Silno utiahnuté kožené popruhy sa mi zarezávajú do rúk. Nohy sú na tom podobne, nemôžem sa ani hnúť. Zatuchnutý vzduch v mučiarni je cítiť krvou a utrpením. Viem, čo ma na tomto mieste čaká. Črevá v bruchu sa mi skrúcajú ako klbko podráždených zmijí.
Nútim sa pomaly a zhlboka dýchať, zažehnávam tak rastúcu paniku. Z boja samého so sebou ma vytrháva buchnutie masívnych dubových dverí. Načahujem hlavu, čo najviac mi to moja nepohodlná poloha dovoľuje. Majster kat a jeho pomocník vchádzajú do miestnosti, prvý menovaný ihneď prechádza ku svojim nástrojom. Radšej rýchlo odvraciam zrak, aby sa strach znova nevrátil. Vyziabnutý pomocník s tvárou poďobanou jazvami po kiahňach sa nado mnou skláňa. Hnilé zuby má vycerené v škodoradostnom úsmeve.
„Tak čo vtáčik, zaspievaš nám dnes?“ pýta sa ma otázku, ktorú určite kladie každému, koho dostanú do pazúrov. Z huby mu vanie tak odporný zápach, že by ho pokojne mohol používať ako prvú fázu mučenia.
Neodpovedám. Kontroluje utiahnutie popruhov, potom odchádza pomôcť svojmu majstrovi. Radšej opäť hľadím do stropu, zvuk dúchadla a tiché syčanie rozžeravených uhlíkov ale počujem zreteľne. Viem si preto domyslieť, čo príde.
O chvíľu ku mne už obaja prichádzajú. Kat je mohutný a zarastený kus chlapa. Moju pozornosť ale púta skôr žeravý železný prút, ktorý zviera v kliešťoch.
„Máš poslednú šancu špina,“ vraví hrubým hlasom. „Povedz kde je a bude to jednoduchšie. Pre teba aj pre nás.“
Zhlboka sa nadychujem a ďalej mlčím. V nasledujúcich chvíľach musím byť silný. Nemôžu ju nájsť. Nesmú!
Do červena rozpálený kov mi so zlovestným zasyčaním páli kožu pod rebrami. Vzduchom sa nesie hnusný pach spáleniny. Kričím. Keď však kat mučiaci nástroj odťahuje a opakuje svoju otázku, som už zasa ticho. Žeravý prút sa opäť blíži.
V ten deň na mne skúšajú celkom tri metódy rozväzovania jazyka. Každá časť môjho tela, do ktorej sa púšťajú, ma prosí, nech to už vzdám, nech im to poviem. Vôľa mi slabne, avšak viem, že v takých chvíľach nesmiem myslieť na odpoveď. „Neviem!“ opakujem stále, s hrdlom do krvi rozodratým. To slovo sa stáva celým mojim svetom.
Nakoniec majster kat rezignuje a volá strážnikov. Ešte pred tým, než ma odviažu, mi starostlivo ošetrujú rany. Kým nič neprezradím, som pre nich dôležitý. Potom ma už vlečú chodbami do mojej cely. Nešetrne ma hádžu dnu a zamykajú mreže.
Pomaly sa zviecham zo zeme a leziem na drevenú pričňu, kde už mám nachystanú poživeň. Krvavými rukami bez nechtov beriem do ruky misku s trochou kaše a hltavo jem. Nie je toho veľa, no roztrasený žalúdok by toho o mnoho viac neudržal. Voda z hrdzavého uhláka chutí priam božsky.
Dvíham sa k zamrežovanému okienku a pozerám ním von, na prázdne námestie, vydláždené kamennými kockami. Skúšam pevnosť železných prútov. Dorážam na ne čoraz naliehavejšie, nepohnú sa však ani o vlások. Nakoniec nimi divoko trasiem a hystericky vreštím.
Vchodová mreža sa po náraze môjho tela otriasa. Vrhám sa proti nej znova a znova, v zúfalom amoku nedbám na bolesť. Keď už ďalej nevládzem, ostávam v klbku ležať na podlahe. Nariekam, slzy sa mi kotúľajú po tvári ako sopľavému decku. Keby ma v tej chvíli vzal do parády kat, všetko by bolo stratené. Napokon sa ale moja myseľ upokojuje. Skladám sa na pričňu a zaspávam.
Krátko po rannom prebudení si spomínam na krátky sen. Bol som opäť s ňou a všetko bolo krásne a dokonalé, ako tých pár týždňov pred tým, než ma chytili. Tú spomienku si do mučiarne odnášam ako ochranný talizman, takže na ich otázku „Kde je?“ zasa odpovedám zarytým mlčaním.
Kat odrazu prerušuje prácu. Do miestnosti vchádza Lamidov kňaz v typickej, šedej róbe. Premeriava si ma pichľavými čiernymi očami, v prísnej tvári sa mu zračí odpor. „Tak ako? Už prezradil, kde je schovaná?“
„Nie pane. Stále mlčí ako hrob,“ odpovedá mu pokorne kat.
Kňaz vážne prikyvuje. „Iste. Démon, čo sa zmocnil jeho duše mu určite dodáva silu…“
Démon v mojej duši? Hlupáci! Nič o tom nevedia a nechápu… To však nie je dôležité. Jediné, na čom záleží, je odolať. Ak vôľa znesie viac ako telo, príde vyslobodenie. A ju potom nikdy nenájdu.
„Ja mu nakoniec rozviažem jazyk,“ sľubuje môj mučiteľ.
„To dúfam. Teraz musím ísť informovať baróna, že sme zatiaľ nikam nepokročili.“
Kňaz odchádza. Kat a pomocník zdvojnásobujú snaženie. Posielam ich do horúcich pekiel, preklínam ich rodiny, údy si pri divokých pohyboch rozodieram až do krvi. Nič podstatné zo mňa ani tentoraz nevykĺzne. Potom už prichádza vytúžený oddych v cele. Telo mám boľavé, nakoniec sa mi však darí nájsť aspoň trochu pohodlnú polohu na tvrdej prični.
Zdá sa mi, že kopance strážnikov ma budia len chvíľu po tom, čo som zavrel oči. Pokúšam sa vstať, no silná rana do žalúdka mi to znemožňuje. Spútajú mi ruky a vlečú ma chodbou. V mučiarni ma už vítajú staré známe popruhy a hnilý úsmev pomocníka. Čakám na ďalšiu porciu utrpenia, no nič sa nedeje. Zmätene sa obzerám.
„Barón bol včera večer na hrade, na dcére mu zrejme veľmi záleží. Príde sa s tebou pohrať kráľovský čarodej. Podľa toho čo viem, máš sa na čo tešiť,“ informuje ma katov učeň. Vychádza von a necháva ma samého so svojimi myšlienkami.
Zmije v črevách sa zasa prebúdzajú. Čakanie je dlhé, panika a obavy čoraz dotieravejšie. Nakoniec prichádza známy kňaz v sprievode vysokého, zámožne odetého muža so starostlivo zastrihnutou, tmavou bradou. Čarodej nestráca čas. Nestíham sa ani nadýchnuť, keď mi jeho prsty spočinú na spánkoch. Pred očami sa mi zablysne, jeho vôľa búši na moje vedomie ako baranidlo. Bolesť, ktorá to sprevádza, je horšia ako čokoľvek, čo som doteraz zažil pri mučení. Mám pocit, že mozog sa mi mení na riedku kašu. Nakoniec nepriateľ nachádza to, po čo prišiel. Spomienka mi proti mojej vôli zaplavuje hlavu.
Steny a strop podzemnej miestnosti sú vystužené drevenými trámami. Podsaditý muž vstáva z jednoduchého, slamou vystlaného lôžka a oblieka si plátenné nohavice. Zbité a mnoho krát znásilnené dievča len leží a letargicky hľadí pred seba. Muž sa nad ňu nakláňa a jemne, snáď láskavo ju hľadí po líci. Potom prechádza k rebríku.
Vonku dôkladne maskuje poklop jeho skrýše a vychádza z hustého krovia. Popri strmom svahu z tmavého kameňa kráča smerom k mestu. Spokojne si hvízda.
Omámene vnímam čarodejov hlas, nesúci sa ku mne akoby z veľkej diaľky. „Úkryt má v húštine hneď pod Čiernou skalou. Hľadajte vetvami maskovaný poklop. Dievča by malo byť stále nažive, vodu jej tam nechával.“
„Okamžite sa tam s chlapmi vydáme. Piatu už neskántri,“ odpovedá niekto druhý. Moju myseľ zahaľuje tma.
Rukami vystrčenými zo zamrežovaného okienka zachytávam posledné lúče zapadajúceho slnka. Sledujem stavbu šibenice na námestí, ktorá pokračuje závratným tempom. Zrejme už zajtra…
Tak nakoniec vyhrali. Určite ju už našli a odviedli preč. Prežije. Nikdy nebudem vidieť, ako postupne vädne a hynie tak, ako jej štyri predchodkyne. A to mi z nich všetkých bola najmilšia.
Smutne vzdychám. Keby som tak aspoň na chvíľu mohol byť opäť s ňou. Ešte naposledy.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.