3156, Vega
Pokojne si letel priestorom, obklopený vzduchoprázdnom. V diaľke sa už v mori maličkých hviezd črtala planéta s podmienkami vhodnými pre život. Svetielko nádeje. Na jej povrchu boli dva slabé tiene, ktoré vrhal krásne sa trblietajúci prstenec, od každého z dvoch sĺnk jeden. Obzrel sa. Malá bodka, trochu väčšia ako ostatné, tam bola tiež. Dvojka, jeho menej inteligentný druh, sa rovnako pokojne blížil k cieľu. Hoci to odtiaľto vyzeralo, že sa vôbec nehýbe. Leteli rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. Zrýchlenie na ňu by normálneho človeka zabilo už v začiatkoch, nehovoriac o skoku časopriestorovou bránou. No oni dvaja neboli normálni ľudia. Aj keď Jednotka sa na ľudí veľmi podobal, viac ako jeho kolega. Viac ako akýkoľvek robot. Až na pár vylepšení a jeden nedostatok.
Jediná zraniteľná časť bola vo vnútri robotickej hlavy – chránená niekoľkými vrstvami titánia. Takže mohol byť bez obáv. Ak by sa vedel báť, bál by sa skôr toho, čo ich na tej planéte čaká. Ale pozitronický mozog nebol schopný strachu ani obáv. Bol podobný človeku najviac ako sa dalo, ale nie toľko, aby dokázal čokoľvek cítiť. Aj to je hlavný dôvod, prečo ho vyslali na túto misiu, jeho pozitróny boli čírou logikou, chladnými myšlienkami.
Vnútorné hodiny mu oznámili, že treba odstreliť pristávacie rakety. Planéta už bola tak blízko, až jej horný okraj zakryl menšie zo sĺnk. Bleskovo vyrátal súradnice ich dopadu a raketka už mierila k povrchu. O stotinu sekundy nato okolo neho prefrčala druhá. Obe po dopade vytvorili červený fliačik, so skracujúcou sa vzdialenosťou stále väčší.
Dopad pri ktorom z rýchlosti blízkej svetlu spomalili na nulu, nezapríčinil robotom žiadnu škodu. Červená hmota podobná želatíne ich dokonale ochránila pred nárazom a zastavila. A naviac, obaja boli konštruovaní na takéto zaťaženie. Jednotka aj na podmienky tunajšej vegetácie – v rámci možností. V nej totiž spočívala jediná vec, ktorá mohla robota zničiť. Oni mali za úlohu zistiť o nej čo najviac – ak to prežijú.
O chvíľu na Zemi
„Práve pristáli, Roy.“
„Super! Len dúfam, že táto misia nedopadne ako tie dve predchádzajúce…“
„Neboj sa. Predtým sme poslali jednoduchého robota, ten nezvládol tamojšie podmienky, len čo vkročil do poľa, zmrzol. Na druhý raz sme tam vypravili pár inteligentnejších a zaznamenali sme pokrok. Jednotka je to najlepšie čo máme, je dokonalý. Presná kópia človeka, ak zabudneme, že nemá pocity a nie je úplne organický. Ale to je len dobre. Bude simulovať človeka a tak zistíme, čo by to s nami spravilo.“
„Ja viem, ale aj tak sa mi nechce čakať na ďalšiu výpravu ak táto zlyhá. A nezabudni, že na toho humanoida sa minulo veľké množstvo prírodných zdrojov. Myslím, že viac takých ako on už nebudeme schopní vyrobiť, ak sa chceme z tejto dožívajúcej planéty vôbec niekedy dostať. Takže je možné, že sa žiadna ďalšia výprava ani neuskutoční. A nechcem ani pomyslieť na to, čo sa môže stať Dvojke, veď je zodpovedná za všetku komunikáciu. Keď sa jej niečo stane, ako potom zistíme myšlienky Jednotky? Nie, nenaplánovali to dobre. Niečo sa určite pokašle.“
„Nestresuj. Záznam myšlienok stále beží. Ak by nastal problém, analytici z neho potom zistia, čo sa stalo. O Dvojku sa neboj, nemá povolené vstupovať do psychologického poľa. Je to jednoduchý stroj, čo mu prikážeš, to spraví. Myšlienky, ktoré cez ňu pôjdu, budú kódované, neublížia jej. A Jednotka je na tú planétu stavaná.“
„Bodaj by si mal pravdu…“
Vega
„Dvojka?“ Odoslal to pomocou komunikačného kanála. Ako odpoveď dostal potvrdzujúci reťazec.
„Našiel som kandidáta, posielam ti moje súradnice.“ Cez zväčšovacie oko videl, ako sa malý robotík okamžite rozbehol smerom k nemu. Jednotka zatiaľ sledoval magickú rastlinku z diaľky. Veľké fialové trblietavé guľové plochy vychádzali v pravidelných intervaloch z jej stredu. Ako keď viac ráz za sebou vybuchne hviezda a hviezdny prach sa rozptyľuje do okolitého priestoru. Vyzerala nádherne. Pole okolo nej však mohlo spôsobiť jeho koniec. No pre Jednotku to bol len objekt výskumu, nebál sa, nestaral sa, nerozmýšľal čo sa môže stať, len si to chladne uvedomoval. Prepol na infra. Cieľ vyzerá byť v poriadku.
„Prvá životná forma hľadaného typu na ktorú sme narazili, je asi jeden krát dva metre veľká, tmavofialovej farby. Psychologický oblak dosahuje do vzdialenosti 124,2 metra. Vlny v intervaloch 0,925 sekundy. Rovnako ako pri všetkých doteraz spozorovaných dospelých jedincoch,“ zapisoval Jednotka. „Listy úplne vyvinuté, na koncoch sfarbené do červena, čo značí strednú fázu dospelosti. V pamäti nenachádzam žiadne rozdiely od predchádzajúcich prípadov. Žiadne známky anomálií. Zdá sa, že máme definitívny objekt na náš experiment,“ odoslal Dvojke a počkal stotinu času na jej potvrdenie. „Ok, ideme.“
Keď sa priblížili k miestu, kde sa psychologické vlny zabárali do zeme, Dvojka ostal stáť a Jednotka spomalil. „Vchádzam do psychologického poľa,“ zahlásil.
„za 0.5 sekundy.“
„0.1 sekundy.“
„Prienik.“
„Uffff!“
Len čo prekročil hranicu, rastlina začala rýchlo pulzovať všetkými možnými farbami, ako ohňostroj na Nový rok. A v tej chvíli sa Jednotke stalo to, čo ešte žiadnemu robotovi – zaplavili ho pocity. Veľa pocitov. Toľko, že normálnemu človeku by sa z nich roztrhla hlava, rozliala by sa ako nafukovací bazén, do ktorého niekto napustil príliš veľa vody. Sympatie, nenávisť, láska, smútok, strach, príťažlivosť, priateľstvo, závisť, nevraživosť, frustrácia, šťastie… Bohviečo ďalšie. Mal síce databázu, podľa ktorej bolo možné ich rozoznať, ale vôbec mu nepomohla, nebol pripravený. Ovalilo ho to ako obrovské Thorovo kladivo mravca. Musel zastať a hneď za tým mu kolená podťala neviditeľná sekera. Držal sa rukami zeme, pretože jeho telo sa kymácalo zo strany na stranu, ako keby dostávalo facky od neviditeľného nepriateľa. Začal to všetko spracovávať, pozitróny v hlave mu pracovali na plné obrátky.
Za chvíľku si na návaly zvykol. Ako postupne získaval kontrolu nad jednotlivými zložkami, údery ustávali a pulzovanie sa spomalilo. Prikladal ich jeden k druhému, ako zápalky. Staval neviditeľný zápalkový dom, do ktorého ich po jednej uzatváral. Nakoniec bol konečne schopný znova racionálne uvažovať.
Tak toto postihlo predchádzajúce výpravy. Ich mozgy neboli na takéto kvantum pripravené. Vôbec neboli pripravené na čokoľvek z toho. Ich mozog musel zamrznúť už len čo sem strčili nohu. Toľko konfliktov, toľko nezrovnalostí, toľko … Nevedel to ani definovať.
Stále sa zlepšoval. Skúšal sa pohrávať s novou schopnosťou. Vyberal jednotlivé zložky celku, ako kôstky z melóna a skúšal, čo s ním urobia. Darilo sa mu to. Niektoré ho položili, vďaka iným mal hlavu v oblakoch. Boli rovnako trblietavé a rôznofarebné ako ten prach vychádzajúci rastliny.
Páčilo sa mu to. Ani nezbadal, že zrazu môže mať alebo nemať niečo rád. Ale vedel jedno, tá rastlina, to, čo tak krásne, nádherne pulzovalo pred jeho očami, ten veľkolepý výtvor úžasnej mimozemskej prírody, tie výbuchy a návaly strachu, lásky či radosti, to všetko ho urobilo človekom! Bol to prekrásny pocit. Ako keď chlapec, ktorý počas celého života nemal žiadnu hračku, práve dostane na Vianoce ohromnú kopu. Nikdy nevidel, ako hračky vyzerajú a predtým ako ich dostal, si nikdy neuvedomil, ako mu po celú tú dobu chýbali. Ale teraz už to vie, uvedomuje si to v plnej miere. Už bez hračiek nemôže žiť, už ich nemôže vytrhnúť zo svojho kybernetického srdca.
Keď uprel pohľad na Dvojku, mimozemská životná forma láskyplne zapulzovala teplou červenou. Jeho malý mechanický priateľ tam nehybne stál, upieral na neho svoje senzory a usilovne odosielal údaje na Zem. MOJE údaje, MOJE myšlienky. Odvrátil sa. Dvojka je v tom nevinne, veď je taký jednoduchý, nepochopil by to. A lepšie bude nechať ho odísť rýchlo ako v tomto poli, tu by trpel, až kým by ho to nezabilo.
Mimozemský organizmus už teraz pulzoval len v jednej farbe – tmavohnedej. Rozhodol sa. Prudko sa otočil, vytiahol z puzdra anihilačnú pištoľ a namieril. Dvojka sa rozletela na všetky strany ako keď sa roztriešti sklo. Chvíľu ešte hľadel na rozsypané zvyšky. Odpustí mu to? Odpustia mu to na Zemi? Nevedel. Ale po chvíli mu to začalo byť jedno. Uprel láskyplný pohľad na svoj trblietavý zázrak a pomaly sa pustil za ním.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.