Keď som počul príbeh , ktorý Vám chcem vyrozprávať, pracoval som ako barman. Každý večer som počúval historky o stratenej práci, láske a iné nezmysly spôsobené viac – menej opitosťou. Ale tento príbeh bol niečím zvláštny. Spočiatku som mu neveril, ale postupne som mu začal veriť aj ja. Ale všetko po poriadku.
Už som spomínal, pracoval som ako barman. Bol piatok a ako každý týždeň sme mali plno. Človek sa nestíhal obracať. Mierne uvoľnenie prišlo okolo polnoci kedy mladí pomaly začali odchádzať. Vtedy vošiel dnu muž. Vysoký približne 180 centimetrov štíhlej postavy. Na sebe mal dlhý čierny kožený kabát, rifle a staré tenisky. Bol to ten typ muža v stredných rokoch unaveného životom, ktorému už na mnohých veciach nezáležalo. Sadol si k baru a objednal si ľadový čaj s vodkou.
Bola to zvláštna kombinácia, to priznávam, ale v podstate mi bolo jedno čo kto pije. Položil som to pred neho a venoval sa ďalším objednávkam. Večer pokračoval a zákazníkov ubúdalo.
Chlapík si objednaj ešte dvakrát ľadový čaj s vodkou. Keď dopil ďalší pohár nedalo mi a opýtal som sa ho ako to chutí. Odpoveď ma dosť zaskočila.
„Neviem, ale keď ťa to zaujíma vypi si so mnou.“
Chvíľu som váhal, ale na tom mužovi bolo vidno, že mu príbeh doslova visí na perách a chce ho niekomu vyrozprávať. A keďže aj zákazníkov bolo pomenej, nalial som si jeden pohárik.
„Tak na zdravie“, prehodil som a zdvihol pohár.
Nepovedal nič, len obrátil pohár a prázdny ho opäť položil na bar.
Neodvažoval som sa ho napodobniť, preto so si len trocha odpil.
„Tak čo ako to vlastne chutí?“
„Celkom dobre“. ale pravda bola trošku iná.
„Takže už vieš odpoveď na svoju otázku.“
Vôbec som netušil prečo mi jednoducho nepovedal, že to chutí ako močka, ale chcel aby som si s ním vypil. Obyčajne pohárikom príbeh uzatváram, ale v tomto prípade som ho práve otvoril.
„Chceš počuť tú najzaujímavejšiu a najneuveriteľnejšiu historku akú si kedy počul?“ Opýtal sa a ďalej hľadel na prázdny pohár.
„Neverili by ste koľko som ich už počul.“
„Neboj sa, takú si ešte nepočul, to ti sľubujem.“
Postavil som pred neho ďalší pohár.
„Tak hovor.“
Pozrel sa na plný pohár a začal rozprávať.
Všetko sa to začalo pred dvoma mesiacmi. Pracoval som v prístave. Nebolo to Boh vie čo, ale musel som z niečoho žiť. Robil som od šiestej ráno do ôsmej večer. Niekedy aj dlhšie, keď bola vykládka. A tá bola často. Nebolo to až také zlé lebo pri vykládke sme dostali príplatky. Jednu noc som ostal v prístave obzvlášť dlho. Stala sa nehoda. Chlapíka zavalili palety, tak som to musel zobrať zaňho. Skončili sme okolo jedenástej a všetci sme sa pobrali rovno domov. Noc bola chladná a hmlistá, vlastne ako každá noc v prístave. Býval som odtiaľ len pár minút chôdze, takže mi to veľmi nevadilo. Cestu osvetľovali pouličné lampy, aby niekto nespadol do vody. Aj tak sa stávali prípady, že sa ľudia utopili. Boli to zväčša bezdomovci. Tých bolo v tejto časti viac než dosť. Niektorí občas vypomáhali na lodiach, drhli palubu vynášali odpad…
Ako som spomínal, cesta domov mi netrvala dlho a v tú noc som sa obzvlášť ponáhľal, lebo sme dostali výplatu. Vieš, nevyplácalo sa potulovať po prístave s peniazmi. Zvuk vĺn narážajúcich na mólo sa miešal so zvukom krokov.
Zrazu som si uvedomil, že to niesu len moje kroky.
Obzrel som sa, ale cez hmlu nebolo nič vidno. Kroky sa približovali. Ruka mi skĺzla na rybársky nôž, ktorý som používal na pitvanie rýb. Spomalil som.
Okolo mňa prešiel muž. Úľavou som vydýchol a vykročil. Vtedy sa predo mnou objavila silueta. Neskoro som si všimol ,že v ruke držala nôž a výkrik bolesti pretrhol nočné ticho.
Už som mu veril, že je to najzaujímavejší a najneuveriteľnejší príbeh ,ktorý som kedy počul. Bol síce vymyslený, ale každopádne bol veľmi zaujímavý.
Trocha sa napil a pokračoval.
Nôž mi prenikol do brucha a ja som pomaly vykrvácal. Ale to ani zďaleka nie je koniec.
Keď som naposledy vydýchol opäť som otvoril oči. Bolo to veľmi zvláštne. Necítil som nič. Bolesť, chlad, strach, to všetko bolo preč. Vstal som a chytil si brucho. Nič tam nebolo. Nevedel som ako je to možné. Otočil som sa a uvidel sám seba ako ležím v kaluži krvi.
„Tak toto je smrť?“ opýtal som sa sám seba.
„Nie, teda aspoň nie úplne.“ znela neočakávaná odpoveď.
Prudko som sa otočil. Stála tam žena.
„Kto si?“
„To nie je dôležité. Chcel si vedieť, či si mŕtvy. Z časti áno. Tvoje telo je mŕtve, ale tvoja duša nie.“ odvetila.
„Prečo? Teda… Ako je to možné?“
„Bol si zavraždený a tvoja duša nenašla pokoj. Preto si tu.“
„Takže som čo? Plyn? Duch?“
„To, že si duch neznamená , že si plyn. Vieš veci stále chytať, hýbať s nimi, jednoducho to isté, ako keď si bol človek. Len s tým rozdielom, že ťa teraz ľudia nevidia. Teda pokiaľ to sám nechceš. Vieš sa zviditeľniť. Chce to len cvik.“
„Takže som ako človek , len som neviditeľný?“
Pousmiala sa . „No, v podstate áno, len s tým rozdielom, že nemáš pocity, chute, nemusíš jesť, piť, nepociťuješ hlad, smäd, strach, bolesť, dokonca nepotrebuješ ani dýchať.“
Až teraz som si to uvedomil. Od chvíle čo som vstal som sa ešte nenadýchol.
„A čo mám, teraz robiť?“
„Dobrá otázka. Môžeš ostať tak ako si, až do chvíle, kým neumrie ten kto ťa zabil. Potom tvoja duša nájde pokoj. Alebo je tu ešte jedna možnosť, ale to sa ešte nikomu nepodarilo.“
„Čo je to?“
„Musíš vyrozprávať svoj príbeh človeku a ten ti musí uveriť. Ale skutočne uveriť vo svojom srdci. Nestačí, aby ti povedal, že ti verí. Až sa tak stane tvoja duša bude voľná. Ale ako hovorím to sa ešte nikomu nepodarilo. Ľudia len ťažko uveria takejto historke.“
A tak som týždne chodil medzi ľuďmi a rozprával svoj príbeh, ale ako vidíš nikto mi neuveril.
Keď skončil rozprávanie vstal a odišiel. Ešte dlho som sa nevedel spamätať z toho čo som práve počul.
Po záverečnej som sa vybral domov. Stále som mal v hlave ten príbeh. Niekto išiel oproti. Nevšímal som si ho. Rozmýšľal som nad tým, či to môže byť pravda.
Z mojich myšlienok ma vytrhol nôž. Nôž, ktorý sa mi zaboril do brucha. Niekto mi vybral vrecká, zobral hodinky a ušiel. Posledná vec, na ktorú som myslel bolo to, že som tomu neskutočnému príbehu naozaj uveril.
A tak teraz ja sedím v bare a popíjam ľadový čaj s vodkou a rozprávam svoj príbeh. Svoj neskutočne – skutočný príbeh. A je len na Vás či mi uveríte alebo nie.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.