Oliver v taxíku celý večer krúžil po meste. Bolo takmer desať hodín v noci a on ešte nemal žiadneho zákazníka. Noc bola sychravá a chladná, ulice opustené a mesto prázdne. „Keď to takto pôjde ďalej, môžem to zabaliť.“, pomyslel si… „ ešte nikdy som nemal takú mizernú noc,“ predniesol nahlas.
Potrebujem taxík na hlavné námestie. Kto je voľný? ozvalo sa z reproduktora. „No konečne“, pousmial sa.
„Ja môžem. Idem tam, odpovedal.“
„Rozumiem.“
Taxík uháňal prázdnymi ulicami. Z monotónnej jazdy Olivera bralo na spánok. Pretrel si oči a prinútil sa nechať ich otvorené. Dúfal, že zákazník dnes nebude jeho posledný. Zabočil doľava a dostal sa na námestie. Vtom zbadal osamelého muža stojaceho pred kinom. Keď sa autom priblížil, obzeral si zákazníka. Svetlo z lampy dopadalo na mladíkovu bledú tvár. Muž mal sklonenú hlavu a v ruke držal kufrík. Na sebe mal nohavice a dlhý kabát. Oliver zastavil. Muž otvoril dvere a v aute sa zažalo svetlo.
„Dobrý večer,“ Oliver pozdravil, no muž neodpovedal.
Oliver sa začudoval, prečo si chlapík sadá dopredu, keď väčšina zákazníkov si vždy sadá dozadu. Dvere sa zatvorili a svetlo zhaslo. Za ten moment si však stihol všimnúť, že muž mal úzku tvár, vysoké čelo a vpadnuté líca. Tipoval mu tridsať rokov. Premýšľal, kde muž pracoval. S kufríkom vyzeral ako zlatník.
„Takže kam?“
„Na Strečniansku,“ odvetil zákazník potichu.
Taxík sa pohol. Oliver pomaly riadil a jedným okom si prezeral zákazníka.
„Mesto je dnes prázdne,“ prehovoril do ticha.
Muž neodpovedal. Aj on by radšej mlčal, lebo bol ospalý, ale odjakživa neznášal ticho.
„Nechcem byť drzý…,“ Oliver pokračoval opatrne. – „ale zaujímalo by ma, na čom ste boli?“
„Prosím?“
Muž sa neprítomne pozeral pred seba.
„Myslím tým, na akom filme?“
Auto zastalo na križovatke. Ostrý pás svetla na chvíľu osvetlil cestujúceho a Oliver okamžite využil príležitosť, aby uhasil svoju zvedavosť. Muž mal tmavé oči a vpadnuté líca. Tipoval mu tridsať rokov. O chvíľu naskočila zelená a auto sa pohlo.
„Bol som na dokumente o cestnom vrahovi,“ spolu sediaci povedal odmerane.
„Á…, aj ja som na tom bol, minulý týždeň“, zareagoval Oliver. „Čo si o tom myslíte? Teda mne sa ten film veľmi páčil“, nečakal na odpoveď. „Jakživ som lepší dokument nevidel. Teda poviem vám, mal som strach. Toho vraha zatiaľ nechytili. Keď si predstavím, že sa poneviera po uliciach, strašné! Musí to byť profík. Všetko má do detailu premyslené, žiadny amatér. Páčilo sa vám to?“
„Hm… dalo sa to!
Oliver nenávidel vyberavé typy. Nerozumel, prečo sa mužovi dokument nepáčil. Bol to fakt dobrý kúsok.
„Mne sa to veľmi páčilo“, zopakoval nenútene.
Ten vrah bol dokonalý. Pomyslel si.
Chlap dlhý čas mlčal. Oliver mal z neho čudný pocit. Zdalo sa mu, akoby chlapík čosi skrýval. Pozrel sa mu pod nohy, na kufrík. Zaujímalo ho, čo v ňom vlastne mal. Peniaze? Dokumenty? Muž sa pomrvil a až teraz si zapol pás. Hlavu otočil doprava, akoby chcel v bočnom zrkadle sledovať cestu. Oliver sa začal potiť, ruky sa mu na volante šmýkali a cítil ako mu vlhnú vlasy. Ešte jedna ulica a už sa ho strasiem, upokojoval sa. Keď nebude mať peniaze, ani nebudem protestovať. Oči mal na stopkách, hoci sa snažil sa vyzerať pokojne.
Mesto bolo celkom vyľudnené, nikde ani tieň. Prešli popri kostolu, minuli supermarket, až vozidlo zabočilo do postrannej uličky. Oliver sa nervózne pozrel na hodinky. Išli už dobrých dvadsať minút. V aute bolo hlboké ticho. Bol podráždený, najradšej by zákazníka okamžite vysadil. Konečne zabočil na Strečniansku ulicu a zastavil pred smetiakmi. Aspoň raz chcel byť ako cestný vrah. Len jediný raz chcel mať vraždu do detailu premyslenú.
„Prečo ste zastali práve tu?“ chlapík sa opýtal trochu vystrašene.
Konečne na ňom videl strach, pomyslel si Oliver. V aute bola tma a dusno. Oliver si vychutnával pocit nadvlády, načo vybral z vrecka nôž. Ostrá čepeľ sa na moment zaligotala.
„Čo to má znamenať?“ chlapík potichu prehovoril.
Tak, a už sa bojí, zajasal. Bol to skvelý pocit.
„Dám Vám peniaze, dám Vám čo len chcete, len ma nezabíjajte. Mám rodinu.“ cestujúci vzlykal.
Oliver cítil vzrušenie, potom závrat. Odopol si pás a zostal nehybne sedieť, premýšľajúc kedy muža zavraždí. Otočil sa k mužovi a nahlas sa zasmial.
„Vy ste to ešte stále nepochopili?“ spýtal sa podráždene.
„A vy ste nepochopili, že ja som cestný vrah?“ chlapík podotkol víťazne.
Oliver zalapal po dychu a upustil nôž. Kropaje potu mu stekali po tvári a jeho ruky ešte chvíľu reflexne obopínali hrdlo. Potom v aute nenastalo ticho.
Muž si otvoril dvere a pokojne vykročil do noci.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.