„Koľkokrát som ti povedala, aby si zatvorila okno, keď prší? Pozri sa na zem! Je tam zase voda.“
Matka vrhla vyčítavý pohľad na dcéru, ktorá pozerala televízor
„Čo ak by som sa pošmykla? Čo by si potom urobila?“ pokračovala zvýšeným hlasom.
Dcéra k nej zdvihla zrak. „Prepáč, mami!“ povedala potichu.
„To hovoríš vždy. Zatvor už konečne to okno a neseď pred tým televízorom,“ zakričala matka.
Petra sa zdvihla z kresla a prešla k oknu. Pozrela sa na zem, ale žiadnu vodu nevidela. Mlčky pribuchla okno.
„Nebudem ti to stále opakovať,“ vykríkla matka.
Petra sa pozrela do očí, z ktorých sršala zlosť. Matkina tvár sčervenela od hnevu.
„Nechaj to tak, mami!“ ozvala sa prosebne.
„Prosím?“ stará žena na ňu vyštekla. „Si nevďačná. Nič si nevážiš, a ešte k tomu ma nepočúvaš. Čo myslíš, komu zostane tento byt až raz skapem?“ na krátku chvíľu sa odmlčala, potom sa nadýchla:
„Chodíš ako princezná, hlavu máš v oblakoch. Máš tridsať. Preber sa! Nemáš muža a bývaš s matkou. Nie je to čudné? Ja v tvojom veku…“
Petra chcela odísť, ale vedela, že odchodom by matku ešte viac popudila. Obrátila tvár k oknu a pozerala sa do pokojnej noci. Vonku bolo ticho, nikde ani duše. Presne tak si predstavovala svoj svet – tichý, bez ľudí, bez kriku, a bez matky.
Jej úvahy prerušil zvonček pri dverách. Matka s dcérou si vymenili spýtavé pohľady. Bolo krátko po jedenástej. Ani jedna z nich nečakala návštevu. Matka stíchla, urobila krok vpred, ale dcéra ju zadržala. Zvonček znovu zapískal vysokým tónom. Petra pustila matkinu ruku a vykročila ku dverám. Ticho prešla chodbou a zastala pred vchodovými dverami. Potom nazrela cez priezor. Svetlo na chodbe bolo zapálené, ale nič tam nebolo. Sklopila zrak a otočila hlavu. Matka asi zostala v obývačke, lebo Petra stála na chodbe sama. Opäť sa ozvalo zvonenie. Bojazlivo sa pozrela cez priezor, ale nikoho nevidela. Chytila kľúč, opatrne ním pootočila a dvere odchýlila. Pozrela sa vpravo, potom vľavo. Nik na chodbe nebol, iba ak by odišiel k výťahom, alebo sa niekde skryl. Jej zrak následne dopadol na dvere náprotivného bytu. Dvere boli odchýlené a za nimi stála ženská postava. Petra pootvorila dvere o čosi viac. Žena naproti urobila to isté. Odkedy sa sem s matkou nasťahovala, žiadneho suseda z poschodia nestretla. Netušila, kto oproti býva. Pozerala sa na źenu. Zdala sa jej povedomá. V nasledujúcom okamihu jej došlo, že sa podobá na ňu, akoby sa pozerala do zrkadla. Vyzerala presne ako ona. Prešiel ňou mráz.
„Kto je to?“
Zrazu sa strhla na ženský hlas oproti. Dvojníčka odpovedala, hoci Petra nepovedala vôbec nič. Bola si istá, že ju suseda nevidí, alebo ju zámerne ignoruje. Žena sa pozrela doprava, potom na druhú stranu a nakoniec dopredu.
„Nikto, mami. Môžeš byť pokojná,“ zakričala.
Dokonca aj jej hlas bol rovnaký ako jej. Petra sa dívala na svoju podobu. Nemohla tomu uveriť. Chcela sa ozvať, ale z hrdla jej žiadny hlas nevyšiel. V náprotivných dverách sa objavila staršia žena, ktorá vyzerala presne ako jej matka. Petra potlačila výkrik. Cítila, ako ju zalial pot.
„Čo je? Prečo sa nevrátiš, keď tam nikto nie je. Poď dopozerať film, moja. Vieš, že nerada pozerám sama,“ staršia žena predniesla milo a venovala susede, pravdepodobne jej dcére, úsmev.
Petra nemohla uveriť tomu, čo vidí. Jej matka, ktorá na ňu denno-denne kričí, prehovorila vľúdnym tónom. To v žiadnom prípade nemohla byť ona, hoci si to veľmi priala. Vtom zhaslo svetlo a chodba zostala v tme. Nedýchajúc čakala, čo urobí suseda.
„Kto je to?“ zrazu sa ozvalo hneď vedľa Petry. Matkin hlas ju vyľakal k smrti.
„Nikto, mami,“ odvetila, keď sa po dlhej chvíli spamätala.
Za dverami bolo absolútne ticho. Petra nemala odvahu zažať svetlo. Zdalo sa jej, že stojí na mieste najmenej hodinu. Asi po piatich minútach dvere zabuchla. Buchot dverí oproti ju prinútil pomyslieť si, že nie je skutočná. Možno skutočné boli ženy v druhom byte. Jej matka na ňu predsa nikdy nezvýšila hlas. Vtom na krku ucítila pohyb. Kútikom oka zazrela matku. Jej hlava pripomínala skôr hlavu zvieraťa, ako človeka.
„Čo to robíš?“ vykríkla Petra vystrašene. „Ty nie si moja matka.“
Chytila si hrdlo, ale dotkla sa cudzích rúk. Prsty zatlačili. Petra sa nevedela nadýchnuť. Odtláčala prsty, ale nemala dosť síl. Vedela, že toto je koniec.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.