Žiarivé slnečné lúče oslavovali príchod nového dňa. Mäkké oranžové svetlo dodávalo krajine istú tajomnosť, ba až nadprirodzenosť. Prebúdzajúce sa domčeky, opustené ulice, ešte nepoškvrnené raňajším zhonom, lúky a polia miznúce za obzorom vyzerali ako z iného sveta.
Bol som v triede a díval sa na tú nádheru za oblokom. Vedľa mňa v lavici sedel Domino, jediný z mojich kamarátov, ktorý v ten deň prišiel do školy.
Bolo vidieť, že ho čosi trápi. „Vieš, niečo ti chcem povedať,“ spustil vážne. Po jeho zvyčajnej veselosti sa zľahla zem. „Ja… Mám taký čudný pocit, že som sa celý život zaoberal hlúposťami a nie ničím dôležitým.“
Neviem, či to bolo tým magickým ránom alebo nás oboch v tú istú chvíľu kopla múza – začal som uvažovať rovnako. Myseľ sa mi úplne vyjasnila a ja som zazrel presný obraz svojho skazeného charakteru. Pripadalo mi to ako prebudenie z dlhého zimného spánku.
Obaja sme mlčali. Naše mysle sa ocitli na rovnakej vlnovej dĺžke, slová sa stali zbytočnosťou.
Ticho nečakane preťala stonajúca siréna. „Stav osvietenia“ sa v momente vytratil.
Vo dverách sa takmer ihneď objavila naša triedna učiteľka. „Všetci musíme opustiť budovu! Okamžite! Veci nechajte tu, hýbte sa!“
Nemusela to opakovať dvakrát. Trieda sa vyprázdnila v rekordnom čase a krátko nato sme sa na školskom dvore pripojili k ostatným „evakuovaným“. Bolo ich veľmi málo, sotva tridsať.
„Čo je? Čo sa robí?“ šomrali detváky.
Učitelia nevyzerali o nič múdrejšie.
Odpovede sme sa dočkali, keď sa zjavil riaditeľ v sprievode dvoch vojakov v plynových maskách.
„Hrozí nám chemický útok!“ vyhlásil s nefalšovanou hrôzou. „Musíme sa schovať do krytu! Hlavne žiadnu paniku, ŽIADNU PANIKU!!!“
Napochytro nás viedli do vedľajšej budovy, kam sme chodievali na obedy.
Na konci úzkeho schodiska, vedúceho do pivničných priestorov, už čakala zabezpečená miestnosť.
Riaditeľ sa ešte chvíľu zhováral s vojakmi, ktorí nás napokon v kryte zavreli.
Školáci začali chrliť jednu dotieravú otázku za druhou: „Ako dlho tu budeme? Čo budeme jesť? Môžeme ísť domov?“
„Ticho! Nepoznám žiadne podrobnosti. Máme zostať tu, kým nepominie bezprostredné nebezpečenstvo. Hneď ako stadeto odídeme, budeme riadne pokračovať vo vyučovaní…“
„Pán riaditeľ, to nemyslíte vážne!“ hromžila stará chemikárka.
Ponosovanie školopovinných prerušila náhla streľba za dverami krytu.
Potom nastalo ticho. Úplné ticho.
Dvere sa otvorili a dnu vtrhol skrvavený zástupca riaditeľa. „Všetci von! Tí bastardi vás chceli splynovať! Hýbte sa!“
Nasledoval som vystrašených ľudí ku schodom. Keď sme zdolali výstup, zástupca dodal ďalšie inštrukcie: „Choďte domov a zabarikádujte sa! Pripravte si zbrane, ak nejaké máte! Hlavne to stihnite skôr, ako vás objavia hliadky. Pohyb!“
Dav sa v momente rozpŕchol do všetkých svetových strán. Zmätený, čo sa tu vlastne deje, som sa rozbehol za naším záchrancom.
„Pán učiteľ, nerozumiem…“
„Projekt bol schválený,“ skočil mi do reči a bez vysvetlenia zmizol preč.
Čo teraz? Postávaním uprostred cesty sa ešte nikto žiadnej odpovede nedovolal, a tak som sa vybral k babke, bývajúcej od školy len kúsok.
Kráčal som po ľudoprázdnej ulici a v strachu sa neustále obzeral, či ma niekto nesleduje. Každučký tieň pre mňa predstavoval potencionálneho nepriateľa a aj to najtichšie zaševelenie lístia pre mňa signalizovalo nebezpečenstvo.
Keď som sa konečne utvrdil v tom, že mi nič nehrozí, ozvala sa streľba.
„Do riti!“ zanadával som a bez obzerania sa pustil do behu.
Ktosi sa ma snažil dohoniť.
Vďaka mojim pľúcam silným ako pľúca dvestoročného tuhého fajčiara sa mu to napokon podarilo.
Bol to môj najlepší kamarát Jaro, zástupcov syn.
„Čo tu… robíš?“ dychčal som.
„Neskôr! Idú po mne!“
Viac mi nebolo treba hovoriť. Pozbieral som posledné sily a rútil sa za Jarom k babkinmu domu.
Zadychčaní sme dobehli k známej bielej bránke a bez okolkov ju preskočili.
„Otváraj!“ náhlil ma kamarát.
S roztrasenou rukou som vopchal kľúč do zámky na vchodových dverách. Po asi piatich sekundách, ktoré mi pripadali ako večnosť, sa mi ich podarilo otvoriť a hneď po vstupe do malej chodbičky aj zamknúť.
Vyčerpaní po šprinte, ktorý by obstál aj na olympiáde, sme sa zviezli do čalúnených kresiel v obývačke.
„Hádam nevideli, kam sme šli, takže máme trochu času,“ skonštatoval Jaro sucho.
„Babi, dedo!“ zakričal som oneskorene na pozdrav.
„Je to zbytočné. Určite ich už odviedli.“
„Môžeš mi aspoň ty vysvetliť, čo sa to robí? A načo si sem šiel?“
„Otec mi dal nejaké papiere a pokyny, kam mám s nimi ísť. Cestou ma neďaleko odtiaľto začali naháňať vojaci, a tak mi napadlo, že sa tu skryjem. No a narazil som na teba.“
„Ale čo to má všetko znamenať? Dofrasa, Jaro! Tvoj otec nás vyslobodil z krytu a povedal, že tí vojaci nás mali zabiť!“
„Budeš mať veľký problém, ak ti to poviem.“
„A teraz ho nemám?“
Chlapec si povzdychol. „Ako chceš.
Istí analytici z rôznych svetových vlád vypracovali Projekt prežitia ľudstva. Ide o vyhladenie určitých miest na Zemi kvôli vyššiemu dobru. My sme najľudnatejšia obec na Slovensku a celkovo nijak neprispievame pre potreby iných ľudí, preto sme na zozname.
Otec sa náhodou dostal k zopár dokumentom ohľadom Projektu. Len dnes ráno zistil, že sme na rade. Má v pláne viesť domobranu. Zveril mi dokumenty a dal mi inštrukcie kde, kedy a komu ich mám odovzdať.“
Odmlčal sa.
Cítil som sa ako po ľadovej sprche. „To nemôžu ututlať!“ vyhŕkol som.
„Ale môžu. My nie sme prví, rozbehli to už dávnejšie. Tu sme skončili; musíme ujsť. Jedine tak pomôžeme tým, ktorí prežili. Pôjdeš so mnou?“
Tým, ktorí prežili. To načrtlo veľmi dôležitú otázku: Je moja rodina ešte nažive? Či áno alebo nie, veľa možností mi neostávalo.
„Pôjdem.“
Kamarát sa usmial. „Som rád, že mám takého kamoša.“
Opatrne vyzrel von oknom. „Po vojakoch niet ani stopy. Vezmeme nejaké jedlo a vyrazíme!“
Narýchlo sme vybielili chladničku a komoru. Potom som vošiel do takzvanej oddychovej miestnosti, kde som skladoval zopár svojich obľúbených literárnych kúskov. Taška zostala v škole, nuž som ich začal klásť do babkinho ruksaku.
„Si úplný debil?“ spýtal sa kamarát neveriacky, len čo to zbadal. „Načo to chceš vláčiť so sebou?“
„Nemôžem ich tu predsa nechať!“
Jaro mi chcel poriadne vynadať, keď v chodbičke čosi zarachotilo. „Sú v dome!“ zašepkal a už otváral okno smerujúce na ulicu.
Po chodbe sa k nám náhlili ťažké kroky. Kamoš sa chytro prehupol von.
S veľkou námahou som na parapet vyložil svoj mnohokilový batoh. Už-už som sa driapal na oblok, keď ma schytil pár ozrutných ručísk a ťahal preč do temnoty…
Zrazu som sa ocitol v triede za toho kúzelného rána. Pri mne sedel nejaký starec. Z jeho zvráskavenej tváre vyžaroval pokoj.
„Čo sa stalo?“ opýtal som sa zmätene.
„To nebola skutočnosť. Všetko sa udialo v tvojej hlave,“ povedal mierne. Jeho harmonický hlas pôsobil ako balzam na dušu.
„Bola to skúška. A ty si v nej neuspel. Musíš sa odpútať od pozemských vecí a oddať sa vyšším cieľom, aby si sa pripravil na skutočnú búrku, ktorá príde.“
Vtom som sa prebudil. Ležal som na posteli zaliatej lúčmi zapadajúceho slnka. Úplne ma to vykoľajilo.
Starcove melodické slová mi stále zneli v hlave.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.