17:38
Šedivá obloha odzrkadľuje moje pocity, keď kráčam s mojim kamarátom Rodreom v pätách k starej továrni. Pri stenách počmáraných ohavnými graffiti, na popraskanom asfalte ozdobenom cigaretovými špakmi, stoja dvaja muži. Výborne. Prišiel.
Moje oči prebodávajú pohľadom plným nenávisti Gerharda stojaceho v popredí. Rovnako ako mne, aj jemu sa pri boku hompáľa pošva s mečom. Z práce sa neprezliekol, stále mal tú istú prepotenú zelenú košeľu a čiernu kravatu. A opuchnutú papuľu. V duchu som sa zasmial. Ten pohľad ma potešil.
Druhý muž bol celý v čiernom. Topánky, nohavice, košeľa, sako. Ako funebrák.
Zastavil som sa asi päť metrov od dvojice. ,,Svedkovia,“ povedal som zastretým hlasom a pokynul Rodreovi za mnou. Chlap v čiernom pristúpil ku mne a po chvíli váhania tak urobil aj Rodreo. Muži zdvihli ruky a dotkli sa päsťami, ako bolo zvykom. Obišiel som ich a postavil sa čelom k ich spojeným rukám. Gerhard urobil to isté. Hľadeli sme si z očí do očí. Ja s nenávisťou, on s posmechom a pohŕdaním.
,,Svedkovia,“ začal som s kúzlom. ,,Prisaháte, že pravdivé svedectvo o súboji podáte, bez akýchkoľvek príkras či výmyslov?“
,,Áno,“ povedali jednohlasne Rodreo a funebrák. Teraz bola na rade Gerhardova časť.
,,Svedkovia,“ prebral on svoj part. ,,Prisaháte, že iba pravdu hovoriť budete, aby nikto z bojujúcich ku krivde neprišiel?“
,,Áno.“
,,Nech je teda tak,“ ukončili sme zaklínadlo s Gerhardom naraz. Na chrbtoch rúk našich svedkov sa rozžiarili dva zlaté kruhy, ktoré po pohasnutí získali čiernu farbu. Teraz, ak jeden z nich bude krivo svedčiť proti víťazovi súboja, kúzlo to rozpozná a kruh sa rozžiari. Až v tejto chvíli sa stali dôveryhodnými. Muži od seba odstúpili a stiahli sa. Zostali sme len my dvaja. Ja a ten bastard.
,,Som pripravený,“ povedal som a tasil meč. Gerhard si odviazal kravatu, hodil ju na zem a taktiež si vytiahol zbraň.
,,Ja tiež,“ povedal a uškrnul sa.
Zreval som a zaútočil. Naše zbrane sa stretli, oceľ zaiskrila a zacvendžala. Svaly sa mi napli. Ťal som vodorovne s úmyslom rozpárať mu brucho, ale Gerhard bol rýchly a úder vykryl. Následne zaútočil on, vrazil mi päsťou do sánky a vyvedenému z rovnováhy sa mi pokúsil uťať hlavu. Zachránilo ma len pohotové prikrčenie nôh. Číre šťastie. Môj sek vedený na jeho lýtka odrazil. Jeho bodnutie na moju hruď- odrazené. Oceľ zvučí, iskry lietajú, vietor sviští okolo našich uší. Netuším, ako dlho sme šermovali, ale s každým ďalším úderom mi ubúdali sily. On však nejavil takmer žiadne známky únavy. Narastala vo mne panika. Môj mozog si pomaly začal uvedomovať krutú pravdu.
Gerhard sa naposledy zahnal a silným úderom čepeľou o čepeľ mi vyrazil zbraň z ruky.
17:15
Túrujem autu motor dočervena, keď letím ako zmyslov zbavený k opustenej továrni. Hlavou sa mi preháňa jediná myšlienka. Zabijem ho! Zabijem toho hajzla!
10:30
S úľavou som vzdychol, keď som sa konečne zbavil obsahu močového mechúra. Zapol som si rázporok a stlačil splachovanie na pisoári. Keď čľapot vody doznel, chystal som sa k odchodu.
Niečo som však začul.
A rozhodne to nebol žiadny zo zvukov, ktoré človek obvykle počuje na toaletách. Zatiaľ som ho však nedokázal identifikovať. Vychádzal z kabínok. Priblížil som sa a zbadal, že jedny z dverí sú otvorené. Zvuk som už spoznal. Ženské vzdychanie. Charakteristické iba pre jednu činnosť, ktorou však nebola bežná záchodová potreba. Niekto si tam pekne užíval. Vedel som, že by som nemal, ale nakoniec moja zvedavosť zvíťazila a ja som nazrel do kabínky. A zmeravel som.
Žena, s ktorou si užíval Gerhard, môj kolega, a žena, ktorá pri jeho rýchlych pohyboch slastne vzdychala, bola moja Emily. Zúrivo som zreval, zdrapil toho sviniara za golier a tresol ním o vykachličkovanú stenu. ,,Ty skurvysyn!“ Vrazil som mu jednu do zubov. Emily, ešte stále nahá, chytila moju pažu a snažila sa odtiahnuť ma od jej milenca. Zahnal som sa a dal jej tvrdú facku. Spadla na zem. ,,Vypadni, ty fľandra!“ skríkol som. Emily sa zdvihla a za behu sa snažila zahaliť spotené telo. Upriamil som pozornosť späť ku Gerhardovi, ktorý si už natiahol nohavice a odstúpil odo mňa ďalej. Spoza opasku som vytiahol nabrúsenú dýku. ,,Prosím ťa, neblbni…,“ jachtal. ,,Môžeme to nejako vyriešiť…“
Sklonil som nôž. Mal pravdu. Existuje riešenie. Lepšie riešenie, ako dopustiť sa vraždy na firemných hajzloch. Legálne riešenie.
,,Súboj. Ty a ja.“ Prekvapene na mňa pozrel.
,,Ty myslíš…?“
,,Áno, na život a na smrť. Stará továreň na Bjornhardovej ulici, o sedemnásť štyridsať. Bude to boj na meče. Zožeň si svedka, nechcem byť obvinený z neoprávneného zabitia.“ Vykročil som po bielych obkladačkách a prekročil Emilyne nohavičky, ktoré jej zrejme vypadli, ako v zhone opúšťala miestnosť. Vo dverách som sa ešte zastavil. ,,Ak neprídeš…,“ začal som a na chvíľu sa odmlčal. ,,Ak neprídeš, vyhlásim tebe aj tvojej rodine krvnú pomstu.“ Uvedomoval som si, že toto som možno prehnal, ale koniec koncov, ten bastard ma zneuctil. Zviedol moju družku. To bolo neprijateľné. Prekročil som prah a vrátil sa na pole plné bielych boxov.
10:15
Uvaril som si kávu, ktorú teraz slastne pochlipkávam. Môj obľúbený ranný povzbudzovák. Sedím vo svojej malej bielej kóji, akých je okolo mňa ešte asi šesťdesiat, a prstami behám po klávesnici. Stôl mi zdobí bonsaj v žltom kvetináči, sklenené ťažidlo a fotografia mňa a mojich rodičov na výlete v horách, pripichnutá na korkovej tabuli. S tou červenou huňatou čiapkou a nablblým úsmevom tam nevyzerám práve ako absolvent filozofie, ale aj napriek tomu tá fotka vo mne budí príjemné spomienky. Navyše je posledná, na ktorej sme spolu, kým staručkí neumreli.
Na rozdiel od väčšiny mojich kolegov nevidím svoju prácu ako niečo depresívne. Sedieť v boxe za počítačom mi neprekáža. Mám to pomerne rád. Káva, klimatizácia a súkromie. A samozrejme Emily o pár radov za mnou. Spoznali sme sa tu pred piatimi rokmi. A dnes? Bývame v rovnakom byte, zdieľame jednu posteľ a jednu prácu. Milujeme sa. Čo viac si človek môže priať?
Doťukal som posledné riadky správy pre nadriadeného, uložil súbor a natiahol si stuhnuté ruky. Kĺby zapraskali. Skontrolujem to neskôr. Zavrel som oči a vychutnával si pocit, že väčšinu dnešnej práce mám za sebou.
Odrazu som ucítil známy tlak v istých partiách. Príroda volá.
09:00
Zobudil som sa po naozaj výdatnom spánku. Posadil som sa, popreťahoval si kosti a zobudil moju Emily. Keď otvorila oči, nádherne sa na mňa usmiala. Vonku žiarilo krásne ranné slnko. Pobozkal som Emily a usmial sa tiež. Toto bude naozaj perfektný deň. Cítim to.
18:12
Oceľové ostrie sa mi vnára do tela, vychádza chrbtom, na bielej košeli sa rozširuje červená škvrna. Padám na studený, tmavý asfalt, a pomaly zomieram.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.