„Deeny, naozaj je mi to ľúto, ale nemôžem. Sľúbil som už Pam, že strávime víkend spolu,“ nemal dobrú správu Fred.
„Bude tam nádherne, len si to predstav, chatrč uprostred lesa,“ nevzdával sa Deeny. „Žiadna civilizácia, žiadne prosby o pomoc, úplný pokoj. Dokonalé vypnutie. A navyše nikde inde nenájdeš takú nádhernú prírodu ako v Tatmire,“ pokračoval ďalej. Sila slov však nezabrala.
„Pochop ma, chcem byť s mojou najväčšou láskou. Bez Pam by môj život nemal nijaký zmysel. Nadovšetko ju milujem.“
Deeny už viac nenaliehal. Bol pripravený na to, že pôjde sólo. A jeho naleštená zelená dodávka čakala len na to, kedy jej motor začne naplno pracovať. Drobní obyvateľkovia Tatmiru, tešte sa, Deeny prichádza, povzbudzoval sa. Práve naložil do svojej „plechovky“ plecniak voňajúci údenou slaninou, keď sa mu ozvalo za chrbtom: „Ahoj, Deeny!“ Ani nečakal, kým Fred znova prehovorí, a objal ho.
„Vieš,“ začal Fred váhavo, „pohádal som sa s Pam. No, dosť sme sa chytili.“ Jeho tvár pripomínala stroskotanca.
„Veľakrát ste sa už pohádali a vždy sa to dobre skončilo, priateľ môj,“ snažil sa ho vyviesť z pesimistickej cestičky Deeny. Fred sa naňho letmo pozrel : „ Cítim, že teraz je to iné, akoby sa blížil koniec.“ Nastala chvíľa ticha. Ticha, dávajúceho obom čas na úvahy o živote.
„No nič, takto sa nikam nedostaneme,“ povedal Fred snažiac sa potlačiť smútok. „Vieš čo, Deeny, celkom sa teším. Užijeme si to.“
„Toto bude náš najlepší výlet v živote,“ spokojne dodal Deeny. Ani len netušil, ako veľmi sa mýlil …
Denný svit pomaly, ale isto chradol, na jeho miesto sa tlačila čierna noc. Keď na čistinke sotva tridsať metrov od chaty vystúpili z auta, práve zahúkala sova.
„Fred!“
„Čo je, Deeny, snáď ťa nevystrašila pani sova?“
„Nie. Ale niečo som začul. Išlo to z tých kríkov,“ bojazlivo zašeptal Deeny.
„Ja som nič nepočul…“
„A teraz znova, pozri!“ Deenyho hlas bol čím ďalej, tým vydesenejší.
Fred sa hodnú chvíľu pozeral tam, kam jeho verný priateľ ukazoval.
„To sa ti len zdalo.“
Zrazu sa ozval krik a následne výstrel. Neďaleko nich.
„Prečo som sem ja len šiel,“ začal lamentovať na smrť vyľakaný Deeny. „ Toto je to posledné, čo mi ešte chýbalo.
Fred rýchlo bežal k miestu, odkiaľ vyšiel výstrel. Znenazdania sa pred ním objavili dve postavy.
„Stratili sme sa v lese,“ povedala jedna z nich.
„Vybrali sme sa sem natrhať liečivé byliny, ale zašli sme príliš hlboko do lesa. Teraz nevieme nájsť cestu späť,“ doplnila ju druhá.
Fred si ich očami premeral. Obidve ženy boli približne rovnako vysoké, vek odhadoval tak na tridsať. Jedna druhej akoby z oka vypadla. Dlhé tmavé rovné vlasy jemne zakrývali obrysy ich pekných tvárí.
„Ideme s priateľom do neďalekej chatrče, pridajte sa k nám,“ ponúkol sa Fred.
To už bol pri ňom aj Deeny. Len čo uzrel nové spoločníčky, prestal sa sťažovať.
„Dovoľte, aby sme sa predstavili. Ja som Rose a toto je Page,“ povedala odvážnejšia z nich. Fred i Deeny si pri zoznamovaní nenechali ujsť bozk na líce. Určite si to obaja vychutnali, veď na takéto krásky nenarazíte každý deň. A v lese už vôbec nie.
„Nepočuli ste ten výstrel?“ nedalo Fredovi, aby sa nespýtal.
Ženy si vymenili pohľady. A potom Rose prehovorila : „Page omylom stlačila kohútik na pištoli.“
„Vy máte zbraň?“
„Áno, vždy keď ideme do lesa, berieme si zbraň.“
„Aspoň ste potom v bezpečí,“ pritakal Fred.
Zakrpatená chatrč stála pred nimi. Bola to iba dvojposteľová chatka s chatrnou strieškou.
Deeny sa už počas cesty sťažoval na škŕkanie v bruchu, preto išiel pripraviť ohnisko na opekanie slaniny. Ostatní sa zatiaľ vnútri zložili.
„Oheň je pripravený,“ kričal na nich.
Vyšli von, až na Page, ktorá sa vyhovorila, že sa necíti dobre.
„Hneď som späť,“ podotkol Deeny, keď sa pobral po slaninu do chaty.
Fred mu chcel ešte niečo povedať, ale priateľ ho nepočul, nuž išiel za ním.
Ako vošli do chatrče, dvere sa prudko zavreli. Počuli prenikavé kvílenie. Sklá na oknách išli prasknúť, poháre padali zo stola. Zvuky sa približovali k dverám. Zrazu prestali. Keď Fred s trasúcim sa Deenym za chrbtom otvoril dvere, obaja videli Rose, ako dojedá posledné kúsky slaniny.
„Rose, toto nebolo ani trochu vtipné. Čo to, preboha, bolo?“ vyzvedal Deeny.
„Ja? Ja neviem… Keď som to počula, bežala som skryť sa do lesa. Určite je to kvôli modrému mesiacu.“
„Modrému mesiacu?“ – vyjachtal Deeny.
„Vždy raz za päťdesiat rokov vyjde na oblohu modrý mesiac. Vraví sa, že v tom čase sa dejú záhady, ktoré sa končia smrťou,“ povedala Rose.
„To sú mi pekné veci,“ – krútil hlavou Fred.
„Nie, mňa neoblafneš, ja viem, že si to bola ty, žiadne záhady neexistujú,“ nedal sa Deeny.
Blížila sa polnoc. Modrý mesiac vytváral hlavnú atrakciu na oblohe. Deeny sa s Fredom zhodli, že donesú ďalšie zásoby z ich plecniakov. Rose im ponúkla svoju pomoc. Ako správni džentlmeni to však odmietli. Len čo sa však ocitli opäť sami v chate, dvere sa pribuchli. A kvílivé zvuky boli ešte silnejšie než predtým. Okenné tabule sa rozleteli na márne kúsky.
„Rose, už som ťa odhalil, nebojím sa ťa,“ kričal Deeny.
Odpoveď ho však prekvapila.
„Ja som tu,“ ozvalo sa za ním. Deeny sa otočil a uvidel Rose. Vzápätí dvere vypadli z pántov a oni videli skutočnú záhadu modrého mesiaca. Pred nimi stála Page, nie už taká krásna ako predtým, ale s hrôzostrašnými, vyčnievajúcimi zubami a belavou tvárou. Aj za nimi stojaca Rose sa premenila na upírku. Chlapci rýchlo vybehli po rebríku na strechu. Upírky mali v pätách.
„Musíme skočiť!“ prikázal Fred.
Deeny pristál na zemi a ozlomkrky utekal preč. Fred mal smolu, pri páde mu vyskočilo koleno. Nemohol sa hýbať. Upírky prestali prenasledovať Deenyho a išli po Fredovi. Bezmocná obeť, čakajúca na svoj koniec, presne v takej situácii sa Fred nachádzal. Začal si v mysli premietať svoj život. Koľko vecí pokazil, koľké z nich by teraz riešil ináč. Vtom zastalo pred ním auto s rozsvietenými svetlami. Vybehla z neho bytosť, Fredovmu srdcu najbližšia. Pam.
„Veľmi ma to všetko mrzí, bola to moja chyba, nemala som na teba toľko naliehať,“ utekala k nemu a prihovárala sa mu hlasom, ktorý mu dodával nádej v tomto temnom čase. Pam až vtedy zbadala, čo sa deje. Upírky ihneď zničili jediný zdroj svetla na okolí. Boli na dosah ruky.
„Bež, zachráň sa! Ja utiecť nemôžem, ale ty áno, choď, rýchlo!“ posielal ju preč Fred. „Nie, keď máme zomrieť, zomrieme spolu,“ povedala gurážne. „Už budeme spolu, navždy.“ Ako to dopovedala, pobozkala ho najsladšie, ako vedela. Bozk, ktorý obom pripadal ako z ríše fantázie. Posledný bozk. Bozk, ktorým sa spoja. Definitívne.
Zrazu sa tmavé nebo nad nimi rozostúpilo a okolo nich prenikli slnečné lúče. Vytvorili kruh, strede ktorého stáli Fred s Pam. Všade bola tma, všade číhalo zlo, no oni stáli chránení v slnečnom kruhu. Len čo doň upírky vstúpili, zhoreli do tla.
Deeny utekajúc lesom našiel mŕtvolu policajta, ktorého Rose s Page zavraždili. Vtedy si uvedomil, že výstrel, čo počul, vypálil nebožtík. Život si však tým nezachránil.
Kliatba modrého mesiaca sa skončila. Upírky už nebudú zabíjať nevinných ľudí. Začne sa hovoriť o statočných hrdinoch. A ešte viac o večnej láske Freda a Pam. Nič nie je krajšie, ako keď máte pre koho žiť.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.