel na ten firemný gangbang, pomyslel som si. Keby som ja vtedy vedel, že týždeň na to poletím, a to doslova.
Skúsil som sa stočiť do klbka a nechal sa voľne točiť prúdom vzduchu. Supersalto!
Dotočil som šestnástu otočku a zem sa medzi tým nepríjemne približovala. Ale keby som si skúsil zapáliť… nie kašlem na to. Padajúcemu človeku by mohla byť od boha pridelená žena, ten dvojminútový sex bola vždy moja špecialita, i keď pri voľnom páde by to šlo asi horšie. A onanovať v tejto situácii mi prišlo nanajvýš trápne.
Sekundy ma obtekali rovnako svižne ako ten hnusný vietor, privrel som oči, zaškeril sa a čakal náraz. Tak dvadsať sekúnd najviac. Sedemnásť, šesťnásť .. tri, dva, jeden.
Otvoril som oči. Sedel som v kresle na nejakej streche, matne som si spomínal, že ide o Tower One. Na polonahom tele ma chladili kovové diódy. Postupne som sa rozpamätával, prihlásil som sa ako dobrovoľník na test neurologického rozhrania. Bude to len simulácia o ktorej nebudete vedieť, vybavil som si inštrukcie.
„Pán Bais, beriete nejaké drogy?“ prehovoril ku mne biely plášť a naplno ma vtiahol do reality.
„Nie.“
„Pri simulácii nekontrolovaného voľného pádu máme výrazne odlišné hodnoty pri monitoringu mozgovej aktivity ako u iných subjektov. Uvedomovali ste si pri páde, že ste testovaný?“
„Nie.“
Biely plášť pozrel na ďalšieho muža, ktorý sedel v sklenenom prístrešku a niečo sledoval na monitore. Ten po chvíli vstal a pristúpil ku kreslu kde som sedel.
„Potrebujeme na sto percent vedieť pán kolega, že snímače myšlienok a emócií, ktoré testujete fungujú ako majú na sto percent.“
Biely plášť chvíľu premýšľal, „je to len jeden subjekt. Zvyšok sedel presne podľa tabuliek.“
„Bez jedného subjektu, to nebude sto percent. Ak si uvedomoval, že je v simulátore, je to celé na hovno. Myslieť na masturbáciu a cigarety mi nepríde veľmi reálne. Videli ste ostatné výsledky.“
„Pravda,“ biely plášť pristúpil k môjmu kreslu a odpojil popruhy, ktoré ma držali. Usmial sa a preklopil spínač do polohy ŠTART TESTU. Kreslo sa naklonilo nad okraj budovy a ja som z neho vypadol.
Vietor ma nechutne štípal do tváre a z očí mi vyháňal slzy. Situácia bola jednoduchá, padal som z mrakodrapu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.