„Strážte vchod do komnaty. Nechcem byť nikým rušený,“ prikázal vojakom a zabuchol za sebou dvere.
Zamkol. Keď sa rozpráva s hlasom, musí byť vždy sám. Narýchlo si opláchol tvár v lavóre a osušil sa hodvábnou utierkou.
Potom vytiahol spod stola starú skrinku a opatrne ju položil na stôl. Z opasku vytiahol malý kľúčik. Odomkol ju. Vo vnútri stáli v hodvábnej výstelke dve sklenené fľaštičky. Z jednej sa vyparoval štiplavý dym, v druhej boli sušené listy z nejakej neznámej rastliny.
Vzal si pohár a na dno rozmrvil štipku zo sušenej vňate. Potom ju opatrne zalial tekutinou z páchnuceho pohára.
Zasyčalo to.
Keď opadol dym, zalial to čistou vodou a na jeden dúšok vypil.
Vzal malý vankúš a položil ho do rohu miestnosti. Kľakol si naň tvárou k stene a vzopäl ruky, aby sa mu dlaňami dotýkali. Začal niečo odriekať a knísal sa pri tom zo strany na stranu.
Keby ho niekto takto pristihol, hneď by prišiel o úrad aj o postavenie.
Po chvíli sa prestal kolísať a zmĺkol. Otvoril oči. Civel do steny neprítomným pohľadom. Žilky v očiach mu napuchli a zmodrali. Hnedá rohovka zbledla a fosforeskovala.
„Pričasto ma voláš, drahý priateľ,“ zadunel hlas v jeho hlave.
„Pane nevolal by som ťa, keby nestál môj život na vlásku,“ prehovoril pošepky, sotva by ho niekto počul. „Títo ľudia sú ako hyeny.“
„Minule to bola vec života a smrti, teraz život na vlásku. Zdá sa, že nie si schopný vykonávať úrad, ktorý zastávaš, keď sa nevieš rozhodnúť.“
„Toto je iné. Mám odsúdiť človeka na smrť.“
„A čo ti v tom bráni? Už si tak učinil mnohokrát.“
„Popraviť človeka za urážku elity miestnych barbarov?“
„Potom mu daj milosť. Tú moc máš, či nie?“
„Ak mu dám milosť, pane,“ sklopil modrasté oči k podlahe, „zabijú ma. Sú to fanatici. Ich kňazi sú ako besní psi. Do západu slnka by som mal v provincii vzburu.“
„A to je neprípustné?“
„Neprípustné?! To si môžem rovno dať postaviť šibenicu. Ak nepopravím toho chlapa, potom padne moja hlava.“
„Potom prečo váhaš? Načo sa zaoberáš problémom do hĺbky, keď nakoniec zistíš, že riešenie je tak jednoduché. A ty ho vieš.“
„Ak sa na neho pozriem ako pán gubernie, bez mihnutia oka by som ho poslal na smrť. Ak sa na neho pozriem ako praktický vladár, znova by som ho tam poslal. Ale ak sa naňho chcem pozrieť ako človek, zaslúži si možno pár rán bičom.“
„To ťa trápi?“
„Nenávidím tento národ. Stokrát by som dal radšej popraviť všetkých jeho vodcov ako úbožiaka, ktorého smrť im spraví radosť.“
„Nerúbeš privysoko, drahý priateľ?“
„Tvoje otázky ma ešte viac znervózňujú.“
Ozvalo sa búchanie.
„Počuješ? Nedávaš mi žiadnu radu.“
Znova búchanie.
Modrá farba z očí sa mu začala vytrácať. Z úst mu s výdychom vyšiel belasý dym, ktorý sa hneď stratil v priestore.
Kľačal v rohu miestnosti a pozeral do steny. Hlas v hlave sa nadobro stratil.
Niekto zabúchal na dvere komnaty.
„Povedal som, aby ste ma nevyrušovali!“
„Pane ľudia na nádvorí sa začínajú búriť,“ ozvalo sa spoza dverí. „Máme zasiahnuť?“
Muž odomkol a rozvalil dvojkrídlové dvere. Nadýchol sa, aby vynadal tomu, kto neuposlúchol rozkaz, ale potom si to rozmyslel. Stál pred ním vojak, ktorý sa okamžite postavil do pozoru.
„Prepáčte. Nechcel som vás vyrušovať. Ale za chvíľu prelomia palisády do vnútra paláca.“
Pozrel za vojaka.
Na konci miestnosti stála jeho žena v domácich bielych šatoch. Objímala mramorový stĺp. Obkusovala si nechty. Keď sa ich oči stretli, sklopila zrak.
Napravil si plášť a so vztýčenou hlavou prešiel komnatou až na balkón. Na nádvorí pod ním mohlo byť niekoľko desiatok ľudí. Na ich čele boli kňazi miestneho obyvateľstva. Ľudia držali v rukách kamene a domáce náradia. Kričali hanlivé heslá.
Rozpažil ruky.
Dav pod ním sa postupne utíšil.
„Predveďte mi zajatca!“ ukázal smerom k vojakom.
Pozoroval ako sa všetky hlavy v tichosti natočili k bráne, z ktorej po schodoch vyvliekli zbitého muža. Vyšli s ním až na balkón. Vzal ho za ruku, aby ho ukázal rozzúrenému davu.
Trestanec mal len bedrovú rúšku. Celé telo mu zdobili hlboké rany po bičovaní. Na hlave mal zabodnutú korunu z tŕnia.
„Ecce homo!“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.