Evreld sedel v chatrči a díval sa do ohňa. Miešal si čaj a pri nohách mu pobehovala neter: „Strýko, poď sa hrať na skrývačku!“
Nemohol odporovať. Mala dlhé šatočky a ten najkrajší úsmev na svete. Orieškové kučeravé vlasy jej pritom padali na plecia.
„Dobre, bež sa schovať!“
Odrazu pred ich chatrčou niekto silno zabúchal. Evreld neochotne vstal a vzal do rúk malú dýku.
Predo dvermi stál postarší muž s bielou briadkou zahalený do koženého kabáta: „Je to dom Adelardov?“ Mal hlboký hlas a páchol po divých cudzokrajných bylinách.
„Áno, to je môj brat, prečo?“
„Je mŕtvy, jeho žena tiež.
Evreld neveriacky krútil hlavou. Jeho brat a žena odišli do hostinca a mali sa vrátiť nadránom. Keď však uvidel dve mŕtvoly ležiace na voze, ktorým neznámi cudzinec prišiel, naplo ho.
„Kto ste!“ vytiahol v návale hnevu dýku a pred blížiacim sa zločinom ho zastavil až mäsotrhajúci rev od dediny a desivý oheň.
„Som Melchior. Niet času viac vysvetľovať. Vašu dedinu napadli škriti a podpálili ju. Musíte okamžite odísť so mnou inak zomriete aj vy. Choďte pre Alwaru, jedine ja vás teraz môžem zachrániť!“
Evreld na cudzinca nechápavo upieral zrak. Poznal tie čudesné stvory; mali nadľudskú silu a telo pokryté blchami a hnisom z jaskynných červov.
„Ale prečo na nás zaútočili?“ V hlave mal toľký zmätok, že sa cudzinca ani nespýtať odkiaľ pozná jeho neter.
„Sú hladní. Prišli na lov!“
„Strýko, ja sa veľmi bojím,“ zakričalo odo dverí dievča a s plačom sa rozbehlo ukryť do Evreldovho náručia. Cudzinec zakryl telá jej rodičov: „Musíme ísť!“
„Alwara, budem ťa ochraňovať, nech sa stane čokoľvek, ver mi.“
„A moja mama, otčim?“ Dievčatko sa striaslo.
„Sú v poriadku, stretneš sa s nimi, keď toto šialenstvo skončí,“ povedal cudzinec a vysadol na koňa. „Vyplávame na more, pretože škriti sa slanej vody zďaleka vyhýbajú. Nasledujte ma.“
Evreld schytil Alwaru a obe kone vycválali do tmy. Mŕtve telá zanechali za sebou.
„Buďte pripravený!“ povedal cudzinec Melchior a vytiahol spod plášťa kvet svetlomaku vďaka ktorému sa okolo nich rozžiarilo fialové svetlo. Alwara tuho objala svojho strýka a ukryla si tvár do jeho hrude.
Zišli zrázom až k moru. Penové vlny bičovali celým pobrežím sem a tam. Evreld oslobodil kone od sediel a s cudzincom zašli do jaskyne, kde dedinčania ukrývali malú loďku. Vytiahli ju na more a Alwaru naložili dnu: „Teraz alebo nikdy. Zatlačte poriadne!“ Obaja muži posúvali člnok ďalej na more, až kým nemali vodu po pás. Potom nasadli, Evreld schytil olivové veslo a snažil sa vyplávať, no odolával prisilnému prúdu.
„Musíme ísť ďalej, ale takto to nepôjde! Skočím do vody a budem vás tlačiť, ak sa dostaneme zo zátoky, prúd nás vynesie z boku na otvorené more,“ kričal Evreld a záchvate napätia skočil do ľadovej vody; prešla mu cez šaty a ostro ho bodala do pŕs. Zhlboka dýchal a z celej sily tlačil do člna. Alwara vzala do rúk veslo.
„Ty maličká, zostaň sedieť!“ zatrhol jej nápad v okamihu cudzinec.
Keď sa po námahe nakoniec dostali z prúdu na otvorené more, Evreld pocítil, že mu dochádzajú aj posledné zvyšky síl. Prosil o pomoc, ale Melchior mu ju odmietol poskytnúť. Namiesto toho sa hrdelne zasmial a vo chvíli odhalil svoju pravú tvár: „Hlupák jeden. Poslúžil si mi dobre,“ potom vzal do rúk veslo a napriek Alware, ktorá sa chcela vrhnúť do mora, nechali topiaceho sa strýka za sebou.
„Prečo ste mu nepomohli? Nenávidím vás!“
„Mlč a radšej sa modli, aby sme sa dostali k môjmu pánovi.“
„Kto ste?!“ Schúlila sa do klbka na opačnej strane člnku a hľadela naspäť za strýkom.
„Som ten, ktorý slúži pravému pánovi Hornej zeme. A viem, že poznáš niečo veľmi dôležité. Konečne sa môj pán dozvie posolstva ľudstva a zahubí celú vašu pyšnú rasu!“
Alwara onemela. Dlho nevedela o čom neznámy muž rozpráva. Čo tak dôležité by mohla vedieť? Spomenula si, ako ju matka učila básničku v ktorej sa hovorilo o posolstve ľudstva. Pamätala si ju doteraz. Len preto museli nechať strýka napospas mora!?
„Chcem počuť tie slová, skôr než môj pán. Aspoň posúdim, či stáli za toľko námahy, inak ťa zabijem ako tvojich…“
Nestihol ani dopovedať vetu, keď sa odrazu okolo loďky zdvihol vodný vír. Začal si s ňou hrať nebezpečnú hru a rozkýval ju do veľkého tmavého stredu. Alwara sa rozkričala o pomoc, no nik ju nepočúval. Behom pár minút ich vír strhol pod ľadovú vodu. Dakde v diaľke sa ozval cudzincov bolestný výkrik a potom ticho. Tma. Chlad.
Alwaru objali studené ruky mora a vtiahli ju k sebe do lona. Myslela, že neprežije. Telom jej prešla hrozivá triaška a strach neprestával. Cítila len, že klesá a v pľúcach jej dochádzal vzduch. Trvalo to dlhšie než si myslela.
Bola hlboko pod morom keď sa prebrala. Vedľa nej stál Evreld a malá skupinka tvorov, ktorá sa hornou časťou tela podobala na ľudí a namiesto nôh mali plutvy. Boli zahalení v zeleno-modrých habitoch, s kapucňou zasadenou na hlavách, takže im nebolo vidieť do tváre. Všade okolo nich sa trblietali kryštáliky farebného svetla. Keď pozrela nad seba, neverila vlastným očiam – bola hlboko pod hladinou mora, v neznámom prostredí, ktoré jej pripadalo fascinujúco nádherné. Nemohla rozprávať, ale myšlienkami počula všetko čo sa okolo nej odohráva. Mohla voľne dýchať a pritom plávať. Jej telo a šaty neboli mokré ani suché, boli akoby obalené v zvláštnom neviditeľnom plášti, ktorý ju chránil.
„Strýko Evreld, ty si živý?! Aké sú to čary? Ten cudzinec chcel odo mňa počuť slová v ktorých sa hovorí o posolstve ľudstva. Ničomu nerozumiem.“
Jemne jej priložil prst na ústa a usmial sa na ňu. Prešiel takmer deň.
„Vitajte v našom kráľovstve, malý človek. Ešte nikdy sme nemali takú významnú česť stretnúť sa s príslušníkmi vášho druhu. Dovoľte, aby sme sa vám predstavili: sme Äegidovia – praotcovia morí a toto sú moji bratia.“ Naraz sa všetci sa pred Alwarou zatočili a urobili špirálu z farebných svetielok.
„Náš cisár Lóyfur Herfilig, vie o vašej rase všetko. Sleduje vás od počiatku existencie suchozeme. Už vás očakáva.“
Keď prechádzali do paláca pod morom, Evreld si všimol, že všetci majú rovnako veľké plutvy a plávajú jemne, akoby sa nechávali nadnášať prúdom vody. Bol to neuveriteľný svet a oni boli prvý ľudia, ktorí doň vstúpili.
„Kráľ už prichádza. Prosím…“
Za mnohopočetného sprievodu Äegidov a osobnej stráže vyšiel cisár Lóyfur Herfilig. Mal oblečené striebristý habit a na hlave mal zasadenú korunu zo zlatých morských rias. Na rozdiel od ostatných nemal jeho habit kapucňu a tak mu bolo vidieť do belasej tváre s ostrými črtami. Vyzeral prekrásne a rešpektujúco.
Zaznela melódia morských mušlí a prehovoril: „Vitajte, ľudia! Toto je deň, ktorý sa zapíše do dejín. Viem, že je nevhodný čas na radosť skrz utrpenia vašich druhov. Škriti vašu dedinu napadli, lebo ich donútil hlad a čary nepriateľa. Môžem vás ubezpečiť, že moja armáda ich zneškodnila a cítim zároveň sústrasť zo všetkými, ktorí neprežili. Ľudské mláďa, posolstvo ľudí, ktoré od teba žiadal nepriateľov sluha je priveľmi dôležité. Je v ňom ukrytá vaša moc a pokiaľ si ho ponecháš tak, ako to doteraz činili celé generácie pred tebou, navždy budete v bezpečí.“
Alwara sa naňho uprene pozrela a spoločne z Evreldom sa za záchranu uklonili a poďakovali. Ich stretnutie prinieslo spoločnú budúcnosť.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
<a name=„fb_share“ type=„icon_link“ share_url=„www.fandom.sk/clanok/mytus-z-ostrova-foldhaf“ href=„http://www.facebook.com/sharer.php“>Zdieľať na Facebooku Fantázia na Facebooku