Angelo sa náhlil lesom. Pre náhodného okoloidúceho by to bol rozhodne zaujímavý pohľad. Vysoká postava v klobúku so širokou krempou a v šedom koženom plášti siahajúcom až pod kolená beží lesom, pričom obratne preskakuje jamy a vyvrátené kmene stromov. Na chrbte sa mu pohupuje zavesená brokovnica a spod plášťa trčí slonovinová rukoväť dlhého noža. Nik ho však nevidel, pretože les bol ľudoprázdny.
Do týchto odľahlých končín západného Washingtonu ho pred troma dňami vyslalo vedenie Inkvizície. Zistili, že v okolí už dlhšie nenápadne operuje skupina akýchsi upírov a rozhodli sa ich odstrániť. Angelo dostal úlohu sa o to postarať.
Ostré tempo držal už dobré tri hodiny, jeho mágiou pozmenené telo necítilo únavu ani bolesť. Dnes dostane prvého z nich. Cítil, že už je blízko a to ho potešilo. Stihne to ešte za svetla.
Preskočil úzky potok a vnoril sa do kríkov, za ktorými sa otvárala veľká lúka. Upír bol tam. To ho trochu prekvapilo, pretože pred časom sa mračná na oblohe potrhali a celý kraj sa teraz kúpal v jasných lúčoch slnka. Keď sa zahľadel na lúku, všetko pochopil.
Upír s telom mladého muža sedel v tráve s akousi ľudskou dievčinou. Vrchnú časť odevu mal z nejakého dôvodu vyzlečenú, takže bolo vidno svalnatú hruď. Každá časť jeho kože sa v slnečnom svite blyšťala ako tisíce diamantov.
Angelo o tomto trblietavom type niečo čítal, ešte nikdy sa s ním však nestretol. Pokiaľ vedel, bol dosť vzácny a mal celú radu čudných vlastností. Ostatní upíri sa ich vraj z nejakého dôvodu stránia tak úspešne, že sa trblietavci pokladajú za jediných svojho druhu. Preskúmal jeho auru. Sto rokov, možno o niečo viac. Dávalo to zmysel, pretože ich veľkou prednosťou bola absolútna odolnosť voči slnečnému svetlu. Ostal len ten divný efekt.
Inkvizítor sledoval scénu na lúke a bol čím ďalej zmätenejší. Zvláštny pár sa k sebe na moment pritisol a ich hlavy splynuli v jedno. Na tú vzdialenosť síce nevidel detaily no prisahal by, že sa práve… pobozkali. Dievčina bola človek, to cítil jasne. Musel sa teda mýliť. Nechápal, prečo ešte neleží na zemi a ten trblietavý sa na nej nehostí. Niečo mu rozhodne uniká.
A potom mu to došlo! On ju práve inicioval! Keby len tak nečakal, mohol stihnúť zakročiť. Teraz už však bolo neskoro a prácu treba vykonať.
Vyšiel zo svojho úkrytu a rezko sa blížil k čudnej dvojici. Upír ho ešte nezbadal, pretože sa uprene díval na dievčinu. Tá práve niečo vravela. Slová nepočul, no videl jej na pery. Ozaj povedala niečo ako „nádherný“? Nemožné.
Konečne si ho všimli. Obaja sa prekvapene zdvihli z trávy. Upír sa postavil dopredu a stisol päste.
„Čo si zač?“ spýtal sa. Angelo zacítil, ako sa pokúša preniknúť mu do vedomia a prečítať myšlienky. Zablokoval sa. Trblietavý sa strhol akoby dostal facku a zatváril sa zmätene.
Lovec sa rozkročil. Zvažoval použitie striebra v brokovnici no vedel, že tento typ na neho nie je veľmi háklivý. Zľahka sa dotkol slonovinovej rukoväte.
„Radšej uteč preč. Nedovolím, aby si jej ublížil,“ povedal upír a zatváril sa výhražne. Vzhľadom na neustále trblietanie jeho kože to však vyzeralo prinajmenšom rozpačito. Angelo tasil dlhý nôž.
Upír sa pohol k nemu. Bol rýchly. Pokúsil sa mu zachytiť ruku so zbraňou, no inkvizítor sa nedal. Uskočil a bodol. Insígnie na čepeli zažiarili, súper sa však stihol zvrtnúť a dostal to iba do ramena. Zareval. Angelovi do nosa udrel zápach spáleného mäsa.
Rýchly úder do ruky ho odzbrojil. Trblietavý na neho skočil a niekoľkokrát mu vrazil do hrude. Nakoniec sa však dokázal vytrhnúť. Rebrá mal polámané a na jednom mieste mu úder silno zdeformoval hrudník. Pre človeka smrteľná rana, pre jedného z Pozmenených iba dočasná nepríjemnosť. Upír zastal a neveriacky na neho pozrel.
„A čo si čakal?“ opýtal sa Angelo pobavene. Potom sa pohol tak rýchlo, že jeho protivník nestačil reagovať. Osikový kolík vytrhnutý spod plášťa prerazil svalnatú hruď a trafil srdce. Upír venoval lovcovi posledný prekvapený pohľad a padol naznak. Neprirodzený život v tele vyhasol, no to sa stále neprestávalo trblietať.
„Edwáárd!“ Výkrik nasleduje výstrel. Guľka trafila inkvizítorovo rameno a vyletela na druhej strane. Zdvihol pohľad. Dievča k nemu kráčalo a pokúšalo sa znovu namieriť pištoľ. To Angela presvedčilo. Žiaden človek zdravého rozumu a slobodnej vôle by predsa nebránil nemŕtvu beštiu. Škoda mladej duše, no nemal už ako pomôcť.
Zadunel výstrel z brokovnice. Do trávy frkla krv a kusy mozgu, nasledované chuchvalcami dlhých hnedých vlasov. Angelo si zbraň zavesil naspäť a smutne pozrel na svoje rameno. Rana sa už síce hojila, diery na koženom plášti však ostanú.
Nad zelenými vrcholkami neďalekých kopcov sa ozvalo vytie. Znelo ako vlčie, no skúsené ucho lovca spoznalo rozdiel. Že by v okolí boli aj vlkodlaci? To by bolo príjemné spestrenie, proti lykantropom už dlho nebojoval. Do stále dymiacej komory brokovnice vložil ďalší strieborný náboj a vykročil k lesu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.