Hoci už čoskoro zavŕšim vek, kedy sa chlapec stáva mužom, ešte nikdy som nevidel svoj domov. Patrím k tretej generácii rodiny, ktorú Cudzinci počas jednej z tých nocí, kedy vietor skučí za oknami ako zbitý pes, a vy ste radi, že vnútri je tak útulne a teplučko, uniesli a odviezli do ďalekých krajín. Ďalší osud mojich starých rodičov, rodičov a dnes aj môj a mojich bratov sa ocitol v rukách trhových priekupníkov.
Lebo sme otroci.
Sme Nič.
Ale už nie nadlho.
V úzkej miestnosti je okrem našej klietky mnoho ďalších. Ich obyvatelia sú na tom podobne alebo ešte horšie ako ja a moji súrodenci. Malým oknom sem preniká slabé svetlo, prichádza akoby z nekonečnej diaľky. Podhodili nám pár stebiel slamy, aby sme v noci nezamrzli. Dvakrát denne dostávame suchú stravu a vodu, aby sme nepomreli hladom a smädom. Ale vieme, že bude aj horšie. Jedného dňa – ktovie, možno už zajtra – nás rozdelia a my budeme slúžiť súkromnému potešeniu našich nových pánov.
Svojich bratov som zaviazal k ostražitosti. Stačí chvíľková nepozornosť strážcov… Možnosť úteku sa jednoducho môže naskytnúť každú chvíľu a my ju nesmieme prepásť. Súhlasili, že budú trénovať. V klietke veľa priestoru nemáme, no sa snažíme sa udržať v kondícii, ako sa len dá. Preto keď večer zhasnú svetlá a strážcovia sa rozídu do svojich domovov, my ožívame. Na lôžka sa poberáme až tesne po svitaní, hrozne vyčerpaní, no s pocitom, že keď nastane tá správna chvíľa, budú naše ruky silné a naše nohy rýchle.
Včera prišla prvá rana.
Krátko po obede si nás prišiel obzrieť mladý pár. Chvíľu nás šacoval, potom ona ukázala na Ronnieho, Boba a Kurta. A hoci sme robili, čo sa dalo, otrokári majú prostriedky, ako vás prinútiť k poslušnosti.
Tej noci sme my, ktorých nevybrali, neprehovorili ani slovo. A prvýkrát po dlhej dobe sme vynechali pravidelné cvičenie.
Čas plynul a nás ostávalo čoraz menej. Pevná vôľa – vôľa prežiť a pri prvej príležitosti zdúchnuť, oslabla. Až napokon si jedného dňa prišli aj po mňa a Rudyho.
„Sú nejakí pasívni,“ povedal bruchatý chlap strážcovi. „Nie sú chorí?“
„Trochu domácej starostlivosti a zas prídu do formy,“ znela odpoveď.
Brucháč spýtavo pozrel na malé dievča po svojom boku. Vpíjalo do nás svoje modré oči a na tvári mu žiaril úsmev.
Dni, ktoré trávime u našich nových pánov, som dávno prestal počítať. Nemá to zmysel, odtiaľto sa nikdy nedostaneme. Klietky tu majú istené ešte premyslenejšie, ako mali naši prví väznitelia. Odtiaľto sa nedokážeme ani podkopať, ani prehrýzť.
Ale nebude to potrebné. Tá malá (medzičasom pekne povyrástla) sa o nás stará priam vzorovo, nosí nám dokonca čerstvé ovocie. Vrátila sa nám aj chuť k pohybu a občas si zopakujeme aj nočné „manévre,“ ale len tak, zo zvyku (spôsobený hluk niekedy prebudí domácich, ale nikdy sa na nás za to nezlostia).
Sme zdraví a zahrnutí pozornosťou a láskou.
A tak teraz, ako sa môj čas pomaly chýli ku koncu, prichádzam k dôležitému záveru: život hlodavca v zajatí vôbec nemusí byť taký strašný, ako by sa na prvý pohľad mohlo niekomu zdať.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.