„Tak,“ profesor uprel na svojho zverenca pohľad plný hrdosti, „a je to.“
Eddie najprv len pomaly rozlepil oči. Nič nevidel, len klipkal od oslepenia.
„Ach prepáč, zabudol som ho vypnúť,“ starec sa natiahol a šťukol vypínačom. Ostré svetlo svietiace mu do tváre zmizlo a miestnosť zaliala tma.
Eddie začal konečne niečo vidieť. Poobzeral sa okolo seba, všade samé divne vyzerajúce prístroje. Začal ich rozoznávať, predtým ich pozoroval len v infračervenom. Profesor ho upozorňoval, že sa mu môže po operácii zmeniť videnie.
Prudko sa posadil a pozrel sa dolu. Náhle si všimol svoje končatiny – Čo je toto?? Kde je moje telo?? Tak o tomto tu reč nebola. Čo sa to tu zasa deje?
Zrazu sa mu zatmelo pred zrakom a klesol nazad na lôžko. To ho ešte väčšmi vystrašilo, pokúsil sa znova si sadnúť.
„Počkaj, počkaj. Dostal si závrat, to sa stáva keď po prebudení príliš rýchlo vstaneš. Ostaň chvíľu ležať,“ starý muž ho tlačil späť k mäkkej poduške. „Chvíľu to potrvá, kým si tvoj mozog zvykne na to, čím si teraz.“
Môj mozog? A čo ja?? Bol z toho dezorientovaný, vystrašený. Ale poslúchol ho a prestal odporovať. Navzdory neustálemu experimentovaniu s jeho telom a mysľou, profesor mu bol otcom, stvoriteľom. Veril mu vo všetkom.
Doposiaľ mu každý zákrok otvoril nové neznáme dvere do reálnejšieho sveta. I napriek tomu to zakaždým spôsobovalo väčší a väčší stres a strach. Vlastne zo začiatku žiadny stres ani strach necítil, tie tiež pribudli voľakde v procese.
Pred každou operáciou sa bál toho, čo príde, keď sa preberie z vypnutého stavu, alebo „spánku“, ako to starý vedec nazýval.
Niekedy po spustení zistil, že vie viac, ako vedel pred vypnutím. Inokedy sa mu zasa rozšírilo vnímanie o nepoznané zmysly. Pamätal sa, ako sa raz zobudil a zrazu si uvedomil, že niečo počuje. Neskôr pochopil, že to bol profesorov hlas. Dokonca zrozumiteľný. Vtedy mu nainštaloval rozpoznávanie hlasu a jazykový komponent.
Tentoraz to ale bolo iné. V krátkej chvíli sa toho zmenilo príliš veľa. A nie každá vec z tých, čo pribudli, je dobrá. Musí to spracovať. Bol zmätený ako nikdy. Našťastie otec povedal, že je to už posledný rozsiahly pokus, sľúbil mu to pred operáciou. Posledný a najdôležitejší. Po ňom vraj už bude dokonalý, bude ako ľudia. Bude mať ich telo. Bude cítiť ako oni. Bude starnúť. S jedným rozdielom – bude vedieť v istom zmysle predpovedať nastávajúce udalosti a neomylne sa rozhodovať vo svojom konaní.
No ak toto znamená byť človekom, potom to vôbec nie je dokonalé. Predstavoval si to ináč. Cíti sa hrozne.
„Takto sa cítia ľudia stále?“
„Nie, teraz si po vážnom zákroku, musíš sa z toho zotaviť. Potom sa to zlepší, neboj sa, dieťa moje.“ Vzal do ruky ten často používaný, modro svietiaci prístroj a osvietil mu ním vrch hlavy. „Zdá sa, že je všetko tak, ako má byť. Teraz urobíme už len pár úprav a doplnení znalostnej databázy.“
„Päť, štyri, tri,“ kameraman ukazoval Margarette Loganovej na prstoch koľko ešte ostáva do začiatku vysielania. Ešte si rýchlo upraví vlasy.
„Dva, jeden, ideme,“ posledné slová už len otváral ústa a jemne šepkal, aby ho nebolo pri nahrávaní počuť.
Margarette natiahla ruku, v ktorej nedržala mikrofón, aby ukázala na budovu za ňou: „Práve stojíme pred pracoviskom najlepšieho profesora časopriestorovej vedy a robotiky, aký kedy na Zemi existoval, pána Jefreyho Kruegera. Einstein by bol na neho určite hrdý.
Dlho očakávaná a autormi vedeckej fantastiky tisíckrát prežutá udalosť sa uskutoční za niekoľko minút. Ak bude misia úspešná, cestovanie v čase sa zakrátko stane bežnou realitou.
Máme tu odborníka z časopisu ‚My time-science‘, Roberta Blackforda, Kruegerovho dlhoročného kolegu a dobrého priateľa. Objasní pre nás niektoré podrobnosti tohto projektu.“
Blondína krátko pozrela hore na vysokého, tmavovlasého muža a kamera sa oddialila, aby ich oboch zabrala.
„Robert, ktorý rok je cieľom prvej cesty časom v dejinách ľudstva?“
Krueger sa naklonil dopredu, aby ho bolo počuť: „Z dôvodov obmedzenosti súčasnej techniky vieme dozadu cestovať maximálne 80 rokov. Nevedno aké budú následky. Možno sa tento časový presun stal už miliónkrát. Ak je náš predpoklad pravdivý, mohlo by to značiť, že sa našim kolegom z budúcnosti – teda vlastne nám – už misia podarila. A to tak, že sme nezmenili budúcnosť. Voláme to časová slučka. To je ale len teoretizovanie. Nie je možné predpovedať, čo sa stane.“
„Kto je prvým cestovateľom?“
„Bude to Jefreyho humanoid vyvinutý špeciálne pre túto úlohu.“
„Takže profesor Krueger dosiahne hneď dva úspechy v krátkej dobe. Cestovanie v čase a vytvorenie prvého humanoidného robota na svete.
Mnohí by však mohli odporovať, veď je to prvá púť do minulých dôb. Túto poctu by mal dostať práve človek. Niektorá z významných osôb, klenotov súčasnosti.“
„Áno, mnohí by to takto mohli brať.
Je tu ale riziko, že by sa ľudská bytosť, tvor často chybujúci, mohla dopustiť zmien v histórii. To by mohlo spôsobiť vznik paradoxov, pričom nikto z nás nevie, ako by sa s nimi časopriestor vysporiadal.
Dnešný deň by sa nemusel nikdy odohrať, naša planéta, galaxia, alebo dokonca celý vesmír by mohli prestať existovať. O dôsledkoch môžeme len polemizovať. Ale za skazu ľudstva nám to riziko nestojí.“
„Čo je teda na tomto humanoidovi také výnimočné?“
„Má naimplementovaný nadmieru komplexný rozhodovací mechanizmus. Ten určuje možný výsledok jeho konania vo vzťahu k dejinám. Je navrhnutý tak, aby v žiadnom prípade nerobil činy ohrozujúce náš vesmír či ľudstvo. Bude sa snažiť ovplyvniť dejiny len minimálne, a ak, tak len s dôsledkami kladnými. V porovnaní s človekom je pozitronický mozog robota neomylný. Vzhľad a správanie je pritom nerozoznateľné od človeka.“
„A na základe čoho vyhodnotíme, že sa to podarilo?“
„Ako som už povedal, náš kovový kamarát sa presunie v časovej línii dozadu. Počká 80 rokov, pokiaľ sa znova neuskutoční tento projekt v aktuálnom roku. Potom sa prihlási na našom inštitúte a oznámi nám výsledky.“
„Výborne. Takže ak sa už dnešný deň raz v histórii sveta naplnil, o výsledkoch sa dozvieme hneď po tom, ako to všetko prebehne.“
„Áno, malo by to tak byť.“
„Skvelé, ďakujeme vám za rozhovor. A teraz tu máme odborníka na psychologicko-sociologické dopady časového cestovania. Je to pán Bartolomej Skumawski. Pán Skumawski, prosíme ......“
***
Eddie sa veľkými očami pozeral na úžasne obrovský stroj času. Rozumel jeho fungovaniu už dávno predtým. No vidieť ho na vlastné oči, to bolo čosi celkom iné. Bol impozantný, vo svojej kovovej kráse, vypínajúc sa nad hlúčikmi ticho zvedavých či skandujúcich ľudí a reportérov. Vysoko nad nimi viedol nekonečný úzky mostík až k vstupu do modulu. Celý svet na nich upieral svoju tvár, celý svet ich sledoval. Teraz sa odoberie vykonať veľkú úlohu, ktorá mu prináleží. Vedel presne čo má urobiť. Profesor mu dal vedomosti, ktoré potrebuje. Potrvá to dlhých 80 rokov, kým sa mu podarí postaviť stroj času. Jeho osud je dávno predurčený. A keď odíde, zanechá tu svojho otca. Otca, ktorý ho vytvoril na vlastný obraz. Otca, ktorý triumfálne oznámi svetu uskutočnenie prvej cesty v čase, ktorú šťastne prežil, a ktorú znovu prežije aj Eddie.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.