Vždy som si myslel, že zánik si ľudstvo privodí samé. Nebyť Trentonov, ktorí sa jedného dňa vynorili z vesmírnej ničoty, asi by tak aj bolo. Chvíľu sa s nami pohrávali, skúmali a študovali, no potom vytiahli z rukáva vírus nevídaný – neslýchaný, mimozemský. A vtedy bol s našimi šancami, na priateľský dialóg a dohodu s nimi, koniec. Vyše polovica ľudstva to prekonala bez následkov, a získala tak imunitu. Tí to mali v suchu, viac Trentonov nezaujímali. No a ten zvyšok…, sa po siedmich dňoch horúčky a zimnice, stal až príliš zaujímavý. Vírus menil ľudí na „vyvolencov“, ako ich, teda nás, označovali. Po vyliečení sme získali nové schopnosti. Mimoriadne vlastnosti, kvôli ktorým to celé robili. Roznášali ten svoj hnusný supervírus vesmírom a nakazili každú rasu, na akú cestou narazili. Nikoho sa nepýtali, či smú, nikoho nevynechali! A potom, jednoducho zožali, čo zasiali. Brali zmenených, rad za radom, rozbíjali vzťahy, rodiny. Nikdy nevzali vyliečených. Darmo ich prosili, žiadali, ponúkali sa…,nechceli opustiť milovaných. Mnohí by radšej odišli do neznáma, hoci netušili kam a prečo. Žiaľ, nik o nich nestál.
Videl som plač matiek, ktoré si trhali vlasy, krik detí, čo ostali opustené na ulici aj hnev mužov, zbytočne hroziacich nebu. Boli sme pre nich len hlina, ktorú si vytvarovali a čakali, čo sa z nej vypáli. Živý materiál, surovina. Zvyšok hodili do koša a viac sa o neho nestarali.
Politici ani tentoraz nesklamali. Keď sa trochu rozkukali a zistili, o čo ide, okamžite sa prispôsobili a začali s agresormi spolupracovať. Sami ich chránili pred rozzúreným davom a pomáhali odvádzať označených. Vraj to už nie sú ľudia a musia sa postarať o pozostalých. Pozostalých! Úplne nás odpísali. Pre nich sme boli už mŕtvi.
Možno ma to nemalo tak prekvapiť. Asi som mal o ľuďoch naivné predstavy, keď som si myslel, že v najhorších chvíľach sa budeme brániť. Bojovať! Že im to, skrátka, nedarujeme a poriadne im lov osladíme! No, nestalo sa. A tak nás, jedného po druhom, viedli preč. Ako ovce na porážku.
„Ako mu je?“ opýtal sa ma Harz, z rovnako podrobenej rasy. Na rozdiel od našich, ich schopnosti boli zamerané výhradne na živé tvory. Niektorí vynikali v liečiteľstve, iní v pestovaní a krížení rastlín či zvierat, učení ,no a ďalší…,v mučení a hypnóze. Boli tu, aby nás pripravili na nový život. Mali u každého určiť schopnosť a zlomiť vzdor.
„Nič moc. Stále blúzni.“, stav môjho spolubývajúceho, nebol práve najlepší. Väčšinou nás brali až po prekonaní horúčky, no u neho to trvá už pridlho. Keď sa zdá, že je z toho vonku, odrazu dostane záchvat a opäť je mimo. Neustále čosi mrmle. Akoby sa s kýmsi rozprával.
„Zajtra si na rade ty. Už to nemôžem odďaľovať, bolo by to podozrivé.“
„Bolí to?“ pozrel na mňa svojimi vážnymi čiernymi očami. Ten pohľad mi nič nehovoril. Ešte som v ňom nevedel čítať, no to sa časom zmení. Oveľa radšej by som však, našiel spôsob, ako rozbiť toto ich obrie impérium! Zastaviť kobylky, čo si podmaňujú a berú všetok život, na ceste vesmírom. Nestoja o priateľstvo. To závisí na dôvere, ktorú si treba najprv získať. Chce to čas. Nechcú ani obchodovať. Tam treba vyjednávať a dohadovať sa. Aj to je pre nich strata času. A tak idú, a vezmú si čo chcú. Nič nevysvetľujú, zbytočne sa nezdržiavajú, len aby boli čo najskôr preč. Bezohľadne drancujú živé zdroje.
„Ak nebudeš spolupracovať, tak áno. Aj pre teba bude lepšie, ak čo najskôr určíme schopnosť, ktorú máš. Odpor je márny. Nikto to neutají. Vedome možno, no podvedomie je na tom inak.“
„A čo ak žiadnu nemám? Čo potom?“
„Máš. Inak by ťa nevzali.“ Vstal od chorého a podišiel ku mne. Nedokázal som ich nenávidieť, hoci im pomáhali. Boli ako my. Tiež museli prejsť tým istým peklom. Choroba, odlúčenie, podrobenie a služba. Lenže, oni sa s osudom už zmierili. Ani ich nenapadlo odporovať alebo sa, dokonca, vzbúriť. A keby sa to podarilo nám? Volili by radšej istotu v okovách? Oproti podivnej slobode, v ktorej by nevedeli, čo robiť a ako žiť?
„Čo bude s ním?“ , ukázal som na zúboženého trpiaceho muža. Nepoznal som ho. Stihol mi povedať len svoje meno- Martin Vranský. Bývalý učiteľ z akejsi európskej krajiny. Mal ženu a dve deti. Chudák. Asi vzali iba jeho. Keby aj nie, už ich nikdy neuvidí. Možno preto tak bojoval. Mal pre koho žiť, ja nie. Zvláštne, ale som vďačný za to, že na Zemi nie je nikto, kto by sa o mňa bál a smútil za mnou. Musí to byť strašný pocit, mať rodinu a nevedieť, čo sa s nimi stalo. Tu má človek plno iných starostí. Napríklad, ako ďalej…
„Počkajú, až to prekoná a zaradia ho.“
„Nemyslím, že bude pracovať. Chce sa vrátiť.“ Harz sa trpko pousmial :“Je mi to ľúto. Trentoni sa nikdy nevracajú a nikoho zo svojich plánov neškrtajú. Bude robiť, na čo ho určia alebo…, veď vieš. Nemaj obavy. V najhoršom prípade mu vymažú pamäť. Keď nebude vedieť, čo stratil, nebude ho to trápiť.“ Vydesil ma.
„Aj to dokážu? Zahrávať sa s pamäťou!“
„Oni nie. Robia to naši, na ich príkaz. Ale je to krajné riešenie. Niektorí jedinci, väčšinou deti, nezvládajú odlúčenie. No nájdu sa aj taký, čo by sa radšej zabili, než poslúchali. Zdrojmi sa nemá plytvať. Každé riešenie je dobré, ak vás privedie k rozumu. Čím skôr to pochopíte a prijmete, tým skôr sa ich systému prispôsobíte.“
„Prestaň s tým! Toto vymývanie mozgu z každej strany mi už lezie na nervy! Všetky tie agitačné keci, reklama a…, je to tu samá propaganda!“
„Na to sú zberné planéty určené. Pred každou inváziou sa pripraví aspoň jedna. Nemôžu vás len tak pustiť do sveta. Nie ste na to pripravení. Ale, až odtiaľto odídeš, tak budeš!“
Martin sa zamrvil. Odrazu otvoril oči a posadil sa. Po prvý raz vyzeral byť naozaj pri zmysloch. Usmial sa.
„Zavolaj svojich pánov, otrok!“ Prikázal Harzovi, ktorý sa k nemu naklonil, aby zistil, čo sa deje.
„Stretneš sa s nimi, až určíme tvoju schopnosť. Ako sa cítiš?“
„Nikdy mi nebolo lepšie. Toto telo dokonale vyhovuje a s majiteľom som sa na podmienkach konečne dohodol.“ Zamrazilo ma. Toto nebol Martinov hlas!
„Vlastne, mal len dve. Túži pomstiť svoju rodinu a vrátiť sa domov. A hoci to druhé mu neviem zaručiť, to prvé splním rád.“ Harz vyvalil oči a vydesene ustúpil.
„Nemusíš sa báť, o vás mi nejde. To oni ma zneužívali, deformovali a neustále nútili meniť, čo nevytvorili! Život má svoj prirodzený poriadok. Nikto si nesmie dovoliť ignorovať ho!“
„Kto si?“, nedalo mi, neopýtať sa. Ak nám nič nehrozí, hádam odpovie.
„Vírus. Dlho som hľadal spôsob, ako to celé zastaviť. Škody na životoch napraviť nedokážem, no niečo urobiť môžem! Tento muž…“ dotkol sa svojej hrude, “…so mnou nadviazal kontakt. Hoci som sa o to pokúšal už mnohokrát, nikdy som neuspel. Až teraz.“
„Čo chceš robiť? Si sám a ich je tu priveľa!“
„Čím viac, tým lepšie. Vírus by možno zastavili a zničili v zárodku, no toto telo nie. S vašou pomocou sa dostanem až k nim a nakazím ich sebou! Ovládnem ich telá a vedomie pripojím k tomu môjmu. Potom mi už nič nezabráni rozšíriť sa ďalej. Až ovládnem všetkých…“, zvedavo sme obaja čakali, čo povie. Ako Trentonov zničí ? Potrestá? „…odvediem ich tam, odkiaľ prišli. Domov. Práve tam sa celý čas túžim dostať. Tam všetci patríme a naše kolektívne vedomie nás tam opäť dovedie.“
„A čo bude s nami?“
„Tiež sa môžete vrátiť, ak budete chcieť. Ostatné rasy vám určite pomôžu. Netúžia ovládať. Sú naučení poslúchať. No, varujem vás! Ak sa rozhodnete zneužívať ich poddajnosť, vedzte, že aj vo vás, je malý kúsok mňa! Tak čo, pomôžete mi?“
Všetci traja sme sa na seba usmiali. Dnes je náš šťastní deň! Pán konečne spozná silu svojho biča!
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.