Starý pán Ludwig sedel za riadiacim pultom a podriemkaval. Hlava mu každú chvíľku klimbala. Len čo sa mu fajka, visiaca z úst dotkla hrude, pán Ludwig sa vzpriamil, fľochol pohľadom na rozsvietený pult a po uistení sa, že je všetko v poriadku, opäť privrel oči. Spod sivých fúzov mu visel unikátny kúsok, meršánka z dielne samotného Krummera. Pán Ludwig o nej vedel hodiny rozprávať, no nik ešte nemal tú česť vidieť ako z nej stúpa dym, aj keď hlavička z morskej peny bola dlhodobým používaním krásne hnedá. V príbehu pána Ludwiga fajku používal kedysi nejaký Turek, ešte za obliehania Viedne. Ale kto by už veril starému lišiakovi. Pán Ludwig si trošku schrupol, ale nik proti slabosti starého človeka nič nemohol namietať. Najlepší lisovač široko-ďaleko ešte nikdy nepochybil a všetky jeho profily sú echt najlepšie. Nastal správny čas, pán Ludwig sa povystieral, prešiel k lisu, položil dlaň na oceľový kontajner a bez toho aby fajka opustila svoje čestné miesto, zamumlal. „Opäť kus dobrej roboty starký. Trošku ťa oddýchneme.“ Začaroval na pulte so svetielkami a tlačítkami a stroj po pár minútach ťažkých stonov stíchol. V hale nastalo nezvyčajné ticho, dokonca bolo počuť chichotanie baličiek a cinkanie balených profilov z druhého konca. Pán Ludwig vedel, že za okamih sem doletí pán Löch. Ako vždy bude v tesnom fraku, košeľa prepotená a svoju tučnú tvár si bude utierať vreckovkou. Pán Ludwig sa oprel o pult, fajočka sa mu hompáľala v ústach. Pán Löch bol tu.
„Herr Ludwig! Čo nám to robíte?! Prečo stojíme?! Koľko krát vám to mám vysvetľovať…“
„Viem, viem, tie vaše výkony. Vážený pane, pozrite sa na tento lis. Je starší ako vy, dokonca je starší ako ja! Určite ešte kedysi vo Viedni lisoval nábojnice do cisárskych diel. A viete ako často ma lúpe v krížoch? A aj vy sa riadne zadýchate než sem z kancelárie dobehnete. Čas sa podpísal na našich telách. Nechajte ho oddýchnuť, vyfúknuť a potom znovu začne koncert!“
„Čo mi to tu trepete meingott. Aké nábojnice. Veď lis je po repasii a musí pracovať na plný výkon. Keď si potrebujete oddýchnuť meinherr, povedzte si a vystriedam vás.“
Fajka v ústach pána Ludwiga sa rozkmitala a tvár mu zrumenela od hnevu. Jeho hlas zaburácal: „Vážený pane! Vy s prepáčení m hovno viete o tomto lise! Tak isto ako ja hovno viem o tých vašich krivkách a grafoch! Vravím vám, stroj je starý a čím viac ho prepíname tím viac sa sťažuje. Stone, vŕzga a šramotí. Vôbec by som sa nečudoval, keby mal toho jedného dňa ozaj dosť a odišiel by.“
Pán Löch takisto očervenel a keby mal v ústach fajku, určite by kmitala ako pominutá. Takto sa len naklonil nad pult a stlačil zelené tlačidlo. Stroj prudko zavil. Löch sa otočil na podpätku a urazene odchádzal. Pán Ludwig si smutne vzdychol, potľapkal lis po oceľovom kontajnery.
„Budeme to musieť nejako vydržať starký.“
Dvor lisovne bol zaprataný dlhými hliníkovými tyčami – ingotmi. Cez otvor v budove sa ingoty dopravníkom posúvali do pece a z nahriatych ingotov sa pílili čapy. Tie žeriav naložil do lisu. Ten svojimi dvadsiatimi meganewtonmi pretlačil čap cez matricu, z ktorej vyšli rovné hliníkové profily. Trúbky, elká, plné tyče, duté tyče – jakle, ba aj rôzne iné tvary, ktoré po napílení a vytvrdení v peci, balili uchichotané baličky. Všetko to dennodenne prebiehalo v stále rovnakom rytme. Každý zo strojov mal svoj zvuk, podľa svojej povahy. Upišťané píly, mlčanlivá pec s duniacimi plameňmi, či hrkotajúce dopravníky, všetci sa navzájom dopĺňali a vytvárali monumentálnu, industriálnu melódiu. Všade to voňalo olejom, žeravým kovom a horúcim hliníkom. Všetkému dominoval staručký lis. Neviem či sa vo Viedni niekedy vyrábali delostrelecké nábojnice, ale v ostatnom mal pán Ludwig pravdu. Stroj bol starý. Všetky mechanické časti boli skorodované. Repasie, vďaka zmyslu pána Löcha pre stúpajúce krivky, spočívali (žiaľ ) iba v natieraní povrchov. To skutočne veľmi nepomohlo kondícii lisu. On napriek tomu robil čo mohol. Všetky kĺby mu bolestivo vŕzgali a ani tlak na piesty nebol celkom v poriadku. Cez popraskané manžety uchádzal olej, ba aj chladiaca kvapalina. Napriek tomu sa lis snažil. Svojho lisiara, pána Ludwiga mal rád a veľmi sa bál že mu ublíži. Cítil, že môže dôjsť k najhoršiemu. Explózia by rozmetala celú halu. Niekedy si pomyslel, že by sa mu tím konečne uľavilo a mal by pokoj. Možno by jeho duša odletela do strojárskeho neba a tam by sa vo forme nádherne komplikovanej rovnice, stal súčasťou veľkej, univerzálnej algebry… Nechce ublížiť ľuďom. Stvorili ho a celý život im slúžil. Vyrábal im profily, ktoré putovali do celého sveta a hádam sa aj stávali súčasťou iných, mladších strojov… Nie! Explózia nie je vhodná cesta k pokoju. Ale nejako to trápenie skončiť treba.
Pán Löch sa ponáhľal do práce a čím bol bližšie, tým sa jeho obavy zväčšovali. Mal panický strach z prepadu kriviek. Veď dohora čnejúce krivky boli celý jeho život! Niečo určite nebolo v poriadku. Prebudil s a so zlým pocitom a napriek tomu, že málokto o tom vie, pán Löch na pocity nedá dopustiť. Pán Löch je citlivý človek. Keby nebol, tak by dávno prepustil niektorých ľudí zo svojej továrne. Vlastne nie zo svojej, ale pán Löch tú továreň miluje a keď mu ju koncern zveril, zaprisahal sa, že sa o ňu bude starať ako o vlastnú. A stúpajúce krivky sú najlepšia vizitka… Kráčal k hale a oproti nemu bežal účtovník a vyplašene mu čosi vysvetľoval. Porozumel iba, že sa niečo stalo vo výrobe. S aktovkou plnou grafov bežal do haly. Bolo jesenné ráno a slnko sa v ten deň rozhodlo, že si ešte riadne zažiari. Zadná časť haly bola nasmerovaná k východu. Pánovi Löchovy spadla sánka. Zadná stena haly chýbala. Slniečko prevrtávalo svojimi lúčmi ťažký prach. Pomaly sadal a odhaľoval prázdny priestor tam, kde stával dvadsaťmeganewtonový lis. Ostal iba ovládací pult. Za ním sedel pán Ludwig, čuduj sa svete, bafkal si zo svojej zapálenej fajky a s úsmevom pozeral do diaľky, na východ, smerom k rybníku. Bociany a volavky vyplašene posedávali na vŕbach na pobreží. Z rybníka stúpala para a čosi mohutné, ťažko stonajúc, sa ponáralo pod hladinu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.