Šeh kráčal lesom so sklonenou hlavou. Poznal tu každý strom a krík a tak sa spoliehal na svoje uši viac než na zradné pohyby konárov, ktoré prehýbal vietor. Zohol sa aby mohol prejsť pod hustou korunou keď uprostred pohybu zamrzol. Doľahol k nemu zvuk ktorý tu nemal svoje miesto. Ľudský hlas.
Holg a elf mali na malej čistine rozložený nenápadný oheň, ktorý takmer nedymil. Holg bol vysoký, priam obrovský. Na širokých pleciach mal ornamentmi zdobený pancier ktorý musel byť súčasťou krásneho brnenia, no jeho majiteľovi z neho už nič iné neostalo. Kožená vesta a nohavice mali na sebe tmavé fľaky po zaschnutej krvi. Vedľa neho ležal dlhý meč. Elf bol takmer rovnako vysoký no mohutnosť jeho spoločníka spôsobila, že vyzeral štíhlejší a zranitelnejší než bol. Dlhé vlasy mu siahali až po dva meče, ktoré mal na chrbte. V jeho tvári sa zračil kľud a pomaly si obzeral les okolo nich. Neďaleko ohniska ležal mŕtvy kôň do ktorého Holg práve zarezal dýkou. Elf sa odvrátil.
,,Ešte som nejedol elfského koňa, ak chutí tak dobre ako šprintuje tak to bude pochúťka, “ povedal s úškrnom vojak.
„Niesol nás oboch celú noc a deň ! Ja sám by som ho pochoval.“
„ A ja by som tu skapal hladom. Neviem či ješ listy stromov ale ja potrebujem poriadny kus mäsa.“
„Nikdy nebudem jesť vlastného koňa !”
„Ved dobre dobre, ako myslíš, ja sa obslúžim aj sám,“ sadol si k ohňu a začal opekať štedrý kus mäsa.
Elf si sadol tak aby nevidel na svojho koňa a zahľadel sa na kožené vrecko ktoré viselo na krku bojovníka.
„Kým máme amulet nič nie je stratené.“
„Nič nie je stratené ?“ zasmial sa Holg, „princ padol aj s kráľovskou armádou a ty tvrdíš že nič nie je stratené ? Horšie to už dopadnúť nemohlo.“
„Viem že ťa nepresvedčím keď ti poviem že ten amulet mení osudy vojen, no predsa i ty musíš cítiť že je to naša jediná nádej keď si prišiel so mnou do tohto zabudnutého lesa.“
„Heh, prišiel. Utiekli sme sem ako zbabelci. Videl som padnúť celú našu armádu a mal som padnúť s nimi. No princ ma poveril dostať ten kus zlata kráľovi a tak sa o to musím pokúsiť.“
„Ku mestu sa dostanú s tak veľkou armádou najskôr za osem dní. Ak pôjdeme cez tieto lesy, môžeme to stihnúť skôr.“
„Nik nechodí cez tieto lesy ! Nikto nikdy. Tieto stromy su staršie než naše kráľovstvo a nik nevie čo sa v nich skrýva. A nie je ani dôvod to zistovať, naokolo vedie kráľovská cesta.“
„Ktorou práve pochoduje nepriateľská armáda,“ dodal elf a zbystril pohľad.
V kríkoch zbadal ľudské oči. Malý chlapec si uvedomil že jeho skrýša je prezradená a nesmelo s nedoverčivým pohľadom spravil polkrok vpred tak, aby ho videli. Holg obhrýzajúci ešte skoro surové mäso si ho už tiež všimol a keď zbadal prázdny výraz na jeho tvári neprehovoril ale rukou mu pokynul nech príde bližsie.
Šeh ešte nikdy nevidel živého človeka no Agas a Sio ho dobre vychovali a naučili ho všetko čo o nich vedeli. A naučili ho tiež ako vyzerá elf. A tak hoci podobnú bytosť videl po prvýkrát, hneď vedel aká vzácnosť zablúdila do ich lesa.
Elf a ľudský bojovník po chvíli posunkovania zistili, že chlapec im všetko rozumie, no nedostanú z neho ani slovo. Občas si síce niečo zašeptal no nikdy to nebolo nič, čo by sa podobalo ľudskej reči. Na tvárach sa im však zračila spokojnosť keď dvakrát prikývol na otázky či pozná cestu cez les a či im ju ukáže. Holg ponúkol Šehovi konské mäso ten ho však ráznym potrasením hlavy odmietol.
Po chvíli boli pripravení vyraziť a Šeh ich začal viesť jeho neviditeľnými cestami cez les. Od tejto chvíle bola ich cesta tichá pretože po tom, čo zistili že Šeh im rozumie, si elf a človek iba občas vymenili pár tichých slov.
Krátko po tom čo sa slnko dostalo do druhej polovice svojej púte sa dostali na obrovskú čistinu. Šehova neviditeľná cesta pomedzi kríky tu akoby prirodzene prechádzala do cesty z obrovských hladkých kameňov. Tá viedla cez celú čistinu až k hore ktorej strmé svahy sa takmer kolmo zarezávali do lesa. Na úpätí hory, na konci kamennej cesty stála stavba z kameňa. Chrám akýchsi dávno zabudnutých božstiev, ktorý pomaly pohlcoval les a len úlomky sôch na kamennej dlažbe dávali tušiť hrôzostrašnosť miestnych bohov. Na streche mu trónil obrovský strom. Jeho mohutné korene vnikali hlboko do chodieb a mnohé z nich úplne zadusili.
Holg sa na rozdiel od elfa ani nesnažil skrývať prekvapenie nad tým čo vidia. Začal vyzerať čoraz viac nervózne a keď ich Šeh viedol priamo k chrámu šepkanie medzi ním a elfom bolo čoraz častejšie. Po naliehaní mu elf povedal čo o tomto lese vedel.
„Elfovia nazývaju toto miesto Kamenným lesom. Nikto z nás ich všetky nevidel, no tieto lesy by mali byť plné chrámov ako je tento. A ak sú rozprávania pravdivé, tak aj omnoho väčších. O tomto mieste som kedysi dávno počul príbeh.
Bytosti ktoré tu žili sa podobali elfom, tak ako my žili v jednote s lesom a nerušili jeho dušu. Raz však ich vládca Osaiags porušil pradávnu tradíciu a opustil tieto lesy. Keď sa po čase vrátil, doniesol si so sebou temného spoločníka. Ten mu kúsok po kúsku otravoval dušu a Osaiags zavrhol spôsob žitia svojich predkov. Prikázal lámať skaly a dal stavať kamenné chrámy kam sa uchyľoval so svojim spoločníkom . Obrovské časti lesa zmizli a nahradili ich čistiny a cesty. Keď už boli rany uštedrené lesu príliš hlboké, ten sa sám začal búriť. Obrástol všetko kamenné tak nahusto, že všetkých Osaiagsových poddaných uväznil v kamennom lese. Elfovia vedia, že les je trpezlivý a múdry. I obyvatelia kamenného lesa si uvedomili že ich domovom nie sú slnkom rozpálené skaly ani temné chodby a snažili sa opäť splynúť s lesom. Vraví sa, že ten to všetkým postupne dovolil, nechal ich stratiť sa a rozplynúť v jeho útrobách. Jediný kto sa do lesa nechcel vrátiť bol Osaiags, ktorého otrávená duša priľnula ku kameňu natoľko, že les nemohol ani vidieť a musel sa skrývať v temnotách skál. Sám tak so svojim zradným sluhom odvtedy obýval chrámy Kamenného lesa.
Prešlo mnoho rokov a Osaiags, ktorý si bol vedomý že jeho koniec je blizko, v srdci pookrial. Vedel, že jeho duša nenájde pokoj ak sa nespojí s lesom. Bolo to však už tak dávno čo videl a citíl les, že nevedel ako žiť inak než z dotyku so skalou. Vtedy mu jeho spoločník urobil návrh. Bude schopný dostať sa do lesa a ak bude chcieť tak v nom aj umrieť, ak spojí svoju dušu s tou jeho, ak sa stanú jedným. Osaiags na konci svojich síl súhlasil. Prišelec ho však kruto oklamal, ich duše sa spojili no nie v jednom tele, Osaiagsova chatrná schránka sa celkom rozpadla a ostalo z neho len to, čím bol jeho spoločnik. A tak obaja ostali ako prekliati uväznení v chráme až kým úplne nezabudli kto z nich bol kráľ a kto cudzinec."
Chlapec ich doviedol až priamo ku chrámu a ukázal na široké schodisko ktoré viedlo pod chrám a na jeho konci boli tri tmavé otvory do podzemných chodieb z ktorých iba jednu strom celkom nezatarasil.
„Tadiaľto teda rozhodne nepôjdeme !”
„Ale ? Kráľovský vojak má strach ?“
„Nemám o nič viac strach ako ty, elfský zbeh, ale snáď mi to zdivočelé chlapča nechce nahovoriť, že cesta vedie cez toto kamenné bludisko.“
Keď to Šeh počul ukazoval na tmavý vchod a prikyvoval hlavou na znak toho, že práve tadiaľ cesta vedie.
„Elfské stavby majú často chodbu ktorou sa dá ujsť, ostatne tak ako ľudské stavby, najmä ak sú takto zovreté medzi horou a lesom. Myslim že takáto chodba je aj tu. Kým by sme túto horu obchádzali dookola možme sa dostať popod ňu a získať čas. Je to tak chlapče ?“
Šeh horlivo prikývol a po prvý raz sa na jeho tvári objavil nepatrný usmev. Ostal na nej však iba okamih.
Aj kráľovský vojak musel uznať že ak chcú ku kráľovi prísť včas musia využiť každú skratku ktorá sa im naskytne. Rýchlo nazbierali drevo a živicu na pochodne a zostupíli po schodišti do tmavej chodby. Dávali si pozor aby Šeh vždy kráčal pred nimi. Chodba bola úzka a ako sa zdalo viedla rovno pod horu. Monotónny dupot ich nôh sa ozýval chodbou a dával tušiť jej nevídané rozmery.
Človek ani elf smrteľný úder prichádzať nevideli. Obaja stažka dopadli na zem. Vojak umrel skôr než sa dotkol zeme. Elf sa chvíľu triasol a jeho prekvapený pohľad zabodnutý do Šeha značil, že nikdy neprišiel na to kto prekvapil jeho bojom skúsené zmysly. Obe pochodne vyhasli iba pár okamihov po ich nositeľoch.
Šeh vytiahol vojakovi dýku spoza opasku a dal mu dole ramenné panciere. Začal dýkou oddelovať mäso na vhodne veľké časti. Zvyčajne ho bavilo sledovať ako sa pod svalmi objavujú orgány a kosti no dnes sa jeho vedomie nesústredilo na prácu. Očami stále zabiehal k elfovi. Vedel, že on je hlavným chodom a sám dnes z ľudského mäsa ani neochutnal. Od Agasa a Sio vedel čo znamená zjesť srdce elfa. Bolo dvojakým darom. Tým, ktorí sú smrteľní dá večný život, no tým ktorým bolo zakázané umrieť daruje smrť. Vedel, že od chvíle čo týchto dvoch utečencov priviedol ku chrámu, vidia oči jeho učiteľov len elfa, jeho srdce a vyslobodenie z kamenného odsúdenia o ktoré ho už mnohokrát prosili, no ktoré im on nemohol dopriať. Takmer posvätne zarezával dýkou až kým nevyslobodil to načo čakali. V tichom porozumeni tri rovnaké sústa zmizli. Tri porcie nesmrteľnosti servirované v úplnej tme chodby prastarého chrámu. Lepšie miesto na to asi neexistovalo.
Šeh pomaly vyšiel z chrámu a zamieril do hustého lesa. Dúfal, že tentoraz mu dovolí odísť. Amulet kráľa Iraela ostal ležať v tme zabudnutej chodby medzi znetvorenými telami a dvoma mŕtvymi čiernymi hadmi.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.