Ohnivé pero Q3 2009: Otrasný deň

Konečne po robote. Aj keď je práca bankového úradníka splnením mojich snov, niekedy je toho jednoducho primoc. Pracovný deň strávený v tejto kancelárii by zabil aj koňa, aspoň dnes určite. V tomto nádhernom letnom dni, by sa dal prežiť kopec nádherných zážitkov, nielen nudné vysedávanie za počítačom. Všetko by bolo omnoho príjemnejšie, keby môj šéf nebol idiot. Ale žiaľ, je to kolosálny tupec, ktorý mi svojou tuposťou pije krv od začiatku mojej kariéry. Moja obľúbená predstava je vidieť sa ísť za jeho truhlou. Nedávno sa mi o tom aj snívalo a bol to mimoriadne príjemný sen! Škoda, že tak vzdialený realite. Ale dosť už depresívnych myšlienok! Pracovný deň je šťastne za mnou a čaká ma zvyšok nádherného letného odpoludnia. A tak idem s radosťou ku dverám, ktoré oddeľujú túto otročinu od vysnívanej letnej reality. Už sa teším ako si dám pivko v reštaurácii oproti. No…dokonalý obraz horúceho letného dňa. Otváram dvere na svojom každodennom väzení a teším sa na krásne letné zážitky. Už som konečne vyšiel z budovy a…počkať! čo sa to deje? Vidím terasu svojej obľúbenej reštaurácie…ale osvetlenú nočnými lampami. Všade okolo mňa je večer, len lampy na terase ožarujú okolitý svet. Vari som sa zbláznil? Však si spomínam, že bol ešte pred pár sekundami nádherný deň. Čo mám azda halucinácie? Ale z čoho, preboha! Však v našej rodine sa nikdy duševné choroby nevyskytli! Som teda výnimka?! Bože, prosím, nie!! Len pred chvíľou ukazovali hodiny v mojej kancelárii 16.30 a v takom čase je v júli ešte pekný deň! To som sa vážne zbláznil?! A ak som normálny…stalo sa niečo s časom? Prečo si to ale nevšimli títo ľudia! Sedia tu akoby sa nič nestalo. Prečo? Som jediný človek, ktorý zažil časový posun a všimol si to? Čítal som o ľuďoch, ktorí prežili niečo vymykajúce sa z bežného života, ale vždy som sa na takýchto príbehoch zabával. Nikdy som nechápal, ako môže zdravý človek hovoriť, že videl ducha, ufónov, Pannu Máriu, alebo ja neviem čo. Reálny svet je predsa o niečom inom. Realita je ísť ráno do práce a poobede do baru s priateľmi. Čo je teda toto? Možno som len prepracovaný a potrebujem si odpočinúť. Viem, že mám v pracovnom stole balík tabletiek od bolenia hlavy. Teraz by určite pomohli. Pár tabletiek a pár minút spánku by vyriešilo tento debilný problém. Celkom určite. Však nie som šialený, Boh nemôže byť taký krutý! Určite je na to nejaké prirodzené vysvetlenie, jednoducho musí byť. Takže rozhodnuté. Otáčam sa a idem späť do banky. Zdravím prekvapeného strážnika, ktorý očividne nechápe, prečo som sa vrátil. Keby naozaj vedel prečo, mal by o čom veľmi dlho rozprávať svojim kamarátom. A ja by som skončil vo zvieracej kazajke. Otrasná predstava. A tak sa na neho radšej usmejem, s tým, že mám nejakú prácu v kancelárii. Uf, ešte že mi to uveril. Vždy sa oplatí mať povesť svedomitého pracovníka. Keď poviem, že mám robotu, nik o tom nepochybuje. Aspoň toto ma dnes teší. Len pre istotu sa kuknem do okna, len na malý okamih, aby som sa uistil, že je všetko v poriadku. A …vidím nádherný letný deň! Takže to bola len chvíľková únava. Celá moja teória o zmene času je našťastie zbytočná! V tomto nádhernom dni sa mi vidí dokonale smiešna. Takže to bolo naozaj len chvíľkové zlyhanie vďaka prepracovanosti. Hneď budúci týždeň si zoberiem dovolenku, aj tak som chcel aspoň na týždeň vypadnúť. Sedím v kresle a relaxujem. Tu v mojej kancelárii ma vždy dokážu upokojiť dôverne známe veci. Počítač, obrazy, váza s kvetmi…a samozrejme nádherný deň za oknom. Tak ako to má byť v tejto júlovej hodine. Určite to všetko bola len chvíľková ilúzia. Nedávno som čítal v jednej učebnici psychológie, ako občas ľudia trpia nevinnými ilúziami. Je vraj normálne, počuť neexistujúce klopanie na dvere, keď niekto čaká návštevu. Jednoducho, je to výplod rozrušených nervov, nie duševná choroba. A ja mám nervy preťažené dnes až na prasknutie. Určite za to môže ten starý pavián, čo vedie naše oddelenie. Zobral som si tabletku a pol hodiny som strávil v kresle. To bude určite stačiť. Chcem z tohto slnečného dna predsa ešte stihnúť čo najviac. Takže vstávam a idem vonku. Znova kývam ochrankárovi a s úsmevom opúšťam banku. Už to bude v poriadku, to záhadné zlyhanie mám určite za sebou. O pár dní sa tomu zasmejem. Otváram dvere a zatváram pre istotu oči. Teda nie, že by som si neveril, ale chcem otvoriť oči do krásneho letného dňa. Budem určite vidieť letným slnkom prežiarené okolie a ľudí sediacich v tomto nádhernom dni na terase. Už som uvažoval, že si k niekomu len tak prisadnem. Celkom príjemná predstava. Možno zbalím nejakú osamelú babu. V každom prípade to dnes poriadne roztočím. Určite si zaslúžim niečo pekné prežiť po tomto otrasnom dni. Otváram oči a vidím…tmu!! Dokelu, zas?! Zas vidím nočnú terasu, osvetlenú lampami. Toto predsa nemôže byť chorobná ilúzia. Prečo by som mal niečo iné vidieť z okna a niečo iné, keď vyjdem z budovy? Asi sú vážne len dve možnosti. Buď som sa zbláznil, alebo sa stalo niečo s časom. Spomínam si na knihy z kvantovej fyziky. Viem, že už Einstein uvažoval o časových posunoch. Ale prečo by sa niečo také malo stať akurát na tejto ulici? Vznikla azda nejaká časová anomália? Skúsim to celé ešte raz. Vchádzam späť do banky. Strážnik si určite všimol môj uštvaný výraz, ale teraz nemám čas sa ním zaoberať. Ide predsa o moje zdravie! Jediné na čom teraz záleží je pohľad z okna. Ak uvidím nočný život v meste, stále je šanca, že som skončil robotu neskôr ako som si myslel. Neviem ako, ale nejaké zdôvodnenie určite nájdem. Nechcem byť šialený a skončiť na psychiatrii, ale ako inak by to skončilo? Mám naozaj veriť v časovú anomáliu? Nie som postava z lacného sci-fi komiksu. Takže sa musím pozrieť znova do okna. Ale bojím sa toho pohľadu, vážne sa bojím, ale viem, že nemám na výber. Zas zatváram oči a otváram ich pred oknom. Vidím kvety na parapete, žalúzie, fľaky na neumytom skle a…slnečnú oblohu. Bože, tohto som sa obával. Čo je vlastne teraz realita? Skutočne som sa zbláznil? Musím si to overiť. Kašlať na udiveného vrátnika, vybieham vonku. Vybieham z dverí…do letného večera. Čo som vlastne dúfal, že uvidím. Musím sa presvedčiť, či je to pravda. Preto som požiadal niekoľkých chlapov, aby mi išli pomôcť so sťahovaním nábytku. Som veľmi rád, že sa zodvihli šiesti. Šesť ľudí buď vyvráti alebo potvrdí moje obavy. Šesť ľudí vošlo do banky. Šesť ľudí zostalo v šoku. Podľa ich prekvapených tvárí vidím, že sa skutočne niečo deje. Len škoda, že stále neviem čo si mám o tom všetkom myslieť.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

2. novembra 2009
Martin Cibák