Lenke tĺklo srdce ako o preteky. Na očiach mala čiernu pásku, ruky spútané za chrbtom. Chcela skríknuť, ale mala zapchané ústa. Od bosých chodidiel ju zaplavila vlna chladu.
Umieram?
Do tmy naraz prehovoril hlboký mužský hlas: „Teraz ma dobre počúvajte. Pred vami je sto päťdesiat metrov dlhá prekážková dráha. Komu sa podarí prekonať ju, je voľný. Háčik je v tom, že prekážky na trati sú… povedzme, že netradičné.“
Muž sa na chvíľu odmlčal. Lenka mala pocit, že ak ju ihneď nevyslobodia, udusí sa. Vybavili sa jej posledné okamihy predtým, než sa prebudila v tejto nočnej more. Ranná kávička so šéfom. Tu a tam koketný úsmev. Prázdny výťah, do ktorého spolu s ňou nastupuje územčistý chlap. V sídle spoločnosti takého nikdy predtým nevidela.
Ozval sa zvuk, ako keď gangster vo filme odisťuje svoju zbraň.
„Keď zaznie výstrel, vyrazíte,“ pokračoval hlas. „Stále rovno za nosom. Kto nepôjde, schytá guľku. Kto trať neprekoná do minúty, schytá guľku. Je vás trinásť, to je moje šťastné číslo. Tak sa snažte, nech prežije aspoň niekto.“
„Pripraviť sa,“ začal odrátavať iný mužský hlas, „Pozor… Štart!“
PRÁSK!
Zahučal výstrel, až Lenke zaľahlo v ušiach. Mozog, ktorý nedokázal spracovať záplavu nových informácií, prenechal vládu nad telom nohám. Tie opatrne, naslepo vykročili vpred.
Sotva spravila pár krokov, ozvali sa zozadu dva výstrely a dva krátke výkriky bolesti. Pridala do kroku, začínala klusať. Pod nohami jej ubiehal studený, na dotyk nepríjemný asfalt.
Zomriem, zomriem, zomriem!
Po jej pravom boku niečo zašpľachtalo a ozval sa bolestivý výkrik. Lenka nemohla vidieť stenu s bodákmi, na ktorú ten nešťastník čelne nabehol. Jeho strašný rev sa však zarezával do špiku jej kostí a vyvolával pred oči hrôzostrašné obrazy otvorených rán a crčiacej krvi.
Nevdojak spomalila. Pod nohami stále cítila pevnú zem, no začal ju premáhať strach z neviditeľnej hrozby. Čo ak na ňu čaká pasca hneď za týmto krokom? Zrúti sa do bezodnej priepasti? Narazí čelom do kovovej tyče a roztrieska si hlavu?
„Ostáva tridsať sekúnd!“ ozvalo sa nad traťou.
Opäť zrýchlila, hoci k nej doľahol ďalší smrteľný výkrik, nabádajúci na opatrnosť. Oči sa jej topili v slzách a tiekol jej nos, chcela si ľahnúť a na mieste to celé ukončiť, chcela… Vtom ju neznáma sila zľahka nadvihla a Lenka vyskočila do výšky. O necelé štyri metre ďalej dopadla na zem mäkučko, akoby podopieraná neviditeľnou rukou. Netušila, čo sa stalo. A nevidela ani priekopu plnú jedovatých hadov, ktorú nechala za chrbtom. Myšlienky od nej teraz odplávali, sústredila sa už len na šprint.
„Posledných desať sekúnd!“
Vzduch preťali ďalšie výkriky a vzlyky a neďaleko Lenky niekto chrčal v smrteľnej agónii. Ničomu z toho však nevenovala pozornosť. Bežala o život.
„Tri! Dva! Jedna!“
Padla na kolená a lapala po dychu. Nezvládla som to, pomyslela si trpko a pripravila sa na najhoršie.
Keď sa jej pliec dotkli silné ruky, od ľaku sa strhla.
„Len pokoj,“ povedal chlácholivo hlas muža, ktorý predtým počula na štartovej línii, „Už je koniec. Ty jediná si to zvládla. Si voľná.“
Jeho ruky s prekvapivou jemnosťou vytiahli z Lenkiných úst pokrkvanú handričku a uvoľnili jej putá. Okamžite si strhla z očí šatku. Stáli pred ňou dvaja vysoký chlapi v čiernych rolákoch a kožených kabátoch. Mali ostro rezané rysy a nakrátko zastrihnuté vlasy. Čakala, že jednom z nich spozná muža, ktorý s ňou ráno nastúpil do výťahu, ale ten tam nebol. Za únoscami bol odstavený veľký armádny Hummer.
„Svine!“ skríkla Lenka. „Odporní, všivaví hajzli!“
Vyskočila k bližšie stojacemu únoscovi a zasypala ho slabými údermi svojich malých pästí.
Chlap ani len brvou nemihol.
Vzápätí ju premohla únava a zronená, so slzami v očiach klesla na zem. „Prečo… Prečo?“
„Prirodzený výber,“ dostalo sa jej odpovede nevýrazným hlasom. „Kto má čisté svedomie, zvládne všetky prekážky. Hriešnik skôr či neskôr stroskotá. Tak to tu už raz chodí.“
„O čom to, preboha živého, rozprávate?“
„Neber Božie meno nadarmo,“ upozornil ju prísne druhý muž. „Ale pre tvoju informáciu: Výťah, v ktorom si sa dnes ráno viezla, padal jedenásť poschodí. Vo fyzickom svete z teba ostala len červená škvrna pod hromadou železa. Tu, v Očistci, naďalej jestvuješ ako svoj mentálny pozostatok. Dobrá správa je, že vďaka tvojmu úspechu na trati sa už čoskoro dostaneš na to najlepšie miesto, aké kedy jestvovalo, jestvuje a bude jestvovať.“
„Chcete povedať…“
„Presne tak,“ prikývol s pokorne sklopenými očami a ukázal prstom na oblohu. „Tvoj transport tu bude každú chvíľu. My sa musíme vrátiť na štart, o chvíľu privezú ďalší turnus.“
Kým temné postavy nasadali do terénneho vozidla, doľahol k Lenkiným ušiam zvuk rotujúcich lopatiek veľkého oceľového vtáka a jej myseľ zaplavil dovtedy nepoznaný pocit nekonečného blaha.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.