„Poďme už konečne loviť,“ ozvala sa Nalie vyprahnuto. „Ešte nie,“ zarazil som ju. „Nevidíš, že na oblohe je ešte zopár slnečných lúčov?“ zahriakol som ju.
„Nie, nechoď do toho domu! Nesmieš tam ísť. Už nikdy sa nevrátiš.“ Martin ignoroval hlas, ktorý ho varoval. Nevidel dôvod, prečo by ho opäť mal počúval. Nikdy sa mu nič nestalo.
Obraz plačúcej ženy, skláňajúcej sa nad telom muža. Muža ležiaceho na voze a prikrytého vrecovinou, s bledou pokožkou a vytrhnutým kusom krku.
Matej bol elegán – keď zazrel dlhý fialový šál, zhotovený z hrubo tkanej vlny, ihneď ho kúpil. Po tom, ako vyšiel z obchodu, ovinul šál voľne okolo krku a hrdým krokom kráčal k „mechanickému tátošovi“ – zvykol tak volať svoj milovaný motocykel.
Zvuk sa neprimerane hlasno rozľahol v pustej aleji a vychudnutý chlapík sa prikrčil. Bál sa len dvoch vecí – policajtov a mŕtvych. Ukradomky sa poobzeral, ale po policajtoch nebolo chýru ani slychu a čo sa týka mŕtvol, Roman v parku ešte žiadnu nestretol. Vopchal skľavené prsty do dierok a ešte raz objal mrazom rozpálené železo.
– Vieš, že až tak veľmi neobľubujem moderné prístroje a vôbec prebytok techniky, ktorý je všade okolo nás… No skvelé, povedal som si, ďalšia prednáška o tom, že by sme mohli íst bývať niekam na vidiek. Akoby ešte nejaký existoval. Zatiaľ som ju vždy presvedčil, že prevažne moja práca nás živí.
Lenke tĺklo srdce ako o preteky. Na očiach mala čiernu pásku, ruky spútané za chrbtom. Chcela skríknuť, ale mala zapchané ústa. Od bosých chodidiel ju zaplavila vlna chladu. Umieram?
Zistenie nastalo práve v tomto okamihu. V krátkom záblesku pozemského filmu, v záhrade kvitli ruže, vánok šelestil v lúčnej tráve, vtáky štebotali, voňal orgován. Avšak jeho sa to netýkalo.
Oliver v taxíku celý večer krúžil po meste. Bolo takmer desať hodín v noci a on ešte nemal žiadneho zákazníka. Noc bola sychravá a chladná, ulice opustené a mesto prázdne. „Keď to takto pôjde ďalej, môžem to zabaliť.“, pomyslel si… „ ešte nikdy som nemal takú mizernú noc,“ predniesol nahlas.
Pomaly som kráčala po prázdnej, nočnej ulici. Nevidela som nikoho, len svetlo lámp blikajúcich na chodníky. Pár minút som takto šla a nahovárala si, že sa mi nič nemôže stať. Nikdy som neverila na niečo také ako duchovia, upíry a tak.
Kalendár
Tmavú miestnosť osvetľovali sviece usporiadané do pentagramu, ktoré vrhali na stenu tieň postavy sediacej uprostred. Mladá žena upierala pohľad na knihu uloženú na podstavci pred ňou. Čierna kniha bola zhotovená z kože démona a popísana krvou samotného Diabla. Presne takú žena hľadala.
Keď som počul príbeh , ktorý Vám chcem vyrozprávať, pracoval som ako barman. Každý večer som počúval historky o stratenej práci, láske a iné nezmysly spôsobené viac – menej opitosťou. Ale tento príbeh bol niečím zvláštny.
V noci som sa prebrala na veľký rachot. Chcela som zapnúť svetlo, ale asi vypadol prúd. ,,To bude tou búrkou“, pomyslela som si. Vstala som z postele a nahmatala som na mojom nočnom stolíku mobil. Bolo 22:00 a dátum 3.2.2012. Zistila som, že nie je signál.
Hoci už čoskoro zavŕšim vek, kedy sa chlapec stáva mužom, ešte nikdy som nevidel svoj domov. Patrím k tretej generácii rodiny, ktorú Cudzinci počas jednej z tých nocí, kedy vietor skučí za oknami ako zbitý pes, a vy ste radi, že vnútri je tak útulne a teplučko, uniesli a odviezli do ďalekých krajín. Ďalší osud mojich starých rodičov, rodičov a dnes aj môj a mojich bratov sa ocitol v rukách trhových priekupníkov…
Neskôr všetci vraveli, že sa to stalo na Hromnice. Že nad nami bdela svätá Brigita, ich patrónka. My sme však poznali pravdu. Stalo sa to o dva dni skôr a pochybujem, že hailige Brigid šla v tú noc okolo. V hostinci pod Schrambergom, na ceste z Rottweilu na Strasburg, nemali čisté duše čo robiť.
Všetko hlavné sa stalo predvčerom a nikto netušil, že sa to stane.. Jednoducho do Severného mora narazil taký malý kameň, vraj mal len kilometer v priemere a preletel atmosférou ako by ani neexistovala a vrazil do mora. Stalo sa to na obed a potvora si to nasmerovala rovno od Slnka, tak to tí naši slávni hvezdári zistili asi až dvadsať minút pred dopadom a akosi nestihli upozorniť médiá.
Elen bežala o život. Bežala zo svojej izby na balkón, kde si nervózne s roztrasenou rukou snažila pripáliť cigaretu. Znova tá mulatka. Beštia. Už to bol takmer rok, čo ju privádzala do šialenstva a čím ďalej, tým to bolo horšie. Cítila, že stráca pevnú zem reality pod nohami.
Kacew vzal príliš veľa halucinogénnych prostriedkov. Samozrejme, príliš veľa, ak berieme do úvahy ich silnejšie účinky po vymiešaní s vodkou. Očiach mal šialenstvo.
Idú po mne. Neviem ako dlho. Spočiatku boli nenápadní, a tak som si to neuvedomoval. Ale teraz som si už istý. Chcú ma dostať. Minimálne do blázinca. Možno aj…na to radšej nechcem ani pomyslieť. Prenasledujú ma na každom kroku. Sú všade.
Odvrátil som zrak od partie a pozrel naňho. Vyzeral ako smrťák, lebka obalená v koži, prsty tenké a dlhé. Prežúval nejaký bordel, ktorý nedokázal udržať v krivých ústach, na čo mu z kútika vytekal pramienok žltohnedých slín. Smrdeli ako močka. Nos mal natočený na jednu stranu a podliaty krvou, zrejme to nedávno pekne schytal. Ani sa nedivím, tá jeho držka si o to priam žiadala. Nie každý deň sa naskytne príle…
Starý pán Ludwig sedel za riadiacim pultom a podriemkaval. Hlava mu každú chvíľku klimbala. Len čo sa mu fajka, visiaca z úst dotkla hrude, pán Ludwig sa vzpriamil, fľochol pohľadom na rozsvietený pult a po uistenísa, že je všetko v poriadku, opäť privrel oči. Spod sivých fúzov mu visel unikátny kúsok- meršánka z dielne samotného Krummera.
Školenie splnilo moje očakávania. Nudné, ako argentínska telenovela, len sem-tam nejaká dôležitejšia informácia. Úspešne som prežil prvý deň, tri ma ešte čakajú! Pizzeriu navštívim zajtra, dnes som príliš unavený a znudený.
Zaklínač hadov mal veľký kôš a v tom koši mal jedenásť hadov. Okrem nich vlastnil aj tupý nôž a päť detí so ženou mladou.
Krovie pred Aronimom zašušťalo. Zbystril pozornosť, počul rýchle kroky, vlastne beh. Z krovia sa vynoril zadýchaný mladý muž. „Utekaj, utekaj, zabije nás,“ v behu vrazil do Aronima a spadol. Aronimo tasil zbraň a čakal na nepriateľa. Bol skúsený bojovník a ničoho sa nebál. Ale nič sa neudialo. Všetko stíchlo.
Bol to deň na vlas rovnaký ako už niekoľko dní predtým. Niekedy v čase, keď zima dáva svoje zbohom svetu, keď sa vydáva na cestu späť.
K včerajšej nádielke, ktorú ste si dozaista našli pod vianočným stromčekom, pridávame výsledky tretieho kola súťaže Ohnivé pero 2009 a niektorým aj darčeky v podobe kníh a iných cenností
Jeseň preletela ako list odfúknutý vetrom a ani sme sa nenazdali, skončilo sa ďalšie kolo súťaže amatérskych poviedok Ohnivé pero. Ďalej zostáva už len na vás, čitateľoch, aby ste vybrali víťaza.
Evreld sedel v chatrči a díval sa do ohňa. Miešal si čaj a pri nohách mu pobehovala neter: „Strýko, poď sa hrať na skrývačku!“ Nemohol odporovať. Mala dlhé šatočky a ten najkrajší úsmev na svete.
V horskej doline sa pomaly prebúdzal život. Hmyz hrdinsky putoval medzi steblami trávy. Občas niektorý z kolonizátorov padol za obeť šantiacim hlodavcom.
Konečne mám pár voľných dní. Rozhodol som sa ich stráviť na obľúbenej horskej chate, kde som prežil už veľa nádherných chvíľ. Viem, že som trošku staromódny, ale nemám rád miesta s robotickou obsluhou.