Pozoroval som ich zo strechy už od rána. Obe skupiny naberali na veľkosti, na kvalite výzbroje aj na zákernosti. Skúmali priestor medzi budovami poškodenými už predošlými stretmi, niekoľko členov na oboch stranách sa pokúšalo infiltrovať do nepriateľských radov, nastavili dokonca niekoľko nášlapných mín.
Na Ottawskú zmluvu všetci kašlú…
Z mojej vysielačky zavesenej na kľučke hrdzavých strešných dverí zazneli strohé informácie, že armáda je zamestnaná inými konfliktmi, niekde pri Komárne a Dunajskej Strede a že prezident Gašparovič zvolal tlačovku, kde oznámil, že extrémizmus nestrpí ani na jednej strane a je pripravený povolať aj ťažkú techniku. Po otázke novinárov, že prečo to už nespravil po atentáte na predsedu vlády, konferencia skončila.
Bolo zaujímavé sledovať, ako obyčajní ľudia bývajúci v okolí zvažovali, na ktorú stranu sa pridať. Po zavraždení premiéra sa v celom pohraničí značná časť slovenského obyvateľstva pridala k Maďarom, no Ficovu funkciu národného buditeľa s prekvapivou bravúrnosťou prevzal minister kultúry Maďarič a ľudia opäť začali veriť v nezlomného vodcu, takže aj teraz boli sily minimálne vizuálne vyrovnané. Vždy mi prišlo divné, že nikomu nevadí úsmevnosť ministrovho priezviska…
Konečne sa pustili do seba.
Slováci so značnou (a patetickou) inšpiráciou Statočným srdcom, Maďari klasickými (a praktickými) tureckými vpádmi. Zaznelo aj niekoľko výstrelov, ale všetci rýchlo pochopili, že zastrelenie súpera nemá v sebe ten správny závan boja za národ a spravodlivosť. Nože a sekery majú oveľa lepšiu výpovednú hodnotu o ich odhodlaní…
Vzhľadom na rôznorodosť zloženia oboch skupín, kde dôchodcovia len tak-tak dobiehali za rozjarenými mladíkmi, vyšiel začiatok lepšie Maďarom, lebo sa držali viac po kope.
Tušil som takýto vývoj, no teraz ma viac zaujímali celtové stany oboch veliteľstiev. Bolo už štandardom, že na takýchto bojiskách sa postavili prístrešky pre „veliacich dôstojníkov“, ako to všetci radi nazývali. V podstate šlo len o to, aby bol niekto označený za toho najdôležitejšieho, aby sa mu následne mohli pripísať zásluhy.
Aj ja som kedysi velil takýmto skupinám. To bolo však ešte pred tým ako sa rozpútala skutočná vojna. Výcvikové tábory, partizánske boje, sabotáže maďarských podnikov… teraz som už ale myslel viac na seba. Hej, už mám po tridsiatke…
Dnes bojovať budem. Bude to však za mňa, za moje peniaze, ktoré mi sľúbili.
Posledný krát som skontroloval externú kostru mojej kombinézy a skočil som. Rovno zo strechy paneláku do davu podo mnou. Nieže by to malo až taký efekt z bojové hľadiska, ale bolo to vizuálne pôsobivé.
Vletel som medzi mojich slovenských bratov ako anjel… Nuž, aj takéto prirovnania mi v zápale boja napadajú…
V oboch mojich rukách sa zjavili meče a hneď sa dali do práce. Vďaka kostre môžem skákať a udierať niekoľko násobne silnejšie ako moji protivníci, ktorých najväčšou prednosťou bolo odhodlanie. Maďarské hlavy padali, črevá vyliezali, krv striekala. Dokonalé umenie likvidácie plné ladnosti, ráznosti a koordinácie, ktoré historici označia nechutne strohým pomenovaním masaker.
Ide to ľahko, ale pomerne rýchlo som sa zadýchal, o štípaní krvi v očiach ani nehovoriac. Keďže okrem podpory našich mám aj dôležitejšiu úlohu, vydal som sa za ňou.
Moje meče rotujú vzduchom ako obrý ventilátor a ja si v rozpore s vojenskou etikou razím krvavú cestu k veliteľskému stanu. Slováci jasajú, keď vidia, čo dokážem, a vehementne zabraňujú nepriateľovi, aby sa o mňa zaujímal aj vtedy, keď už som za ich líniou. Konečne je tu spravodlivosť.
Pred stanom maďarského veliteľa stoja dvaja uniformovaní a dokonale vyzbrojení holobriadkovia. Presne takí, čo vás kedykoľvek bodnú od chrbta. Presekol som ich jedným švihom.
Keď som odhrnul plachtu, ten, čo sedel dnu, mohol ešte vidieť ako sa ich telesné schránky prelamujú na dve časti.
Tak som tu. Prekvapuje ma, že zase celkom dosť dychčím. Naozaj najvyšší čas nájsť nejaké pokojné miesto na život. Asi skúsim Novú Germániu, Turci si tam už vraj spravili s Nemcami poriadok.
Pre začiatok zapichnem do veliteľa pohľad. Keď nevidím primeranú reakciu, zdvihnem meč. A on na mňa ďalej uprene hľadí a s pokojom budhistického mnícha mi dáva ponuku.
Som z toho trochu zmätení. Očakával som jachtajúceho politika, ktorý vôbec nemá prehľad, ako to v tomto svete chodí. Presne taký tučniak bez zmyslu pre česť bol totiž v tom prístrešku na druhej strane.
Tento, to je iná liga. Vojenské vystupovanie, odhodlanie umrieť a taška s úhľadne uloženými bankovkami.
Taký mi bol sympatický, že som pri ďalšom rozhovore plynulo prešiel do maďarčiny.
Nebolo čo riešiť, dohodli sme sa. Koniec koncov, Maďarič mi vždy prišiel trochu divný…
O chvíľu som už kráčal opäť k bojisku, len tentoraz z druhej strany. Pevne som zovrel rukoväte zbraní a rozbehol sa – chcel som to mať čím skôr za sebou. Jediné, čoho som sa obával, bolo, aby na mňa nezaútočili vlastní.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.