Rodinný amulet

Bol chladný aprílový večer roku pána 1614. Slnko sa už počalo kloniť k západu. Od Hradného vrchu zadul studený vietor a mladý zeman Štefan Šóka sa lepšie zavinul do svojho plášťa. Bol už na štúdiách tretím rokom, ale na ten vietor si stále nezvykol. V Prešporku stále fúkalo. Vykročil a zamyslene kopol do ploského kameňa na brehu. Ten vyletel do vzduchu, dvakrát sa odrazil od hladiny širokej rieky a napokon sa so žblnknutím ponoril. Vyplašil dve kačky, ktoré hlasno rapotajúc vzlietli z vody.

Štefan sa bol toho dňa prejsť v lesoch, ktoré šumeli za mestom. Pôvodne sa chcel ísť pozrieť na ruiny Devínskeho hradu, nakoniec však až tak ďaleko nezašiel. Celý čas bol sám, iba so svojimi myšlienkami. Potreboval to. Zajtra ho totiž čakal súboj s Karlom Hermanom.

Štefan s Karlom začínali svoje štúdie v tom istom roku. Nevedel prečo, ale ten namyslený syn prešporského obchodníka ho od samého začiatku neznášal. Pri každej príležitosti Štefana zosmiešňoval pred ostatnými v lýceu i v šenkoch. Niekoľkokrát sa aj pobili. Štefan sa zo začiatku pokúšal s Karlom udobriť, no bola to zbytočná snaha. Držal sa teda svojich priateľov a Hermana sa pokúšal ignorovať.

Pred rokom si Štefan našiel dievča. Volala sa Anna, bola ozaj krásna a navyše pochádzala z dobrej rodiny. Bolo im spolu dobre a Štefan rodičom nadšene písal o svojej milej. Otec sa v odpovediach vyjadroval celkom prajne, mladý zeman si preto maľoval ružovú budúcnosť a chystal zásnuby. Potom však prišla krutá rana.

Karl Herman sa jedného dňa začal kasať, že Štefanovu lásku zviedol. Oplzlé podrobnosti, ktoré sa nehanbil rozprávať, pritom mohol poznať len ten, kto sa jej skutočne pod sukňu pozrel.

„Bola to chyba, neviem čo som si myslela, Števko prepáč!“ ronila vtedy slzy a zalamovala rukami. Štefan ju už nechcel nikdy vidieť.

Dva týždne na to sa študentská spoločnosť zabávala v krčme. Štefan vystriehol vhodný moment, prikročil k Hermanovi a nahlas povedal: „Pane, vaším konaním ste ma hlboko urazili. Vyzývam vás na súboj a očakávam váš list, v ktorom mi oznámite čas a miesto. Myslím, že sa zhodneme na rapíroch.“ Potom mu vyťal facku a vyšiel na ulicu. Všetci, vrátane Karla ostali ako obarení. Také čosi sa však nedalo ignorovať.

List Štefan samozrejme dostal. Zajtra sa mali stretnúť na lúke, hodinu cesty od mesta. Mladý zeman si zo začiatku veril. S mečom ho učil bojovať ešte otec doma, po príchode do Prešporku začal cvičiť v miestnej šermiarni. Peter, jeho najlepší kamarát, však po čase zistil nemilú novinu. Brat starého Hermana sa vraj v Kodani učil umenie šermu od akéhosi talianskeho majstra, ktorý tam pôsobil. Karl sa od neho teda mohol čo-to priučiť. Potom prišiel párkrát cvičiť do šermiarne a Štefan videl, že má viac než obstojného súpera.

Zovrel v ruke rodinný amulet. Priehľadný kameň, veľký ako necht na palci bol vsadený do strieborného šperku a visel mu na retiazke na krku. V ich rodine bol vraj už po generácie.

„Maj ho v každom boji pri sebe Štefan a on ťa bude chrániť,“ vravel mu otec, keď mu ho dával. Pamätal sa na to dobre, tváril sa vtedy tak zvláštne…

Od kopca zasa zafučal studený vietor. Štefan prišiel k Vydrickej bráne. Bola ešte otvorená, strážny s halapartňou opretou o múr si ho znudene obzrel. Prešiel dláždenými ulicami a zaklopal na dvere.

Tučná gazdiná mu otvorila. „Guten Abend, Herr Šóka.“

„Guten Abend.“

„Etwas zum essen?“

„Nein,“ odbil ju a zavrel sa v izbe.


Tráva sa vlnila v miernom vánku a všetko bolo zelené. Vtáky veselo spievali v korunách rozkvitnutých stromov. Pre Štefana bola však táto jarná idylka veľmi vzdialená. Sekundanti práve kontrolovali zbrane oboch súperov. Peter vrátil rapír s prúteným košom Karlovi a pristúpil k svojmu priateľovi.

„S tou špicatou briadkou vyzeráš ako nejaký poturčenec, mal by si si ju oholiť,“ pokúsil sa mladý zeman zavtipkovať.

Peter sa usmial, no jeho tvár v zápätí zvážnela. Tuho objal svojho priateľa a zašeptal: „Drž sa kamarát!“

Štefan ho pobúchal po chrbte, potom sa pustili. Chvíľu podržal svoj amulet a schoval ho pod košeľu. Mal pocit, že dnes…hreje. To sa mu však muselo iba zdať.

Karlov sekundant zatlieskal, aby upútal pozornosť. O mieste súboja vedelo len niekoľko zasvätených, okrem duelantov a sekundantov tu preto bolo iba pár ľudí. Anna však bola jednou z nich.

„Števko prosím! Nerob to,“ zavzlykala, nestála mu však za pohľad. Jeho myšlienky už patrili nadchádzajúcemu súboju.

„Poprosím zúčastnených o pozornosť,“ povedal Karlov sekundant. „Páni, môžeme začať?“

Karl predstúpil dopredu. Kabátec odložil, takže tam stál iba v čipkovanej modrej košeli a nariasených nohaviciach. Teatrálne sa poobzeral. „Nevidím žiadnu hliadku od mesta cválať. Zdá sa, že už ťa nič nezachráni Štefan,“ povedal a napriahol rapír. V druhej ruke mal dýku. „Ja som pripravený.“

Štefan klesol do strehu a namieril čepeľ na súpera. Druhú zbraň nemal, voľnú ruku si dal teda do obrannej pozície pred hruď. „Pripravený!“

„Teda bojujte páni.“

Začali okolo seba krúžiť. Karl držal veľmi nízky streh, jeho pohyby však boli ladné a plynulé. Štefan sa zrazu bleskovo pohol a naznačil útok. Súper však jeho lesť odhalil a iba odkročil. Potom urobil niečo čudné. Klesol v nohách ešte hlbšie, nahol sa telom do jednej strany a ruku s mečom zvláštne skrútil nad sebou. Čepeľ však stále mierila na neho.

Štefan nerozumel. Celý postoj vyzeral smiešne a nepoužiteľne. Vari si z neho ten spupný hlupák robí žarty? Zareval a vrhol sa k výpadu. Bohužiaľ, presne na to jeho súper čakal. Karl reagoval presne. Rapírom vykonal oblúkový pohyb, zaviazal Štefanovu čepeľ a bodol na tvár.

Mladý zeman sa vrhol na bok. Bod minul jeho hlavu a dýka, ktorou po ňom Karl vzápätí sekol, iba pohladila ľanovú košeľu. Súperi sa k sebe v bezpečnej vzdialenosti opäť otočili a pozdvihli zbrane.

„Ako to, že si bol zrazu preč? V jednej chvíli si to mal už skoro v oku!“ čudoval sa Herman. Štefan neodpovedal, lebo sám nevedel. Nepamätal si, že by ho vôbec napadlo uhnúť bokom, útok jeho súpera bol jednoducho prirýchly. Asi reflex, pomyslel si. Amulet mu ťukol do pŕs.

„To nevadí,“ usmial sa zlovestne Karl. Potom zaútočil. Štefan kryl a pokúsil sa o kontru, súper však jeho zbraň poľahky zrazil na bok a opäť bodol na tvár.

Svet sa spomalil.

Čepeľ Karlovho rapíru postupuje slimačím tempom. Všetky pohyby sú lenivé a pomalé, ako by všetko plávalo v hustom mede. Štefan počul, že sa človeku pred smrťou odohrá pred očami celý život, takto si to však nepredstavoval. Hýbať sa však môže. Ako vo sne chvíľu sleduje vrabca, ktorý visí vo vzduchu a pomaly sa posúva k stromu. Nepriateľova čepeľ sa však blíži. Bojuje s neviditeľnou silou, ktorá brzdí jeho pohyb a presúva zbraň do krytu. Špička Karlovho meča sa pomaly odkláňa. Potom je to už ľahké. Vystiera druhú ruku, chytá Karlove zápästie a páči. Amulet na hrudi ho nevýslovne páli.

Svet sa opäť rozbehol. Karlovi vypadol rapír z ruky a Štefan mu ten svoj oprel o krk skôr, než stihol použiť dýku. Jeho súper len prekvapením vytreštil oči. Spod čepele vytiekol pramienok krvi a sfarbil mu límec košele.

„To mi stačí,“ povedal Štefan nahlas. „Týmto považujem náš spor za ukončený,“ stiahol zbraň a spýtavo sa pozrel na Karlovho sekundanta.


Štefan s Petrom v priateľskom objatí kráčali k Prešporku. Šli rýchlo a zvyšok spoločnosti už nechali kus za sebou. Bruchatá fľaša modranského vína bola skoro dopitá.

„Videl si tvár toho mamľasa?“ rehotal sa Peter. „Nemohol uveriť vlastným očiam.“ Obzrel sa za seba a znova sa zasmial, až ho prehlo dopredu. Pár kvapiek červenej tekutiny frklo do prachu cesty. „Ide úplne vzadu a sám. Zrejme nemá dobrú náladu.“

„Môže byť rád, že má hlavu na krku,“ neodpustil si Štefan.

Peter veselo prikývol a podal mu víno. „Veru tak! Teraz ti vďačí za život. Ten krk si mu mohol podrezať. Bude sa k tebe musieť chovať s úctou, inak by pred všetkými vyzeral ako vôl.“

Štefan na to nepovedal nič, pretože práve sústredene dorážal obsah fľaše. Jeho priateľ sa na neho významne pozrel. „Anna na tebe mohla oči nechať. Všimol si si?“ Opýtaný si hlasno odgrgol a pokrčil ramenami.

„Seriem na ňu, je to fľandra.“

„Ako chceš, veď slávnemu šermiarovi teraz budú ženy padať k nohám v húfoch!“ zasmial sa Peter, potom vážnejšie pokračoval. „Nechápem ale, ako môžeš byť tak rýchly. Niekedy som ťa ani nestačil sledovať.“

Štefan sa len usmial a pevne zovrel v pästi svoj amulet. „Máme to v rodine.“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
Zdieľať Fantázia na Facebooku
21. februára 2011
Richard Regis Zamec