Ticho a opatrne sa zakrádal vyprahnutou stepou pod rúškom noci. Teraz to
bol
lovec a poľoval na rapstorlyka. Keď si ho vybavil pred očami, napadlo mu
či
to nie je náhodou naopak. Možno to všetko nebol
najšťastnejší nápad.
Snežilo. Nebola to výdatná nádielka, len také mrholenie. Drobné
snehové
vločky vytvárali jemný závoj hmly. Ten spôsobil, že krajina sa
priskoro
ponorila do šera. V lese pod hustými konármi však už zavládla noc.
Postava, potkýnajúca sa v temnote medzi stromami, ticho zavrčala. Na
takúto
situáciu nebola pripravená. Batérie mobilov sa v chlade vybíjajú
rýchlejšie.
Vedma ponorila zaťatú päsť do neveľkej hlinenej misky. Kľačala.
Neforemný odev drsne obopínal jej boky a zlepená, blatom a slamou
pretkaná
hriva jej padala do tváre. Z jej zvyčajnej krásy nebolo vidno vôbec
nič.
Zista mal nutkanie odhaliť aspoň kúsok jej obličaja, jej oči. Zrkadlí
sa
v nich už jeho budúcnosť?
Diaľnica pripomínala nekonečný tunel. Holé stromy po jej bokoch
pokrývala
niekoľkocentimetrová vrstva snehu. Vrcholy hôr v diaľke splývali so
šedou oblohou. Snehová kaša sa lepila na predné sklo auta a zanechávala
na
ňom nepriehľadný povlak, cez ktorý sa pozerala na svet ako cez clonu.
Vstúpil som dnu a skúmavým pohľadom si premeral izbu. Asketicky
zariadená,
nič výnimočné: drevená podlaha, okno dokorán, pri stene posteľ.
A všetko bolo bledé. Bledé parkety, bledá obloha za oknom, bledé
steny,
bledá posteľ, bledé obliečky. A bledá hlava na vankúši.
Sklamte ho a roznesie vás v zuboch. Vo veľkej firme si túto
skutočnosť
o generálnom riaditeľovi uvedomuje každý od členov správnej rady až
po
doručovateľa pizze. Môžete preto chápať, že odkedy som pokašľal
istú
lukratívnu nemeckú zákazku, kravata na krku sa mi zdala tesnejšia a ani
stolička v mojej kancelárii akoby odrazu neoplývala zvyčajnou
stabilitou.
„Pane nevolal by som ťa, keby nestál môj život na vlásku,“
prehovoril
pošepky, sotva by ho niekto počul. „Títo ľudia sú ako hyeny.“
„Minule
to bola vec života a smrti, teraz život na vlásku. Zdá sa, že nie si
schopný vykonávať úrad, ktorý zastávaš, keď sa nevieš
rozhodnúť.“
„Toto je iné. Mám odsúdiť človeka na smrť.“
Bolo mu jasné, že zajtra cez kontrolu neprejde, rozhodne nie bez
úplatku.
„A ten teraz nemám, lebo mojej sprostej žene Yrwe sa podarilo zistiť
kombináciu sejfu a zobrala mi všetky prachy do posledného terránu,“
zúril. Gardän však musel priznať, že asi nie je až taká sprostá,
keď
prišla na 20-miestnu kombináciu. „Nie, nie je sprostá, ona je iba
zákerná
mrcha!“
Z tej výšky vyzeralo všetko iné. Malé, chaoticky sa pohybujúce
stádo
pestrofarebných postavičiek, miniatúrne autá a cesty, ťahajúce sa
kolmo
až k horizontu, ako odpočívajúce plazy. Všetko mu pripadalo tak
nereálne.
Sedel úplne na kraji a nohy sa mu voľne hompáľali v chladnom vzduchu.
Obloha bola jasná, blankytne modrá a kdesi v diaľke si ťahalo lietadlo
svoju ostatkovú, bielu stuhu. Bolo mu príjemne.
Angelo sa náhlil lesom. Pre náhodného okoloidúceho by to bol rozhodne
zaujímavý pohľad. Vysoká postava v klobúku so širokou krempou a
v šedom
koženom plášti siahajúcom až pod kolená beží lesom, pričom obratne
preskakuje jamy a vyvrátené kmene stromov. Na chrbte sa mu pohupuje
zavesená
brokovnica a spod plášťa trčí slonovinová rukoväť dlhého noža. Nik
ho
však nevidel, pretože les bol ľudoprázdny.
Málokto tuší, aké magično sa ukrýva v čísle 12. Dokonca len
hŕstka
ľudí z jeho šľachtického rodu. Doteraz nepochopil, prečo tomu tak je,
no
na druhej strane, to bral, ako pozitívny fakt. Dúfal, že tajomstvo
pozná čo najmenej ľudí. Iba nepatrná časť.
Ak by Aronof nebol už mŕtvy, práve by umieral. Nevadská púšť spečená
na
popol ho ubíjala a spaľujúceho slnka mal plné zuby až po konce
upírskych
špičiakov. Po trojtýždňovom blúdení pustatinou bol na pokraji zrútenia
a
pokrytý spáleninami. Za celú dobu sa mu podarila vysať len jedného
svišťa, dve jašterice a kojota – aj keď ten sviniar sa bránil a
odhryzol
mu ucho.
Pri mojich nohách leží čerstvý prachový sneh. Sneh je pre upíra viac
než
len obyčajný zradca. Môže byť z neho skvelý dozorca, lebo, kam mi až
pamäť siaha, keď som bol kačka na rane a napadol čerstvý sneh, zostal
som
trčať niekde zavretý, hladoval som a čakal kým príde odmäk.
Hakil si zaumienil, že dnes sa bude pozerať. Čupol si za truhlicu, na
ktorej
stál puknutý hrniec s múkou a dúfal, že striga si ho nevšimne. Mal
strach, ale utešoval sa tým, že v zemľanke je šero a ona má zlý
zrak.
Bosorka mu nikdy nedovolila pozerať na jej pravidelné rituály a nikdy mu
nevysvetľovala prečo – ona bola už taká.
Bol chladný aprílový večer roku pána 1614. Slnko sa už počalo
kloniť
k západu. Od Hradného vrchu zadul studený vietor a mladý zeman Štefan
Šóka sa lepšie zavinul do svojho plášťa. Bol už na štúdiách
tretím
rokom, ale na ten vietor si stále nezvykol. V Prešporku stále fúkalo.
Vykročil a zamyslene kopol do ploského kameňa na brehu. Ten vyletel do
vzduchu, dvakrát sa odrazil od hladiny širokej rieky a napokon sa s…
Odišla? Peter nemohol uveriť, že by Klára opustila zotavovňu bez
rozlúčenia s ním. A to jej chcel práve dnes povedať to
najdôležitejšie. Ale ešte nie je nič stratené, Klára má dnes
poslednú
kúru, zastihne ju v hlavnej liečebni. Pridal do kroku.
Tí dvaja mu boli neustále v pätách. Krátke, čiernymi tieňmi
pofŕkané
tváre, malé čuchové orgány, a bezodné oči, obkolesené vejárom
stareckých vrások. Netypické, kolísavé pohyby a divná reč.
Rok si štrngol s rokom, naši čitatelia si štrngli so svojimi
blízkymi,
známymi a náhodnými okoloidúcimi a my, ako sme sľúbili, prinášame
výsledky z druhého kola súťaže amatérskych literárnych mikropoviedok
žánru fantastiky roku 2010.
Vianoce sa nezadržateľne blížia a na www.fantazia.sk sa čitateľom predstavili
posledné poviedky druhého kola súťaže Ohnivé pero v roku
2010. Nastal
čas hlasovať
o tom, kto bude víťazom.
Od kmeňa stromu sa odlepila štíhla postava v plášti dlhom až po
zem.
V temnote pod kapucňou sa rozhorelo drobné svetielko nasledované za
okamih
kúdolom vyfúknutého dymu. „Všetko v poriadku,“ zaševelila Hanka
hlasom, pri ktorom sa staršiemu bratovi podlomili kolená.
Sedela a čakala. Už to mohlo byť pekných pár minút, no nevadilo jej
to.
Oplatí sa čakať, on vždy vedel ,ako na ňu, no aj napriek tomu bol
samozrejme jedinečný. Takých je dnes málo, pomyslela si. Tých rozumných
a
uvážlivých. Odhryzla si z kakaovej sušienky a pozrela na hodinky.
Meškal
presne 15 minút. Nevadí. Asi je opäť nedochvíľny, ale jeho rozumnosť
kompenzuje všetko.
Priznám sa, nemyslel som si, že sa vyberiem do sveta takýto mladý.
Ale
nesťažujem sa, som celkom rád. Byť pripútaný ku kúsku rodnej zeme ma
už
otravovalo. Čaká ma predsa Život. Život s veľkým Ž.
Dočasný úkryt mu poskytoval čiastočný pocit bezpečia, ale bolo to
falošné bezpečie, Ryan to vedel. Netušil koľko minút prešlo odkedy sa
tu
skryl, ale zrazu začul zvuky, pri ktorých mu naskakovali zimomriavky.
Kroky.
Našiel ho. Znova!
Konečne unavený Erk dovalil poslední kámen na místo. Nikdo by teď
nehádal, že před nimi je vchod do jeskyně. Na chvíli se posadili, aby
pomyslně uzavřeli tuto etapu.
Minulý rok nás pri Štedrej večeri naša štvorročná Lucka
prekvapila
otázkou, prečo ešte nikto nevidel Ježiška ako nosí darčeky. Sedela
pokojne, v ruke držala lyžičku a s nenapodobiteľným detským úsmevom
na
mňa ticho hľadela, čakajúc na odpoveď.
Opustenou ulicou sa zakrádala polnoc. Kandelábre ovíjala hmlou a
chodníky
menila na zrkadlá hustým mrholením. Vietor stíchol a zaliezol do
temných
kútov, kvapky sa z oblohy spúšťali kolmo ako struny na bábkach
v divadle.
Z útrob podzemia sa linulo zelenkasté svetlo. V tesnom závese ho
nasledovalo strašidelné jačanie a „tuc-tuc“ automatického bubeníka.
Pri
dverách stál plešatý chlap s plecami ako berlínsky múr. Párkrát som
sa
nadýchol, aby som upokojil rozbúšené srdce. Otrčil som holohlavcovi
zápästie označené pečiatkou a vkročil som dnu.
Veronica stála v temnej uličke a fajčila cigaretu. Už piatu počas
polhodiny. Bola neuveriteľne nahnevaná. Dnes ju ani cigarety neupokojili.
Mala
chuť do niekoho si udrieť alebo ho rovno zabiť! Niekedy nedokázala
ovládať
svoj hnev. Rozčúlene cigaretu hodila na zem a špičkou čižmy ju
zahasila.
Bob veľa inteligencie nepobral a mladosti sa pretĺkal ako to len išlo,
a
väčšinou práve na tej úplne nesprávnej strane zákona. Lovil zločincov
a
prepadával vlaky. Hľadal zlato a strieľal Číňanov, čo utiekli od
stavby
pacifickej železnice. Hnal kravy a kradol kravy. Strieľal živých aj
nemŕtvych, červených, hnedých aj bielych. Pri tom všetkom si dával
pozor,
aby starostlivo splatil všetky dlhy, hlavne tie krvavé.
Kalendár
Procházel jsem se po zasněžené krajině, když pak se stalo něco, co
mi
vyrazilo dech. Kolem mě totiž proletělo prase a za ním hned dalších
pět.
Zběsile mávaly křídly a hnaly se severním směrem. Na mobilu jsem
vytočil
číslo mého kamaráda Sergeje, prasopsychologa.