„Poďme už konečne loviť,“ ozvala sa Nalie vyprahnuto.
„Ešte nie,“ zarazil som ju. „Nevidíš, že na oblohe je ešte zopár slnečných lúčov?“ zahriakol som ju. V poslednom čase sa priveľmi riadila svojím smädom, ale čo iné by som od nej mal čakať? Bola medzi nami ešte krátky čas. Každému predsa chvíľu trvalo, kým sa začal aspoň trochu ovládať. Nesmieme sa nechať unášať svojimi pudmi, mohli by nás odhaliť. Jej ľudský život bol veľmi zaujímavý. Podľa jej matných spomienok, ktoré jej zostali sme vedeli, že bola úspešná podnikateľka s výborným čuchom na ľudí. Asi preto mala ako upír schopnosť vedieť o osobe, ktorá bola pri nej, všetko. Ako my všetci, aj ona mala nadpozemskú krásu, nesmrteľnosť, veľkú silu a ostré očné zuby, ktoré ihneď naznačovali, že sme nebezpeční. Avšak jej sa tento nový život páčil. Mala rada svoju novú podobu, to kúzlo, ktoré k nej vábilo nevinné obete, ten pocit teplej voňavej krvi stekajúcej po perách. Našli sme ju asi pred štyrmi mesiacmi neďaleko pri mori, ktoré ju vyplavilo. O jej stvoriteľovi sme nevedeli nič, nespomínala si. Toto malé stvorenie s krátkymi, chaoticky učesanými vlasmi stojacimi na všetky strany, dokáže ísť niekedy pekne na nervy.
„Ale mne sa nechce čakať. Som hladná. Necítila som poriadnu krv už hádam dva týždne,“ sťažovala sa.
„Nalie, prestaň s tým konečne,“ zahriakla ju upírka sediaca vedľa nej. Trinidad bola ďalšia časť našej skupiny. Videla každé naše túžby, akoby to boli jej vlastné. Dlho sme neboli na love. Nečudujem sa, že jej predstavy, ktoré sa preháňali Nalie hlavou, spôsobovali ťažkosti. Prudko vstala. Pri tom pohybe sa jej zlaté vlny zosunuli na chrbát. Krátkymi a rezkými pohybmi sa pohybovala po miestnosti ako tiger v klietke. Niečo ju trápilo, vedel som to.
„Prestaňte sa hádať,“ povedal som a otočil sa smerom k oknu sledovať západ slnka. Aj ja som mal chuť na jedlo, ale nemyslel som na to. Keby sme teraz podľahli, všetko by vyšlo nazmar.
„Chris, kedy už?“ obrátila na mňa Nalie svoje krvavočervené oči.
„Ešte desať minút. To vydržíš,“ uistil som ju. Ja a Trinidad sme na takýto pôst boli ako-tak zvyknutí, no ona nie. Vedel som si predstaviť, aké je to pre ňu ťažké.
„Povedala som ti prestaň!“ vykríkla Trin. Nalie sa na ňu ospravedlňujúco pozrela. Bola na ňu tvrdá, ale tak to je lepšie.
„Nenávidím slnko,“ poznamenala sama pre seba. Nečudoval som sa jej. Každý sa bál veci, ktorá ho môže v sekunde zabiť, preto sme takí obávaní.
„Ideme!“ zavelil som po chvíli a pribehol k dverám, no Nalie bola rýchlejšia. Tvár jej žiarila novým elánom po love. Snažil som sa potlačiť ten oheň, ktorý sa šíril mojím hrdlom a postupoval do celého môjho tela a zastavil sa pri končekoch prstov. Vybehli sme neprirodzenou rýchlosťou do najbližšieho lesa. Trinidad už sedela na najvyššom konári ladne, ako keby sa ani nenachádzala päťdesiat metrov nad zemou. Zoskočila a bez najmenšej ujmy na zdraví sa postavila pred nás.
„Neďaleko je diaľnica,“ povedala.
„Cítim ľudí,“ vzdychla si Nalie a slastne zavrela oči. Sústredil som sa na ich pach a zistil, kde presne sú.
„Fajn, sú traja. Budú nám stačiť. Vitálne funkcie sú výborné.“
„Ten jeden vonia po jahodách. Milovala som jahody. Hlavne s čokoládou,“ rozplývala sa Nalie.
„Okej, je tvoj,“ mykla plecami Trin a okamžite sa vydala smerom, ktorý som im ukázal. Vietor mi divoko svišťal okolo tváre, keď som sa za nimi vydal. Miloval som túto rýchlosť, ktorá mi z hlavy vyhnala všetky myšlienky. Ako sme sa približovali ku koristi, oheň v mojom vnútri sa stupňoval a trýznil ma. Zaťal som päste, aby som to vydržal. Malá skupinka nerozumných ľudí, ktorí sa ponevierali po tmavom lese v túto hodinu si nás ani nevšimla. Nalie na svoju večeru skočila divoko s akousi ladnosťou mačkovitej šelmy a priložila si pery na krk nič netušiaceho človeka. Vyzeralo to, akoby ho bozkávala. Trinidad, ktorá bola pár metrov predo mnou, sa po mne obzrela a usmiala sa. Razom som si uvedomil prečo. Vedela, že túžim po tej mladšej žene, a tak ju chcela dostať skôr. Ticho som sa zasmial. To sa jej nepodarí. Počas behu som schytil tvrdý kus dreva a veľkou silou ho do nej hodil. Podarilo sa mi jej na malý okamih zbaviť, no aj tak ma dohonila. Vrhol som sa na zhrozenú obeť a pritlačil ju k zemi. V zlovestnom úškrne som na ňu vyceril hrozivo ostré zuby. Prudkým pohybom som jej trhol hlavou na stranu a približoval sa k jej bielemu krku. Za sebou som začul nahnevané zavrčanie. Trinidad bola veľmi súťaživá, a keď prehrala, nedalo sa s ňou vydržať. Opäť som sa otočil k mojej večeri. Krv v krčnej tepne jej splašene pulzovala a rútila sa do jej mladého srdca. Pery som si jemne priložil k jej pokožke a prebodol ju zubami. Teplá karmínovo červená tekutina sa vliala do mojich úst, naplňovala moje telo a ničila ten bolestný oheň. Každým dúškom som sa cítil silnejší. Jej krv chutila lahodne. Cítil som, ako jej telo podo mnou pomaly stráca vedomie, no ja som neprestával sať. Nemohol som sa je nabažiť. Tie dva týždne bez ľudskej krvi ma oslabili. Tá červená sladká tekutina bola moja droga. Vycical som posledné kvapky a postavil sa na nohy. Chrbtom ruky som si otrel ústa. Nalie už bola so svojou obeťou hotová- predpokladal by som, že to bol jej nový rekord. Bola naozaj veľmi smädná. Trinidad si naopak svoju večeru chcela vychutnať. S ľahkosťou sme zodvihli nevládne telá a odpratali ich do kríkov. Bude trvať nejakú tu dobu, kým ich nájdu.
„V poriadku?“ spýtal som sa Nalie.
„Výborné,“ odvetila a oblizla si pery. Hneď na to sa k nám pridala aj Trinidad.
„Nejdeme nájsť ešte nejakých?“ spýtala sa s lačným pohľadom zúrivej šelmy. Obaja sme prikývli. Tentoraz sme sa vydali trochu bližšie k mestu. Dokvitli sme na prázdnu ulicu v tmavej časti mesta. Pochyboval som, že by sme tu niekoho mohli stretnúť, kto by stačil pre nás troch- hlavne pri apetíte našej drahej Nalie. Ešteže nemôžeme pribrať, to by som potom musel znášať aj jej reči o váhe a postave. Horšie mučenie si neviem predstaviť.
Zrazu sa na rohu zjavil mladých muž. Mohol mať tak okolo dvadsaťdva rokov. Tie dve vedľa mňa sa okamžite prikrčili do bojovej pozície, no mne na ňom niečo nesedelo. Zdal sa mi povedomý. Akoby som mal deja vú.
„Najkvalitnejšia krv, akú som kedy cítila,“ poznamenala Nalie. „Tá hebkosť a jemná korenistá sladkosť,“ mľaskla jazykom.
Nie, nie. Tento nesmie byť zabitý. Niečo ma varovalo. Akýsi signál v mojom vnútri.
„Počkajte!“ zastavil som ich skôr, ako sa stihli na neho vrhnúť. „Tento nie.“
„Prečo?“ spýtali sa zmätene.
„Neskôr sa dozviete, ale tento dnes zostane nažive.“ Odpoveďou mi bolo dvojhlasné mrzuté zasyčanie.
„Kašlem na vás,“ zamrmlala si Nalie a odišla si hľadať vlastnú korisť. Trinidad ju okamžite nasledovala, no opačným smerom. Odrazil som sa od zeme a vyskočil na strom. Rozhodol som sa vrátiť späť na základňu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.