Málokto tuší, aké magično sa ukrýva v čísle 12. Dokonca len hŕstka ľudí z jeho šľachtického rodu. Doteraz nepochopil, prečo tomu tak je, no na druhej strane, to bral, ako pozitívny fakt. Dúfal, že tajomstvo pozná čo najmenej ľudí. Iba nepatrná časť.
Prechádzal sa po brezovej aleji, neďaleko zámku Morgal a studený severný vetrík sa mu ohľaduplne pohrával s vlasmi. Napriek zime tu bolo príjemne, veľmi príjemne, cítil sa mlado a znovuzrodene…akoby bol len pred malou chvíľkou vyvrhnutý na svet.
V jednej ruke držal dlhú dubovú palicu, ktorou sa podopieral o trávnatú zem. Na konci paličky zízala, veľmi precízne vytvarovaná, kryštálová ľudská lebka. Podopieralo sa ňou perfektne. Minulý týždeň si pri šermovaní s mladým grófom Hanikensom, vytkol pravý členok. Zdalo sa, že už nadobúda potrebnú silu a stabilitu, hojivé procesy uňho prebiehali rýchlejšie. No i tak sa radšej neustále zapieral. Na spodku nohy cítil sporadické, ale bolestivé pichanie. Prešiel po mostíku, cez riečku Hala a pobral sa hlbšie do lesa. Bola už tma, na oblohe však svietil mesiac skoro v úplnom splne a vôkol neho, jeho tisíce trblietavých ovečiek…
Cesta bola osvetlená dostatočne a on mal zrak vyvinutý na veľmi vysokej úrovni. Trénoval a cibril ho mnoho rozťahaných rokov. Hm, dvanásť mesiacov v roku, dvanásť, preňho nesympatických apoštolov, dvanásť hodín každej polovičky dňa, dvanástku videl všade, to však nebol najhlavnejší dôvod jeho záujmu o číslo.
Zo starých kuloárov a od svojho učiteľa Boskvicka vedel, že pomocou neho sa dá nadobudnúť to, čo mnoho ľudí hľadá celý život. Potreboval dvanástu pannu. Poznal, že ľudia z okolia Morgalu sú už nervózni z neviditeľného a bezmenného vraha, ktorý úspešne, v priebehu niekoľkých mesiacov, kolí ich prvorodené dcérky, v panenskom stave. Nechápali však faktu, že to tak musí byť. Málokto porozumel niečomu, o čom nemá absolútne žiadne znalosti. Dnes potreboval ďalšiu mladú krv, presne o polnoci, si to vyžaduje dvanástu obeť. Je dvanásteho decembra, chystal sa na tento deň celučičký nudný rok…
Bolo to hrozné čakanie, no dátum sa v záujme celkového výsledku, musel dodržať. Pravdaže, aj rok, od úmrtia Krista uplynulo presne 1812 rokov. Teraz už mal naponáhľo. Dohodol sa s Martou Golay, že keď sa úplne zotmie, stretnú sa na konci lesíka, pri kaplnke zasvätenej svätej Alžbete. Ideálne miesto, krásna čistinka, vedľa maličké jazierko v tvare ľudského oka. Mesiac to tam vždy dôsledne osvecoval.
Marta bola prekrásna. Voňavé ryšavé vlasy, túžobne a zvedavo mrkajúce modré oči, plné zmyselné pery, akoby napustené hebkou morskou vodou a postava, ktorej k dokonalosti nechýbalo absolútne nič. Dalo sa s ňou debatovať o všetkom, dokonca dlhé hodiny, čo bola pre ženu, v jeho ponímaní, veľmi pozitívna vlastnosť. Ak by nepotreboval poslednú obeť, možno by sa do nej bezhlavo zamiloval. No teraz nemal čas na zbytočné špekulácie. Dorazil na určené miesto.
Podľa dohody by tu už Marta mala byť. Začínal trošku nervóznieť, čo bolo v takomto prípade niečo neobvyklé. Dokonca bol sám veľmi prekvapený.
No dôležitosť tejto situácie je enormná. Dnes sa musí všetko podariť, inak sa môže stať, že sa už nikdy nedožije dňa, pomocou ktorého získa božský stav. Áno, o to šlo. Dvanásť kvapiek panenskej krvi ho podľa jeho učiteľa Boskvicka spraví naveky iným. Už po prvých rituálnych vraždách sa menil, nadobudol zvieracie inštinkty, omnoho väčšiu silu, zrak zostril o niekoľko fáz, dokonca cítil, že špičky očných zubov sa mimovoľne predlžujú. V posledné týždne ich musel jednoducho brúsiť. Ľudia by ho mohli považovať za vampíra. Ktovie, či sa na niečo podobné aj nemenil.
Pozrel na oblohu. Čistá a lákavá, bez jediného mráčika. Srdce mu pookrialo nad toľkou krásou. A v tom strmhlav spadol na zem.
Úder, ktorý dostal, bol taký mohutný, že mu na pár sekúnd úplne vyrazil život z tela. Pud sebazáchovy je však veľmi silný. Temeno hlavy mu zaliala krv a bolesť bleskurýchle vyplnila vrchnú časť tela. Hrozivo zareval. Vedľa jeho tváre, uloženej v rosou pofŕkanej tráve, sa zjavili dve červené črievičky.
„Ahoj Peter.“ –zaštebotal dievčensky hlas.
Ty hnusná malá cundra. Nemohol sa zodvihnúť, aj keď bol silný ako nadpriemerne veľký tur.
„Myslel si si, že som naivná húska, ako všetky ostatné? Už dlhšie som ťa pozorovala – začala sa prechádzať vôkol neho – veľmi dlho, si mi ostal uložený v očkách, miláčik- smiech – akiste si si myslel, že si mi uhranul a ja som od prvej chvíľky podľahla tvojím zvodom a čaru. To ale vôbec nie je pravda. To ja som ťa vyhľadala, ja som si ťa našla.“
Vtedy dostal silný kopanec do rebier. Naozaj silný, počul a cítil, ako mu zopár celkom poľahky prasklo. Opäť zareval, no tušil, že to na ňu nepôsobí.
„Vieš, že si strašne naivný. Snáď si si nemyslel, že Boskvick mal za žiaka len teba, hm? Haha, nebol by taký sprostý, ako napríklad ty. To ja som jeho najobľúbenejšia učnica, aby si vedel, dokonca mi prezradil omnoho viac veľkých tajomstiev.“
Znelo to povýšenecky a naivne. No hrôzostrašne.
„Ty malá beštia.“ – zachrčal
„Chcel si ma zabiť o pol noci, však, ach naivný, nie vždy je všetko tak presné a jednoduché –odmlčala sa- vieš, to ja som musela chodiť do odľahlých končín, keďže tu v okolí vyvádzala vaša jasnosť. Mala som to ťažšie. Preto si konečný výsledok zaslúžim viac ja. Hľadala som mladých chlapcov, dievčatám by som to neurobila – nahlas vyprskla – no, je zaujímavé, že ty, sladký Peter a zvodca žien, si stále panic…nahla sa k nemu, až ucítil príťažlivú vôňu umytej pokožky…srší to z teba na sto honov miláčik.“
Opäť nemilosrdný rehot.
„Prosím ťa, dohodneme sa Marta, nechaj ma aspoň, aspoň…
„Nenechám ťa ani dohovoriť, nemám čas- povedala studeno- vieš, Boskvick ti zabudol povedať, že rituál sa nevykonáva o pol noci. Musí to byť dvanásť minút pred pol nocou. To je všetko. To je odo mňa všetko.“
Svet sa mu začal pozvoľne rúcať a lámať na padrť. Cítil, že sa blíži jeho posledná sekunda. Po všetkých obetiach a rituáloch k večnému životu poloboha, získal schopnosť presne odhadnúť čas. Tušil, že to, čo bolo predtým nežnou Martou, je na tom celkom určite podobne.
Surovo ho obrátila na chrbát a on bolestne skríkol. Videl jej tvár, tvár padlého anjela, znetvorenú šialenstvom a hnevom. Dve úzke červené oči, sliny vytekajúce z rozďavenej tlamy a hrdelný rehot…ako vzdialené burácanie rozhnevaných hromov. Už to nebola neľudsky krásna Marta Golay, no na dôvažok, neľudskosť z nej teraz sršala ako obrovská explózia. Odvrátil zrak a pozrel na hviezdnatú oblohu.
Krása.
Nadpozemská nádhera. Dvanásť úžasných znamení zverokruhu, vmiešaných do tej trblietavej masy.
V tom sa mu zaborila do brucha nežná ženská rúčka.
Zachrčal a stonal od neuveriteľnej bolesti. Cítil, ako sa mu jej prstíky prehrabujú vo vnútornostiach. Smiala sa a druhou rukou z tváre zapálene škrabala mäso a kožu. Prenikavá bolesť ho dusila a zabíjala. Toto snáď nie je úplný koniec? Ešte raz sa zhlboka nadýchol a potom sa mu v tvári objavil trpký úsmev. Skoro to dokázal. Bože, bolo to už tak nádherne blízko…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.