Krovie pred Aronimom zašušťalo. Zbystril pozornosť, počul rýchle kroky, vlastne beh. Z krovia sa vynoril zadýchaný mladý muž. „Utekaj, utekaj, zabije nás,“ v behu vrazil do Aronima a spadol. Aronimo tasil zbraň a čakal na nepriateľa. Bol skúsený bojovník a ničoho sa nebál. Ale nič sa neudialo. Všetko stíchlo.
Aronimo pomohol vstať mladíkovi a začal vyzvedať. Mladý muž, Edwin, je z neďalekej dediny. V dedine vládne pokoj a mier, ale v lesoch dedinčanov už roky prenasleduje nejaký prízrak. Kto mu neutečie, už ho nikdy nikto nenájde.
Odprevadil ho späť do dediny. Rozhodol sa chvíľu pobudnúť a nazbierať sily na ďalšiu cestu. Ľudia v dedine žili v súlade s prírodou. Žiadne vymoženosti iba jednoduché nástroje im pomáhali pri pestovaní a staraní sa o dobytok. Každý deň chodili meditovať a modliť sa. Všetci sa k nemu správali veľmi milo. Dokonca ani medzi sebou ich nikdy nevidel hádať sa, kričať na seba. Bolo to zvláštne.
Dedinčania sa pripravovali na prechod. Prechod bol čímsi, čo Aronimo považoval za akési duchovné pretvorenie. Všetky náboženstvá sľubujú niečo podobné. Ale títo to brali až príliš vážne. Modlili sa čoraz viac, niekedy aj celý deň, všetci spolu.
Práve sa prechádzal medzi kvetmi výrazne pripomínajúcimi slnečnice, ktoré poznal z domova spolu so Sidriou, ktorú si veľmi zamiloval. Mladé dievča, veľmi pekné ho sprevádzalo po dedine a zoznamovalo ho s jej históriou a ostatnými ľuďmi.
Zrazu začuli hrozný rev. Aronimo sa postavil pred Sidriu, aby ju chránil, tasil a čakal na zviera, ktoré sa k nim valilo. Rev bol čoraz bližšie. Už mal pocit, že je na dosah, no nič nevidel. Zrazu doňho niečo narazilo. No Aronimo nevidel nič. Len počul hnáty svišťať vzduchom. Snažil sa im úhnúť, no nedarilo sa. Sekal okolo seba svojim mečom hlava nehlava. Niekoľkokrát mal pocit, že niečo zasiahol. Zviera znovu zarevalo a už počul len vzďaľujúci sa rev a dupot.
„Čo to bolo?“ opýtal s Sidrie.
„Prízrak…je tu od nepamäti. Je to jediné, čo bráni našim ľuďom žiť v pokoji a miery. Z našej generácie nikto neprešiel k našim predkom. A bojíme sa, že je to presne kvôli tomu. Na prechod je potreba byť v absolútnom pokoji a keď nás v myšlienkach prenasleduje prízrak, nemôžme prejsť.“
Aronimo premýšľal ako by mohol dedinčanom pomôcť. No s neviditeľným prízrakom sa ešte nestretol. Ani sám nevedel ako by s ním mal bojovať. Ale rozhodol sa skúsiť to.
Nasledujúce ráno sa dobre najedol, pripravil sa a šiel do lesa čakať na prízrak. Les sa mu zdal vhodný, pretože podľa šuchotu lístia aspoň bude vedieť, kde sa nepriateľ nachádza. Našiel si miesto s množstvom kríkov a čakal.
Netrvalo dlho a ozval sa rev. Počul ako sa približuje a pripravoval sa na boj. Skutočne v lese lepšie videl a bojoval naplno.
Zobudil sa so strašnou bolesťou hlavy a celého tela. Oči ani nevedel otvoriť. Chvíľu sa spamätával až nakoniec otvoril oči a skúsil sa posadiť. Bol v domčeku, na tele samé rany, hlava obviazaná. Asi ten boj prehral, nepamätal si. O chvíľu prišla Sidria a doniesla zranenému Aronimovi jedlo a vodu.
„Prečo si tam šiel sám? Ani vojsko by ten prízrak nezabilo, nie to ešte jediný bojovník,“ vyčítavo sa naňho pozrela.
„Skúsili ste s ním už bojovať? Je vás veľa a v jednote je predsa sila,“ opýtal sa.
„Je to proti učeniu predkov. Nemôžme bojovať. Ani medzi sebou, ani s prízrakom, ak chceme prejsť,“ vysvetlila mu.
Aronimo nechápal. Vyrastal medzi bojovníkmi. Bolo preňho prirodzené bojovať, no aj pomáhať slabším. Preto sa pevne rozhodol skúsiť to ešte raz.
Prešlo niekoľko dní, Aronimo sa cítil lepšie a chystal sa na prízrak. Zrazu sa dedinou začal šíriť rev. Najskôr z ďaleka. No stále sa približoval.
Aronimo neváhal ani minútu, vzal zbraň a vybehol von z domčeka. Dedinčania zmätene behali a snažili sa ukryť. Ako jediný stál bez pohybu a pozoroval paniku. Rev silnel a približoval sa aj dupot.
Aronimo už videl stopy v prachu a prevracajúce sa predmety, ktoré stáli prízraku v ceste. Blížil sa pomaly. Aronimo tasil zbraň. Prvý zásah dostal Aronimo do hrude. Sekol a niečo zasiahol. Ďalší úder mu roztrhal šaty a spôsobil krvácajúce rany. Sekal vôkol seba a nič nezasiahol. Teraz ho videl podľa stôp v prachu. Dvihol meč nad hlavu a chcel udrieť. Keď si uvedomil, že prízrak sa vôbec nepohol, zastavil svoj pohyb a obzrel sa.
Celá dedina stála za jeho chrbtom so Sidriou na čele. Nechápal. Sidria vykročila k nemu a rovnako aj ostatní.
„Už som to pochopila. Toto bola naša posledná skúška pred prechodom. Čeliť vlastnému strachu. Ty si mi otvoril oči.“
Dedinčania sa presunuli k prízraku. Za obrovského revu bol Aronimo svedkom toho, ako sa prízrak zviditeľnil a zasa zmizol. Rev ustal.
Sidria vtisla Aronimovi bozk na lice. „Ďakujem,“ povedala a pripojila sa k svojim. Nad dedinu sa znieslo žlté svetlo a postupne pohlcovalo všetkých. Ľudia mizli vo svetle priamo pred Aronimovými očami. „Tak toto je prechod,“ pomyslel si.
Ostal sám. Opäť niekomu pomohol, aj keď ani sám netušil ako. Ešte chvíľu ostane v tomto svete a potom sa pustí na ďalšiu cestu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.