Ohnivé pero Q1 2010: Pavúk

• Je to zvláštny pocit-, povedal a pohľadom opísal oblúkom okolitú prírodu za oknom. Zvláštne, že niečo, čo bolo celý život vašou prioritou, vaším snom, zmyslom bytia je zakončené. Je to jednoducho preč.

Keby sa trochu vyznal v tarote, priradil by k tejto situácií kartu Svet na ktorej je vyobrazená bezpohlavná bytosť – hermafrodit. Symbolizuje dokončenie a dokonalosť. Samozrejme, nie navždy, v okamihu sa totiž premieňa na blázna, čo je prvá karta tarotovej cesty a kolobeh pokračuje znova, neustále, do omrzenia.

Vtip je ale v tom, že on už nemá v čom pokračovať. Svojmu snu, mátohe bezsenných nocí venoval už všetko. Nezostalo nič. A teraz keď je sen splnený stratil preňho cenu. Škoda, že si to uvedomil až tak neskoro.

Ak sa vám ho žiada pochopiť, tak si predstavte, že chcete nejakú vec, povedzme knihu. Je ale veľmi vzácna a drahá, ale vy ju tak strašne chcete že neváhate spraviť čokoľvek. Driete od svitu do mrku, odriekate si, klamete, riskujete život, lebo veríte že táto kniha vás spraví šťastnými. Už, už je máte na dosah ruky, keď prídu ďalšie prekážky a príkoria. Napokon ju konečne máte, vychutnávate si ten okamih vlastníctva, ste na seba pyšný, keď tu zrazu zistíte, že nemá pre vás cenu. Je to iba bezcenný kus papiera na ktorom sú čarbanice v akomsi cudzom, nezrozumiteľnom jazyku.

Zistenie nastalo práve v tomto okamihu. V krátkom záblesku pozemského filmu, v záhrade kvitli ruže, vánok šelestil v lúčnej tráve, vtáky štebotali, voňal orgován. Avšak jeho sa to netýkalo. Nebol toho súčasťou, atómom, činiteľom. Nikdy, ani keby bol priamo uprostred davu, lúky, nákupného centra odhalený ako ošúpaná cibuľa alebo rozbité vajce, by nebol ich súčasťou. Pretože on bol súčasťou svojho gargantuovského sna. Len on a sen. Bizarný, smiešny, trápny a predovšetkým splnený.

Keby mal moc nad niečím takým ohromným ako je čas, vrátil by to ráno. Nádherné svieže, dávne júlové ráno.

Na lúke pri lesnej chate ukrytej v horách pred dotieravými chápadlami civilizácie bolo počuť krik hrajúcich sa detí. Prišli sem stráviť pár dní, ktoré ich mali zbaviť špinavých nánosov veľkomesta. Tam, kdesi ďaleko, kde nadčasy a zisky dvíhajú kolónky účtovných kníh, v džungli vybudovanej človekom podľa vzoru samotného pekla, nie je vhodné miesto pre desaťročných človiečikov, ktorí nemajú veľkému bratovi zatiaľ čo ponúknuť.

To je dobre. Majú ešte dosť času na roztáčanie rulety, kde tie najväčšie a najmenšie čísla sú pri sebe až nebezpečne blízko. Hrajú sa v hlúčiku ale on nie je medzi nimi. Bol iný, zvláštny. Ako mestského chlapca ho fascinoval hustý lesný porast. Darmo mu učitelia zakázali sa približovať k lesu, sotva sa obzreli bol zase tam. Keď nepomáhali príkazy ani zákazy použili starý trik. Pedagogický trik. Akurát skúmal zvedavým pohľadom staré pne keď prišiel za ním mladý učiteľ a povedal mu o strašnom tajomstve tohto lesa.

Vraj v ňom nažíva ohromný pavúk veľký ako zástup piatich ľudí, ktorý si tká medzi stromami neviditeľné siete a chytá do nich ľudí. Svoje obete potom zakuklí a zavesí vysoko na strom, kde ich postupne chodí vyciciavať ako muchy. Nebol hlúpy a najprv neveril ale keď sa dozvedel, že pavúk ušiel z výskumného laboratória, kde jeho stratu dodnes oplakávajú, lebo bol vzácny exponát privezený až z tropického pralesa, zhltol to aj s navijakom.

A ak bude v noci pozorne počúvať, stane sa svedkom slabučkého šušťania pavúkových sietí vo vetre, možno aj zúfalých výkrikov jeho obetí. Po informácií, že pavúk je zvlášť zaťažení najmä na malých neposlušných chlapcov, ktorých neváha za mesačného svitu riskantne uniesť hoci aj priamo z postieľok to už nevydržal a s plačom sa rozbehol za ostatnými deťmi.

Odvtedy mu pavúk nedal pokoja. Ako rástol, veľa študoval, zaujímal sa o tajomstvá života.

V Kristových rokoch sa stal zamestnancom tajných laboratórií na výrobu biologických zbraní, cenili si ho ako významného odborníka, a keďže ním aj v skutočnosti bol, mal patričné finančné ohodnotenie. Časom sa stal majiteľom opustenej farmy na samote, kde si zriadil vlastné laboratórium. Na pavúka nezabudol, hoci už dávno vedel, že to boli len nezmyselné bláboly začínajúceho učitelíka. Postrach jeho detstva, čo tak ho zhmotniť?

Nemal rodinu, ba ani priateľov a na svojej opustenej farme prišiel na zázračné účinky koncentrovaného kyslíka a materskej kašičky v živočíšnej bunke. Trvalo dlho, kým boli pokusy úspešné, dlhšie, kým porušil prísne etické normy génového inžinierstva.

Momentálne býva v starom kravíne, všetko je dokonale utesnené, ale aj tak. Jeho výkaly sú ohromne koncentrované a postupne rozrušujú murivo. Zatiaľ mu stačí jedno dieťa mesačne, musí byť však živé, pretože je lovec a ako soľ potrebuje potešenie z lovu. Malé okienko otvára, len keď zoženie novú obeť. Má šťastie, že nemá susedov, pretože výkriky obetí bývajú prenikavé. Musí to byť strašná smrť. Pohybuje sa rýchlo, je veľký asi ako osobné auto, s dlhými a tenkými nohami a malou, chlpatou, tupou hlavičkou. Pôvodne mal meniť farby ako chameleón, táto časť pokusu sa však nevydarila, takže jeho sfarbenie je načisto odporné. Niečo medzi hnedou a purpurovou. Vnútri je to celé obmotané nezvyčajne hrubými a takmer neviditeľnými pavučinami, na ktorých sú pozavesované vysušené časti ľudských tiel. Snáď by na tých pavučinách mohol aj zarobiť, ale bojí sa ku kravínu bez jedla čo i len priblížiť. Hneď čo otvorí okienko, vyvalí sa z vnútra nechutný satanský smrad a jeho jedovatý sosák, nejako prestrčí načisto zhrozenú obeť a chytro otvor pevne zatvorí. Potom si obyčajne pustí nejakú peknú klasiku, najlepšie cez slúchatká.

Strašne sa mu hnusí. Nenávidí ho a zároveň miluje. Je to predsa jeho dieťa. Je preň nedôstojné žiť v takýchto podmienkach.

Často myslí na ten hustý les svojho detstva. Tam by sa pavúkovi páčilo!