V horskej doline sa pomaly prebúdzal život. Hmyz hrdinsky putoval medzi steblami trávy. Občas niektorý z kolonizátorov padol za obeť šantiacim hlodavcom. Tí sa zo seba snažili dostať energiu, či už v aktivitách dvoch, alebo detských hrách viacerých. Dvojica väčších zvierat bola skrytá v tieni hôr.
Tieto, aj mnoho ďalších známok života, pozoroval z vysokého zrázu osamelý Farmár. Avšak jeho samotu prerušili dva tiene prichádzajúce z lesov za ním.
,,Poď s nami. Pán sa s Tebou chce zhovárať.“ Farmár sa obzrel a zbadal Strážcu. Obďaleč za ním stál Vojak. Životu pod sebou venoval ešte jeden pohľad a vydal sa za Pánom.
Kráčali bujným lesom, Farmár medzi nimi.
,,Nikdy som si nemyslel, že tú svoju farmu dotiahneš až tak ďaleko.“ Prerušil ticho Vojak. ,,Ešte si Ťa pamätám ako malé decko. Stále si splietal niečo o nových druhoch a v izbe choval kadejakú háveď. Neraz som si kvôli tomu od matky čo to vypočul. A teraz? Super veľká farma. Heh, to mi je teda…“
,,Nie je to LEN farma.“ Bránil sa Farmár. ,,Je to celý svet. Tvoril som to celé veky, odkedy som odišiel od našich. Nevieš si ani predstaviť, aké to je úžasné. Keď som tu prišiel, nebolo tu nič. Pozri sa okolo. Vidíš tu nič? Nie! Všade je tu život.“
,,Hej, hej. Je to celkom fajn. Tak trochu mi to pripomína domov. Len asi tak milión krát väčšie. Celkom sa ti to podarilo.“
,,Sklapni. Je to zradca, nemáš sa s ním čo rozprávať.“ osopil sa Strážca na Vojaka.
,,A čo mi kto spraví? Ha? Veď aj tak sme tu len my.“
Strážca mu neodpovedal a tak len ďalej mĺkvo kráčali.
,,On ťa čaká tam.“ Ukázal Strážca na budovu medzi stromami.
,,Ako to postavil? Ešte včera som to tu nevidel.“ Spýtal sa Farmár a so záujmom si prezeral budovu.
,,Spravil to z našej lode. Najprv si ju chcel nechať. Niežeby sme sa mali kam vrátiť, všetky planéty prehľadal a zničil, ale tak… Veď ho poznáš. Bež už za ním a dávaj si pozor čo vravíš, lebo chytí záchvat a znova niečo rozbije.“ Povedal znudene strážca. Akákoľvek chuť plniť príkazy ho po pochode lesom prešla a teraz si vychutnával chládok v blízkosti stien príbytku.
Na zemi sa leskli kúsky skla.
,,Vlastnej krvi si sa obrátil chrbtom keď sme ťa najviac potrebovali.“
,,Ja som nebol ten, čo viedol našu rasu do záhuby.“
,,Robil som, čo som musel. Inak by nás tu nebolo ani šesť!“
,, Tak v tom prípade prepáčte, Veličenstvo. Klaniam sa vašej sláve.“ Uťahoval si Farmár z Pána.
,,Nezabúdaj, že som ešte stále kráľ. Neotváraj si na mňa tú svoju prašivú papuľu.“
,,Kráľ? Aký? Tvojou zásluhou sme tí poslední, čo ostali z našej rasy. Kedysi tak pyšnej a veľkolepej, putujúcej medzi hviezdami. Ty si ten, kvôli ktorému tu po nás už neprídu ďalší.“ Farmár teraz chladne pozrel na ženu sediacu v kúte miestnosti. Tá len znechutene hľadela na muža a skôr než živú bytosť pripomínala sochu.
,,Mohol si nám pomôcť. Využiť svoj talent pre zachovanie nášho druhu. A čo ty na to? Radšej si sa tu hral so svojimi zvieratami. Fantazíroval o tom svojom veľkolepom výtvore, vraj na našu počesť. Ha! To čo malo byť naším obrazom, nie je ani zahmlený odraz v zrkadle. Dva krát si musel túto planétu zničiť ohňom a ľadom, pretože nedokázali prežiť. Mnoho krát si musel upraviť povrch planéty. A čo z toho? Tie tvoje tvory sú aj tak úbohé.“ Pánov hnev voči Farmárovi dosahoval svoj vrchol pomaly. Postavil sa do dverí a hľadel von.
,,Zabil by som ťa za to, čo si nám spravil. Za to, že si nám nepomohol. Ak by som mohol. Ak by ti v žilách nekolovalo svetlo. Ak by sme sa nezaprisahali, že mu už nikdy neublížime. No miesto toho sa budem baviť pohľadom na to, ako budeš trpieť. Vyvraždím každé jedno zviera, ktoré si stvoril. Tvoj život, tvoje sny ti zmiznú pred očami. To je tvoj trest za zradu.“ Chystal sa vyjsť von a naplniť svoje slová.
No Farmára naplnili nie obavami, ale smiechom. Smiechom nad rastúcou hlúposťou Pána.
,,Nezabiješ ich. Pretože, ako si povedal, sú nielen mojím snom, ale aj životom. V žilách im prúdi rovnaké svetlo, ako nám.“
Pánovi sa teraz na tvári nezračil len hnev, ale aj neskrývané zhnusenie. Zhnusenie také veľké, že nebol schopný slov. Prebodával Farmára pohľadom plným nenávisti.
,,Nie som to ja, kto bude trpieť, ale ty, Pán môj. Nestvoril som ich pod zámienkou stať sa ich bohom. Zo začiatku boli moje túžby svetské. No posledné storočia ma vopred hnala jediná túžba. Túžba číro sebecká. Vidieť ťa topiť sa v zúfalstve hlbšom než tvoja nenávisť. Možno sú tie tvory úbohé. Možno som ich nedotvoril k takej dokonalosti, ako som chcel. Ale sú schopné toho, o čo si nás TY pripravil. Nás už nebude viac, no oni sa budú množiť. Možno im ich voľnosť prinesie smútok a utrpenie, no takisto im prinesie schopnosť milovať. Osídlia túto zem. Vytvoria krajiny, ríše, a na ich čelá dosadia vládcov, zatiaľ čo ty budeš vládnuť už len sebe. Budú loviť, bojovať, víťaziť a umierať, zatiaľ čo teba čaká už len nekonečná bezmocnosť. Budú všetko to, čo ty už nikdy nie.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
<a name=„fb_share“ type=„icon_link“ share_url=„www.fandom.sk/clanok/farma“ href=„http://www.facebook.com/sharer.php“>Zdieľať na Facebooku Fantázia na Facebooku