Vedel presne, kde ma poškriabkať, mal na to tie najcitlivejšie senzory. Od rozkoše som až zakláňala hlavu a prehýbala sa na stoličke, ale nemienila som ukončiť hru, ešte pár minút a zdolám ďalší level. Priniesol mi pohár s energetickým nápojom nabitý bublinkami, presne taký milujem. Ku ľavej ruke nezabudol pridať chipsy, perfektne sa to dopĺňalo.
–
S hrou som sa trochu zdržala, napadli ma anjeli zo susedného kráľovstva, ale moji barbari sa nedali, zvíťazili sme… Už ma bolel krk a znovu ma zachvátil hlad. Robko vedel presne, ako sa cítim, je dokonalý. Pomasíroval mi hornú chrbticu a priniesol hamburger s hranolkami, po výdatnom obede nezabudol na niečo sladké. Odpratal zo stola a jemne ma objal, vždy vedel, čo potrebujem, bol na mňa nastavený, rozoznával všetky moje vibrácie. Zahľadel sa mi do očí a splnil mi tajné želania. Zdriemla som si a osviežená sa zase pustila do ďalšieho levelu.
–
Odrazu mi v mojej miestnosti začalo blikať červené svetlo a ozval sa strašný zvuk, siréna. Viem, čo je to siréna, už som o nej čítala.
„Poplach!“ kričal Robko, nikdy som ho nevidela takého rozrušeného. „Červený stupeň“ balil mi veci do ruksaku, ja som ho v nemom úžase a úľaku sledovala.
„Musíme opustiť priestor, budú nás evakuovať“ vysvetľoval, ani na mňa nepozrel.
Evakuovať? Kam? Deje sa niečo s mojim bytom, alebo je to vážnejšie?
„Prezlečiem ťa, pôjdeme na vzduch“ pristúpil ku mne a obliekal mi nejaké nohavice.
„Na vzduch? Vonku? Prechladnem“ protestovala som, ale inokedy taký zdieľny Robko ani neprerušil svoje pohyby. Prisunul mi vozík a zobral ma von. Na chodbách už pobehovali rôzne typy domácich priateľov so svojimi ľuďmi, všetci sa držali jedného smeru, zdá sa, že sa niečo naozaj deje. Nastupovali sme do výťahov po desiatich, vôbec nerešpektovali intímnu zónu jednotlivca, ešte som nepočula, že by sa to niekedy stalo! Vytlačili nás na prízemí komplexu, kde sa už pri východe tlačilo nemálo ľudí v podobnej situácii.
„Tu musíš vystúpiť, ďalej pôjdeme po svojich“ neprestával ma šokovať môj inak taký verný a chápavý priateľ. Dobre vie, že ma z chôdze bolia nohy. Chcela som niečo namietať, ale podával mi ruku a tváril sa vystrašene.
„Je to vážne, musíme opustiť komplex“ počula som nielen z jeho úst, úplne tú istú vetu použili v danej chvíli aj pomocníci z okolia. Ľudia pomaly ale isto vystupovali zo svojich vozíkov a snažili sa za výdatnej podpory svojich priateľov vyjsť sklenenými dverami do nechráneného priestoru za nimi. Držala som Robka za ruku ako kliešť a opatrne našľapovala vpred. Za dverami ma oslepilo silné svetlo a všade navôkol bol hustý zelený porast, ktorý sa takmer prepracoval do vnútra komplexu.
Ale nie, to by nedokázal, to by mu naši verní nikdy nedovolili.
Ku zvuku všade prítomných sirén a blikajúcemu červenému svetlu nad každými dverami sa pridal ešte jeden, oveľa neznesiteľnejší zvuk, ešte hlasnejší a naliehavejší. Môj Robko ma začal ťahať a kričal:
„Musíme utekať, hrozí nebezpečenstvo najvyššieho stupňa!“
Hlas sa mu lámal, dostala som strach, snažila som sa utekať. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude, lapala som dych, pichalo ma v boku, ale napriek tomu sme sa stále viac a viac zabárali do trávi a kríkov, nohy sa mi šmýkali, konáre sa mi zadrapávali do bundy a šľahali do tváre, rozplakala som sa a hodila sa na zem.
„Nevládzem!“ Kričala som z plného hrdla v záchvate hysterického plaču. Čo má toto znamenať?!
„Chcem ísť domov!“ s nádejou som hľadela na svoju jedinú lásku, oporu môjho života.
Ešte sa nado mnou skláňal, ale odrazu sa vystrel, poobzeral okolo seba… za nami už tak veľa ľudí neostalo, väčšina ešte stále utekala niekam dopredu… Robko sa pozrel na vchod komplexu a rozbehol sa tým smerom.
Určite ma zachráni, určite to vybaví, a my sa pokojne vrátime domov. Pozerala som za ním, nebol to len jeho nápad, rozutekali sa hádam všetci naši najvernejší, naše opory v núdzi. Vbehli do komplexu, sklenené dvere sa za nimi zavreli a … nastalo ticho. Červené svetlá prestali blikať, sirény prestali hučať, nastalo absolútne ticho. Ticho vlastne nikdy nie je absolútne, aspoň nie, keď o ňom hovoria ľudia, započúvala som sa do dychu všetkých vystrašených a vyčerpaných ľudí okolo. Čakali sme na pomoc, čakali sme vysvetlenie. Čakali sme a čakali… ale nič sa nedialo, dvere ostávali aj naďalej nepriedušne zatvorené, nikto za nimi nestál…
„Muselo sa im niečo stať“ navrhol jeden muž ležiaci v tráve neďaleko odo mňa.
„Mali by sme ísť skontrolovať, čo sa deje“ skúsil iný, držiaci sa na vlastných nohách.
„Určite prídu“ oponovala žena po sediačky opretá o strom, zase všetci stíchli. Čakali sme. Začínalo sa stmievať, mali sme hlad a strach… veď ktovie aká háveď tu vlastne žije? Postavila som sa.
„Zájdem dole“ ozval sa znovu muž, ktorý ešte donedávna postával a prešľapoval z nohy na nohu.
Bojím sa tmy a ten hlad:
„Idem aj ja“ pridala som sa.
Nakoniec sa nás nazbieralo presne osem, postavili sme sa pred dvere… ani sa nepohli. Ešte nikdy sa nestalo, aby sa nejaké dvere na verejnosti okamžite nerozostúpili, keď sa pred nimi objavil človek. Muž – vodca sa odvážil zabúchať, s dverami to ani nehlo, ale za nimi sa začali objavovať naši najvernejší priatelia, ústa sa nám rozťahovali do blahosklonných úsmevov. Nevyzerali nijako poškodení, nezdalo sa, že by niečo hrozilo, asi situáciu zvládli a my sa vrátime domov.
„Okamžite opustite priestor za dverami, do desiatich sekúnd začneme strieľať“ ozvalo sa neznámo odkiaľ a nad miestom, kde ešte nedávno blikalo červené svetlo sa vystrčila nejaká rúra.
„Hlaveň“ povedal ktosi.
Hlaveň nejako súvisí so zbraňami, čítala som o tom. Dostala som strach.
„Desať, deväť…“ niekto začal odpočítavať a naši priatelia, teda aspoň ešte do nedávna nimi boli, pristúpili bližšie ku sklu a rukami naznačovali, aby sme sa vzdialili, aby sme… niekam zmizli! Na ich tvárach boli nečitateľný výraz, ani náznak citu… určite tam nebol môj Robko. To predsa nemôže byť môj Robko, on ma miluje a stará sa o mňa.
„sedem, šesť…“ zarezávalo sa mi do srdca, ktorého tlkot takmer prehlušoval ďalšie slová. Dali sme sa na ústup, nie všetci, ale väčšina.
„štyri, tri…“ pridala som do kroku a schovala sa za strom. Už som verila, že situácia je vážna, tie bytosti za sklom nás dnu nepustia.
„jedna!“ Jediného odvážneho muža, alebo naivného, ktorý ešte stále v niečo dúfal, a neveril, že sa niečo stane, zasypalo množstvo drobných ihličiek. Vykríkol od bolesti a klesol na kolená, snažil sa ihličky si z tela povyťahovať.
„Ešte raz opakujem“ ozval sa taký strašne neosobný hlas, „ak okamžite neopustíte priestor za dverami, zopakujeme streľbu, starajte sa o seba sami. Desať, deväť…“ začalo znovu.
Muž zasiahnutý drobnými ihlami sa pokúsil postaviť a utekať ku nám. Vybehla som mu naproti a pomohla mu schovať sa za strom. Pred dverami do komplexu už nikto nestál, len bytosti z vnútornej strany hľadeli, či sa niekto neodváži.
„päť…“ a hlas zastal, hlaveň sa stiahla niekam do vnútra.
„Čo budeme robiť?“ Neveriacky som hľadela na muža zakrvaveného na viacerých miestach, ale momentálne už bez ihiel.
Pozrel mi do očí a sklopil zrak. Od hladu mi zaškvŕkalo v bruchu. Zložila som si ruksak z pliec, ani neviem, kedy mi ho tam Robko… otvorila som ho. Bolo v ňom niekoľko energetických tyčiniek, tabletky s výživou, fľaša s mojim obľúbeným nápojom… slzy sa mi vtisli do očí.
„Dnes ešte nejako vyžijeme, ale čo bude zajtra?“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.