V noci som sa prebrala na veľký rachot. Chcela som zapnúť svetlo, ale
asi
vypadol prúd. ,,To bude tou búrkou“, pomyslela som si. Vstala som
z postele
a nahmatala som na mojom nočnom stolíku mobil. Bolo 22:00 a dátum
3.2.2012. Zistila som, že nie je signál.
Hoci už čoskoro zavŕšim vek, kedy sa chlapec stáva mužom, ešte nikdy
som
nevidel svoj domov. Patrím k tretej generácii rodiny, ktorú Cudzinci
počas
jednej z tých nocí, kedy vietor skučí za oknami ako zbitý pes, a vy
ste
radi, že vnútri je tak útulne a teplučko, uniesli a odviezli do
ďalekých
krajín. Ďalší osud mojich starých rodičov, rodičov a dnes aj môj a
mojich bratov sa ocitol v rukách trhových priekupníkov…
Neskôr všetci vraveli, že sa to stalo na Hromnice. Že nad nami bdela
svätá
Brigita, ich patrónka. My sme však poznali pravdu. Stalo sa to o dva dni
skôr a pochybujem, že hailige Brigid šla v tú noc okolo.
V hostinci pod Schrambergom, na ceste z Rottweilu na Strasburg, nemali
čisté
duše čo robiť.
Všetko hlavné sa stalo predvčerom a nikto netušil, že sa to stane..
Jednoducho do Severného mora narazil taký malý kameň, vraj mal len
kilometer
v priemere a preletel atmosférou ako by ani neexistovala a vrazil do mora.
Stalo sa to na obed a potvora si to nasmerovala rovno od Slnka, tak to tí
naši
slávni hvezdári zistili asi až dvadsať minút pred dopadom a akosi
nestihli
upozorniť médiá.
Elen bežala o život. Bežala zo svojej izby na balkón, kde si
nervózne
s roztrasenou rukou snažila pripáliť cigaretu. Znova tá mulatka.
Beštia.
Už to bol takmer rok, čo ju privádzala do šialenstva a čím ďalej, tým
to
bolo horšie. Cítila, že stráca pevnú zem reality pod nohami.
Kacew vzal príliš veľa halucinogénnych prostriedkov. Samozrejme,
príliš
veľa, ak berieme do úvahy ich silnejšie účinky po vymiešaní
s vodkou.
Očiach mal šialenstvo.
Idú po mne. Neviem ako dlho. Spočiatku boli nenápadní, a tak som si
to
neuvedomoval. Ale teraz som si už istý. Chcú ma dostať. Minimálne do
blázinca. Možno aj…na to radšej nechcem ani pomyslieť. Prenasledujú ma
na
každom kroku. Sú všade.
Odvrátil som zrak od partie a pozrel naňho. Vyzeral ako smrťák, lebka
obalená v koži, prsty tenké a dlhé. Prežúval nejaký bordel, ktorý
nedokázal udržať v krivých ústach, na čo mu z kútika vytekal
pramienok
žltohnedých slín. Smrdeli ako močka. Nos mal natočený na jednu stranu
a
podliaty krvou, zrejme to nedávno pekne schytal. Ani sa nedivím, tá jeho
držka si o to priam žiadala. Nie každý deň sa naskytne príle…
Starý pán Ludwig sedel za riadiacim pultom a podriemkaval. Hlava mu
každú
chvíľku klimbala. Len čo sa mu fajka, visiaca z úst dotkla hrude, pán
Ludwig sa vzpriamil, fľochol pohľadom na rozsvietený pult a po
uistenísa,
že je všetko v poriadku, opäť privrel oči. Spod sivých fúzov mu
visel
unikátny kúsok- meršánka z dielne samotného Krummera.
Školenie splnilo moje očakávania. Nudné, ako argentínska telenovela,
len
sem-tam nejaká dôležitejšia informácia. Úspešne som prežil prvý
deň,
tri ma ešte čakajú! Pizzeriu navštívim zajtra, dnes som príliš unavený
a
znudený.
Zaklínač hadov mal veľký kôš a v tom koši mal jedenásť hadov.
Okrem
nich vlastnil aj tupý nôž a päť detí so ženou mladou.
Krovie pred Aronimom zašušťalo. Zbystril pozornosť, počul rýchle
kroky,
vlastne beh. Z krovia sa vynoril zadýchaný mladý muž. „Utekaj,
utekaj,
zabije nás,“ v behu vrazil do Aronima a spadol. Aronimo tasil zbraň a
čakal na nepriateľa. Bol skúsený bojovník a ničoho sa nebál. Ale nič
sa
neudialo. Všetko stíchlo.
Bol to deň na vlas rovnaký ako už niekoľko dní predtým. Niekedy
v čase,
keď zima dáva svoje zbohom svetu, keď sa vydáva na cestu späť.
K včerajšej nádielke, ktorú ste si dozaista našli pod vianočným
stromčekom, pridávame výsledky tretieho kola súťaže Ohnivé pero
2009 a
niektorým aj darčeky v podobe kníh a iných cenností
Kalendár
Jeseň preletela ako list odfúknutý vetrom a ani sme sa nenazdali,
skončilo
sa ďalšie kolo súťaže amatérskych poviedok Ohnivé pero. Ďalej
zostáva
už len na vás, čitateľoch, aby ste vybrali víťaza.
Evreld sedel v chatrči a díval sa do ohňa. Miešal si čaj a pri nohách
mu
pobehovala neter: „Strýko, poď sa hrať na skrývačku!“ Nemohol
odporovať. Mala dlhé šatočky a ten najkrajší úsmev na svete.
V horskej doline sa pomaly prebúdzal život. Hmyz hrdinsky putoval
medzi
steblami trávy. Občas niektorý z kolonizátorov padol za obeť
šantiacim
hlodavcom.
Konečne mám pár voľných dní. Rozhodol som sa ich stráviť na
obľúbenej
horskej chate, kde som prežil už veľa nádherných chvíľ. Viem, že som
trošku staromódny, ale nemám rád miesta s robotickou obsluhou.
Posledné týždne mám dôvod byť v pohode. Doteraz som mal z nášho
výskumného projektu zmiešané dojmy. Je to fajn pocit posúvať ľudské
znalosti a schopnosti, byť niekým dôležitým, avšak neustále sledovanie
a
prítomnosť ochranky dáva zbohom pocitu slobody.
Pozoroval som ich zo strechy už od rána. Obe skupiny naberali na veľkosti,
na
kvalite výzbroje aj na zákernosti. Skúmali priestor medzi budovami
poškodenými už predošlými stretmi, niekoľko členov na oboch stranách
sa
pokúšalo infiltrovať do nepriateľských radov, nastavili dokonca
niekoľko
nášlapných mín.
Great Dane mi položil cez pult mokré laby na plecia. Bol to jeho
obľúbený
pozdrav. Hlavne keď lialo. „Tiež Ťa rád vidím, ale to už snáď
stačí.
A mohol si si lepšie vytriasť kožuch, nielenže smrdíš ako zmoknutý
kojot, ale ešte mi tu narobíš aj mláky. Ako obvykle?“
„No nič, takto sa nikam nedostaneme,“ povedal Fred snažiac sa
potlačiť
smútok. „Vieš čo, Deeny, celkom sa teším. Užijeme si to.“ „Toto
bude
náš najlepší výlet v živote,“ spokojne dodal Deeny. Ani len
netušil,
ako veľmi sa mýlil …
Milujem jeseň a to z jediného dôvodu. Vtedy mi totiž môj priateľ
posiela
listy. Denne celé náruče listov. Nemusí, keďže sme v neustálom
osobnom
kontakte, ale on chce. Večer čo večer sa v tomto ročnom období vraciam
do
izby s novým nočným čítaním.
Zachariáš sedel opretý lakťom o registračnú pokladnicu a znudene
hľadel
von na rušnú ulicu plnú ľudí, náhliacich sa za svojimi každodennými
povinnosťami. Vnútri v obchode bolo naopak mŕtvo.
Konečne po robote. Aj keď je práca bankového úradníka splnením
mojich
snov, niekedy je toho jednoducho primoc. Pracovný deň strávený v tejto
kancelárii by zabil aj koňa, aspoň dnes určite.
Bol pochmúrny sobotný podvečer. Dane Travis, tajomný pištoľník
s tvárou
dogy, mal náladu pod psa a predieral sa záclonou šedého dažďa na
pláňach
Wyomingu keď jeho nikdy nekončiacu cestu zastavilo malé a dávno
opustené
mestečko Lost Springs.
„Sme tu prví?“ opáčil pán Novák. „Prví aj poslední – na
dnes.
Dovoľte, aby som vám to vysvetlil,“ doložil som rýchlo, keď som mu
v očiach uvidel nutkanie vstať.
Prečo?! Prečo ma poslali brániť nejakú zapadnutú dedinu voči
nájazdníkom ? Mňa najlepšieho z planúcich mágov v ročníku!
Peter bol právom hrdý na svoj život. Pracoval ako úspešný
finančný
poradca, ktorý vďaka rozsiahlej klientele zarábal slušné sumy peňazí.
Býval v nádhernom dome, kde na neho čakávala atraktívna manželka
s dvoma
vydarenými deťmi.
Šedivá obloha odzrkadľuje moje pocity, keď kráčam s mojim
kamarátom
Rodreom v pätách k starej továrni. Pri stenách počmáraných
ohavnými
graffiti, na popraskanom asfalte ozdobenom cigaretovými špakmi, stoja
dvaja
muži. Výborne. Prišiel.