Zachariáš sedel opretý lakťom o registračnú pokladnicu a znudene hľadel von na rušnú ulicu plnú ľudí, náhliacich sa za svojimi každodennými povinnosťami. Vnútri v obchode bolo naopak mŕtvo.
Teda, pokiaľ by ste nerátali tú nehoráznu kosť pri pulte s celozrnými lupienkami.
Tvár ako z obálky pánskeho magazínu, postava snov zvýraznená priliehavými šatami módneho strihu. Jednoducho typ, ktorý je lepšie vypustiť z hlavy skôr, než vám zlomí srdce, keď vám odmietne dať svoje číslo. A to si píšte, že odmietne – ste predsa predavač v malých potravinách, ktorého voľný čas vypĺňa braková literatúra a stretnutia s priateľmi rovnako pochybnej kvality.
Takže ešte raz: v obchode bolo mŕtvo.
Zachariáš mrkol očkom nad chladničku s plechovkami Coca-Coly. Ručička nástenných hodín napriek rekordným júlovým teplotám zamrzla tesne pred čiarkou znamenajúcou vyslobodenie v podobe obednej prestávky.
Sťažka si povzdychol. Náhle si uvedomil, ako veľmi tie nástenné hodiny nenávidí. Nenávidí ich rovnako ako horúčavu, kvôli ktorej sa teraz rozpúšťa vo vlastnom pote; nenávidí ich rovnako ako svoju pracovnú rovnošatu a nenávidí ich rovnako ako prenikavý zápach kolínskej, čo za sebou šíri obstarožná baba z neďalekej bytovky, ktorá si do predajne každé ráno chodí po čerstvé rohlíky. Ozaj, a nenávidí rána, pretože už pridlho sa vo svojej posteli prebúdza sám ako prst; nedokáže vystáť ani každodennú rutinu práca – zabíjanie nudy – nepokojný spánok a vonkoncom neznáša, keď naňho zákazníci prihlúplo čumia. Ani si nevšimol, kedy tam prikvitol tento.
„Želáte si?“ zamrmlal Zachariáš, pohľad zahmlený od prúdu kvapiek, čo sa práve z čela prevalili cez koreň nosa a teraz ho štípali v očiach.
„Duborg it auwegyrgro.“
Zamrkal očami, no stále nemal dostatočne ostré videnie. Niekto asi raňajkoval vtipnú kašu.
„Želáte si?“ zopakoval svoju otázku.
„Gruug ki wagnitari!“
Tón, akým neznámy návštevník prehovoril tentoraz, neniesol ani náznak priateľskosti.
Mladíka za pultom z neho striaslo. Zmocnilo sa ho tušenie, že o chvíľu sa prihodí čosi hrozné. Cítil to až v špiku svojich kostí – v živote si nebol ničím istejší.
Hánkami si pretrel oči a nemo civel na nezvyčajný zjav stojaci necelé dva metre ďaleko.
Stál tam ramenatý chlap v snehobielom voľnom rúchu so sandálmi na nohách.
To však bola len tá podivná časť.
Čo bolo horšie, tvár mu maskovala biela lyžiarska kukla a v rukách zvieral bubienkový revolver.
„Gruug ki wagnitari!“
Na zem s buchnutím dopadlo balenie kukuričných lupienkov (Vezmite dve, tretie dostanete zdarma!) a jeho obsah sa rozprskol po dlážke. „Panebože!“ zhíkla dievčina spoza mužovho chrbta.
Lupič sa zvrtol na päte, prúd vzduchu mu rozvlnil rúcho a na vystretej ruke s pištoľou navreli žily.
A vtedy, keď spúšť revolvera nedokázala ďalej odolávať tlaku ukazováčka a prvý náboj sa už-už pretláčal do hlavne, sa to stalo.
Miera mrzutosti a hnevu voči nekonečným krivdám sveta, ktorá sa v Zachariášovi už dlhšiu dobu pohybovala na hranici znesiteľnosti, sa týmto aktom drzého násilia zavŕšila. Mladíkova vnútorná struna zdanlivo nekonečnej trpezlivosti praskla.
Potom sa odohralo všetko v tesnej náväznosti.
V Zachariášovej ruke sa objavila jedna z fliaš alkoholu, ktoré držali pri pokladni. Sklo fľaše s dutým zvukom narazilo na lupičovo temeno. Zadunel výstrel, úder na hlavu však vychýlil dráhu strely (Budeme potrebovať novú chladničku na nápoje, napadlo Zachariáša celkom nevhodne). Pištoľník, omráčený úderom, klesol na jedno koleno.
Zachariáš, ktorý v živote nerozdal ani ranu, sa však so svojim hrdinským výkonom neuspokojil. Vyskočil na mužov široký chrbát a začal ho mlátiť hlava-nehlava. Väčšina úderov útleho mladíka bolo síce veľa škody nenarobilo, no statného chlapa i tak prešla chuť na ďalší boj. Striasol svojho protivníka ako dotieravú muchu, zapotácal sa, vybehol na ulicu a zahol za najbližší roh.
Ozvalo sa zavzlykanie.
Predavač si narýchlo upravil rovnošatu a podišiel k dievčine, ktorá sa počas súboja stiahla do rohu miestnosti. Krčila sa v podrepe ako do kúta zahnaná myš s kolenami pritiahnutými k brade. Rozcuchané gaštanové kučery jej voľne padali na plecia a rámovali jemné črty tváre, po ktorej stekali pramienky sĺz.
„Som Zach,“ vystrel pravú ruku Zachariáš, aby jej pomohol na nohy. Ľavačkou súčasne vyberal zo zadného vrecka nohavíc balíček papierových vreckoviek.
„Dada,“ prijala ruku aj vreckovky a zapýrila sa. „Čo si urobil, bolo veľmi statočné.“
„Nemal na mňa tak hlúpo civieť,“ vyhlásil Zach a v očiach mu blčal vzdor. „Nemám to rád. Dá sa povedať,“ dodal drsne, „že to priam to neznášam.“
Ľudským okom neviditeľná okrídlená bytosť sa hladko zniesla do metrovej výšky vedľa ďalšieho jej podobného, len o čosi menšieho tvora na druhej strane ulice oproti malému obchodíku s potravinami. Vzduchom sa niesol silnejúci zvuk policajnej sirény.
„Tak a máme to,“ prehovoril vyšší z dvojice. „Dúfam, že si všetko pozorne sledoval a učil sa, Purial.“
„Áno, Majster, nič mi neušlo. Pozri,“ ukázal smerom k výkladu, za ktorým mladá žena strčila Zachariášovi do ruky útržok papiera, „práve mu poskytla svoj – ako sa to len medzi ľuďmi hovorí – telekomunikačný kontakt. Tvoje metódy sú nekonvenčné, no účinné.“
„Nenadarmo mám stopercentnú úspešnosť,“ vystrel Majster hruď s neskrývanou pýchou. „Niet človeka, ktorý by sa potom, ako som si ho vzal do parády ja, nestal šťastným. Pritom voľakedy stačí tak málo – obyčajná hraničná situácia. Presne ako som ti to predviedol.“
Žiak uznanlivo prikývol. „Musím priznať, že tvoj herecký výstup ma uchvátil. Ozbrojené prepadnutie by určite len málokto z akadémie zahral lepšie. Len mi tak napadá – čo keby ten mladík nereagoval tak duchaplne a neodrazil by tvoju guľku?“
„Nóó…“ nadýchol sa Majster so zvrašteným čelom. „Hlavné je predsa to, že dostal jej číslo. Navyše, keď o chvíľu dorazí vedúci predajne, z vďaky nad obetavou ochranou firemného majetku mu zvýši mesačnú mzdu. Niektorých ľudí musíš k dobrému životu,“ naznačil futbalový výkop, „jednoducho dokopať.“
„To hej,“ prikývol Purial. „No je tu ešte jedna vec.
Majster si podráždene odkašľal. Ako ostatní učitelia ani on nemal rád, keď spochybňovali jeho autoritu.
„Mám pocit, že ti ten človek nerozumel.“
„Asi žartuješ! Isteže mi rozumel, rovnako ako všetci pred ním. Som predsa nebeské stvorenie prvého stupňa, vrchný školiteľ nastávajúcich anjelských generácií. Hovorím jazykom, ktorému rozumie každé z Jeho detí tomto svete. Bez výnimky.“
„Keď to vravíš ty…“ pokrčil plecia Purial.
Potom sa obe éterické bytosti s ľahučkým odrazom vzniesli nad strechy domov a odleteli v ústrety ďalekému obzoru.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.