Úžasný hrdina v rifliach , modrobielom trikote a maskou na tvári, sa
poriadne zaprel, aby zastavil auto, rútiace sa diaľnicou. Vrtuľníky mu
uvoľňovali miesto. Tri policajné autá so spustenými sirénami
spomalili,
aby zastavili dopravu a zaistili celý priestor. Len helikoptéra FTV sa mu
neustále motala v zornom poli. Znechutene premýšľal, ako sa jej
zbaviť.
Počkajte na momentík. Junior manager v našej spoločnosti je
Psychicky
Náročná Robota.“ Naozaj to vyslovoval tak, akoby každé z tých troch
slov začínalo veľkým písmenom. Usmieval sa pritom tak ako ten zlý
klaun
v Kingovom románe, keď podával malému chlapcovi papierovú
lodičku –
tesne predtým, ako sa mu vrhol po krku
Niekoho čaká koncoročné vysvedčenie, niekoho promócia, iného zasa
zaslúžená dovolenka. Ku všetkej tej radosti a veselosti pridávame aj my
svoju trošku. Víťaza prvého tohoročného kola súťaže amatérskych
mikropoviedok žánru fantastiky – Ohnivé pero.
So stúpajúcimi teplotami to čitateľov stále viac láka k vode a do
lesa
než k monitoru. Ktože by už súťažné poviedky čítal, nieže ešte
písal. Nastal teda čas vyhodnotiť aj prvé tohoročné kolo súťaže
Ohnivé pero.
Vedel presne, kde ma poškriabkať, mal na to tie najcitlivejšie senzory.
Od
rozkoše som až zakláňala hlavu a prehýbala sa na stoličke, ale
nemienila
som ukončiť hru, ešte pár minút a zdolám ďalší level. Priniesol mi
pohár s energetickým nápojom nabitý bublinkami, presne taký milujem.
Ku
ľavej ruke nezabudol pridať chipsy, perfektne sa to dopĺňalo.
„Kozliatka, kozliatka, otvorte mi dvierka, nesiem vám na rožkoch
trošku
hašišu a v ústach nemálo absinthu,“ ozvalo sa od vchodových dverí
jedného domčeka na kraji lesíka. Klopkajúci bol vĺčik a chcel sa,
pravdepodobne, nakŕmiť na nevinných stvoreniach. Lenže odpoveď z ich
príbytku bola vskutku nečakaná.
Žiarivé slnečné lúče oslavovali príchod nového dňa. Mäkké
oranžové
svetlo dodávalo krajine istú tajomnosť, ba až nadprirodzenosť.
Prebúdzajúce sa domčeky, opustené ulice, ešte nepoškvrnené
raňajším
zhonom, lúky a polia miznúce za obzorom vyzerali ako z iného sveta.
Vnútorné hodiny mu oznámili, že treba odstreliť pristávacie rakety.
Planéta už bola tak blízko, až jej horný okraj zakryl menšie zo sĺnk.
Bleskovo vyrátal súradnice ich dopadu a raketka už mierila k povrchu.
O stotinu sekundy nato okolo neho prefrčala druhá. Obe po dopade
vytvorili
červený fliačik, so skracujúcou sa vzdialenosťou stále väčší.
Šeh kráčal lesom so sklonenou hlavou. Poznal tu každý strom a krík a
tak
sa spoliehal na svoje uši viac než na zradné pohyby konárov, ktoré
prehýbal vietor. Zohol sa aby mohol prejsť pod hustou korunou keď
uprostred
pohybu zamrzol. Doľahol k nemu zvuk ktorý tu nemal svoje miesto.
Ľudský hlas.
Ticho a opatrne sa zakrádal vyprahnutou stepou pod rúškom noci. Teraz to
bol
lovec a poľoval na rapstorlyka. Keď si ho vybavil pred očami, napadlo mu
či
to nie je náhodou naopak. Možno to všetko nebol
najšťastnejší nápad.
Snežilo. Nebola to výdatná nádielka, len také mrholenie. Drobné
snehové
vločky vytvárali jemný závoj hmly. Ten spôsobil, že krajina sa
priskoro
ponorila do šera. V lese pod hustými konármi však už zavládla noc.
Postava, potkýnajúca sa v temnote medzi stromami, ticho zavrčala. Na
takúto
situáciu nebola pripravená. Batérie mobilov sa v chlade vybíjajú
rýchlejšie.
Vedma ponorila zaťatú päsť do neveľkej hlinenej misky. Kľačala.
Neforemný odev drsne obopínal jej boky a zlepená, blatom a slamou
pretkaná
hriva jej padala do tváre. Z jej zvyčajnej krásy nebolo vidno vôbec
nič.
Zista mal nutkanie odhaliť aspoň kúsok jej obličaja, jej oči. Zrkadlí
sa
v nich už jeho budúcnosť?
Diaľnica pripomínala nekonečný tunel. Holé stromy po jej bokoch
pokrývala
niekoľkocentimetrová vrstva snehu. Vrcholy hôr v diaľke splývali so
šedou oblohou. Snehová kaša sa lepila na predné sklo auta a zanechávala
na
ňom nepriehľadný povlak, cez ktorý sa pozerala na svet ako cez clonu.
Vstúpil som dnu a skúmavým pohľadom si premeral izbu. Asketicky
zariadená,
nič výnimočné: drevená podlaha, okno dokorán, pri stene posteľ.
A všetko bolo bledé. Bledé parkety, bledá obloha za oknom, bledé
steny,
bledá posteľ, bledé obliečky. A bledá hlava na vankúši.
Sklamte ho a roznesie vás v zuboch. Vo veľkej firme si túto
skutočnosť
o generálnom riaditeľovi uvedomuje každý od členov správnej rady až
po
doručovateľa pizze. Môžete preto chápať, že odkedy som pokašľal
istú
lukratívnu nemeckú zákazku, kravata na krku sa mi zdala tesnejšia a ani
stolička v mojej kancelárii akoby odrazu neoplývala zvyčajnou
stabilitou.
„Pane nevolal by som ťa, keby nestál môj život na vlásku,“
prehovoril
pošepky, sotva by ho niekto počul. „Títo ľudia sú ako hyeny.“
„Minule
to bola vec života a smrti, teraz život na vlásku. Zdá sa, že nie si
schopný vykonávať úrad, ktorý zastávaš, keď sa nevieš
rozhodnúť.“
„Toto je iné. Mám odsúdiť človeka na smrť.“
Bolo mu jasné, že zajtra cez kontrolu neprejde, rozhodne nie bez
úplatku.
„A ten teraz nemám, lebo mojej sprostej žene Yrwe sa podarilo zistiť
kombináciu sejfu a zobrala mi všetky prachy do posledného terránu,“
zúril. Gardän však musel priznať, že asi nie je až taká sprostá,
keď
prišla na 20-miestnu kombináciu. „Nie, nie je sprostá, ona je iba
zákerná
mrcha!“
Z tej výšky vyzeralo všetko iné. Malé, chaoticky sa pohybujúce
stádo
pestrofarebných postavičiek, miniatúrne autá a cesty, ťahajúce sa
kolmo
až k horizontu, ako odpočívajúce plazy. Všetko mu pripadalo tak
nereálne.
Sedel úplne na kraji a nohy sa mu voľne hompáľali v chladnom vzduchu.
Obloha bola jasná, blankytne modrá a kdesi v diaľke si ťahalo lietadlo
svoju ostatkovú, bielu stuhu. Bolo mu príjemne.
Angelo sa náhlil lesom. Pre náhodného okoloidúceho by to bol rozhodne
zaujímavý pohľad. Vysoká postava v klobúku so širokou krempou a
v šedom
koženom plášti siahajúcom až pod kolená beží lesom, pričom obratne
preskakuje jamy a vyvrátené kmene stromov. Na chrbte sa mu pohupuje
zavesená
brokovnica a spod plášťa trčí slonovinová rukoväť dlhého noža. Nik
ho
však nevidel, pretože les bol ľudoprázdny.
Málokto tuší, aké magično sa ukrýva v čísle 12. Dokonca len
hŕstka
ľudí z jeho šľachtického rodu. Doteraz nepochopil, prečo tomu tak je,
no
na druhej strane, to bral, ako pozitívny fakt. Dúfal, že tajomstvo
pozná čo najmenej ľudí. Iba nepatrná časť.
Ak by Aronof nebol už mŕtvy, práve by umieral. Nevadská púšť spečená
na
popol ho ubíjala a spaľujúceho slnka mal plné zuby až po konce
upírskych
špičiakov. Po trojtýždňovom blúdení pustatinou bol na pokraji zrútenia
a
pokrytý spáleninami. Za celú dobu sa mu podarila vysať len jedného
svišťa, dve jašterice a kojota – aj keď ten sviniar sa bránil a
odhryzol
mu ucho.
Pri mojich nohách leží čerstvý prachový sneh. Sneh je pre upíra viac
než
len obyčajný zradca. Môže byť z neho skvelý dozorca, lebo, kam mi až
pamäť siaha, keď som bol kačka na rane a napadol čerstvý sneh, zostal
som
trčať niekde zavretý, hladoval som a čakal kým príde odmäk.
Hakil si zaumienil, že dnes sa bude pozerať. Čupol si za truhlicu, na
ktorej
stál puknutý hrniec s múkou a dúfal, že striga si ho nevšimne. Mal
strach, ale utešoval sa tým, že v zemľanke je šero a ona má zlý
zrak.
Bosorka mu nikdy nedovolila pozerať na jej pravidelné rituály a nikdy mu
nevysvetľovala prečo – ona bola už taká.
Bol chladný aprílový večer roku pána 1614. Slnko sa už počalo
kloniť
k západu. Od Hradného vrchu zadul studený vietor a mladý zeman Štefan
Šóka sa lepšie zavinul do svojho plášťa. Bol už na štúdiách
tretím
rokom, ale na ten vietor si stále nezvykol. V Prešporku stále fúkalo.
Vykročil a zamyslene kopol do ploského kameňa na brehu. Ten vyletel do
vzduchu, dvakrát sa odrazil od hladiny širokej rieky a napokon sa s…
Odišla? Peter nemohol uveriť, že by Klára opustila zotavovňu bez
rozlúčenia s ním. A to jej chcel práve dnes povedať to
najdôležitejšie. Ale ešte nie je nič stratené, Klára má dnes
poslednú
kúru, zastihne ju v hlavnej liečebni. Pridal do kroku.
Tí dvaja mu boli neustále v pätách. Krátke, čiernymi tieňmi
pofŕkané
tváre, malé čuchové orgány, a bezodné oči, obkolesené vejárom
stareckých vrások. Netypické, kolísavé pohyby a divná reč.
Kalendár
Rok si štrngol s rokom, naši čitatelia si štrngli so svojimi
blízkymi,
známymi a náhodnými okoloidúcimi a my, ako sme sľúbili, prinášame
výsledky z druhého kola súťaže amatérskych literárnych mikropoviedok
žánru fantastiky roku 2010.
Vianoce sa nezadržateľne blížia a na www.fantazia.sk sa čitateľom predstavili
posledné poviedky druhého kola súťaže Ohnivé pero v roku
2010. Nastal
čas hlasovať
o tom, kto bude víťazom.
Od kmeňa stromu sa odlepila štíhla postava v plášti dlhom až po
zem.
V temnote pod kapucňou sa rozhorelo drobné svetielko nasledované za
okamih
kúdolom vyfúknutého dymu. „Všetko v poriadku,“ zaševelila Hanka
hlasom, pri ktorom sa staršiemu bratovi podlomili kolená.
Sedela a čakala. Už to mohlo byť pekných pár minút, no nevadilo jej
to.
Oplatí sa čakať, on vždy vedel ,ako na ňu, no aj napriek tomu bol
samozrejme jedinečný. Takých je dnes málo, pomyslela si. Tých rozumných
a
uvážlivých. Odhryzla si z kakaovej sušienky a pozrela na hodinky.
Meškal
presne 15 minút. Nevadí. Asi je opäť nedochvíľny, ale jeho rozumnosť
kompenzuje všetko.