Hakil si zaumienil, že dnes sa bude pozerať. Čupol si za truhlicu, na ktorej stál puknutý hrniec s múkou a dúfal, že striga si ho nevšimne. Mal strach, ale utešoval sa tým, že v zemľanke je šero a ona má zlý zrak.
Bosorka mu nikdy nedovolila pozerať na jej pravidelné rituály a nikdy mu nevysvetľovala prečo – ona bola už taká. Zato práce mu vedela naložiť toľko, že sa večer ledva vládal dovliecť k pelechu. Zbierať drevo, okopávať záhradu, nosiť vodu, variť, alebo aj sliepku zarezať, keď bolo treba. Pre Hakila to nebolo jednoduché, pretože jednak mal len trinásť rokov a jednak mal ľavú ruku od narodenia bezvládnu, ale zvládol to. Musel. Keď sa nahnevala, bola strašná.
Možno na to nevyzerala, ale bola mocná. Dokonca sa o nej hovorilo, že vie zviesť akéhokoľvek muža, ktorý sa s ňou dá do reči. Pri pohľade na ňu bolo jasné, že muži sa jej nepoddávajú dobrovoľne, ale pod vplyvom mágie. Pre takého neboráka to musel byť hrozný pocit, keď očarovanie pominulo a väčšina žien mala pre takého muža len málo pochopenia. Dalo sa predpokladať, že väčšina mužov sa s týmto zážitkom nikomu nepochválila. Kto vie koľko ich už zviedla?
Keď zavŕzgali dvere, Hakilovi sa znova rozbúchalo srdce. Bola tu. Došuchtala sa k piecke a zapálila oheň. Plamene osvetlili jej nahé telo a Hakil sa striasol odporom. Starena bola vráskavá, tučná a roky nečesané vlasy jej trčali na všetky strany.
Na piecku postavila kotlík a za nezrozumiteľného zariekania začala do neho liať vodu z krčaha. Hakil s bosorkou prežil väčšinu života, ale o jej čaroch vedel len málo. Niektoré noci sa z jej zemľanky ozýval divoký škrekot, niekedy sa na oblohe ukazovali tajomné svetlá alebo sa diali neprirodzené veci. A niekedy sa nedialo nič, v chatrči bolo ticho a ona na nejaký čas zmizla.
Hakil nechápal, čo sleduje, ale hrialo ho vedomie, že prešiel svojej väzenkyni cez rozum. Znamenalo to, že nie je vševediaca. Toho sa Hakil roky obával, pretože ho pri každom pokuse o útek dolapila a potrestala. Potom skúšať šťastie prestal, až dnes…
Hakil prerušil svoje úvahy, pretože si uvedomil, že sa v zemľanke niečo zmenilo. Vzduch voľajako oťažel. Hakil začal sťažka dýchať, vytreštene sledoval poskakujúce tiene. A potom si to uvedomil. Okrem vystrašeného chlapca a stareny tam bol ešte niekto, akýsi mohutný tmavý obrys. Prehovoril, slová boli dlhé a plné hučania, ako keby vychádzali z hrdla statného býka. Bosorka mu odpovedala dlhým únavným zariekavaním a potom… to zmizlo.
Hakil si vydýchol, ale vzápätí bol opäť v strehu. Nemohol sa prezradiť, inak ho striga potrestá. Ale… uvedomil si, že ani striga už nie je v zemľanke. Pred pieckou ležala tučná čierna koza.
Hakil otvoril ústa. Stal sa svedkom premeny človeka na zviera a nevedel, čo s tým. Akousi náhodou mu zrak padol na nôž zavesený pri verajach dverí.
On si uvedomil, že by vedel podrezať hrdlo aj koze.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.