Ohnivé pero Q1 2011: Rekreácia

Odišla? Peter nemohol uveriť, že by Klára opustila zotavovňu bez rozlúčenia s ním. A to jej chcel práve dnes povedať to najdôležitejšie. Ale ešte nie je nič stratené, Klára má dnes poslednú kúru, zastihne ju v hlavnej liečebni. Pridal do kroku.

Peter bol vdovec, takmer šesťdesiatnik a v kúpeľoch bol prvýkrát v živote, na odporučenie svojho lekára. Potreboval vraj zotavenie a v poskytnutom prospekte bola skutočne lákavá, cenovo výhodná ponuka na rekreáciu v novom súkromnom sanatóriu. Skúsil to a bola to šťastná voľba. Tu totiž spoznal Kláru.

Pred takmer dvoma týždňami sa mu zmenil svet. Myslí na to, ako sa zoznámili, ako v partii chodili do spoločnosti, zatancovať si. A ako Klára nakoniec dala prednosť jemu pred stále naliehajúcim Tónom, donchuanom ich turnusu. Ten sa potom stiahol a nevídali ho. Možno si radšej našiel nových známych a očarúval iné dámy svojím dvorením.

Petrovi a Kláre Tóno nechýbal. Prechádzali sa spolu letnými večermi, pozorovali hviezdne nebo nad sebou a viedli dlhé rozhovory o živote. Škoda, že sa nestretli niekedy skôr, keď boli mladší a život mali pred sebou. Mali si, čo povedať, cítili, že sú si vzájomne blízki, nedali si však nikdy ani jeden bozk. Teraz, na poslednú chvíľu, Peter pochopil, že jej to jednoducho musí povedať. Povedať, že ju ľúbi. Čo na tom, že sú už obaja starší ľudia. Sú sami, on je vdovec a ona už roky rozvedená, ani jeden nikdy nemal deti. Uvedomil si, že ak nechá Kláru odísť, premešká poslednú životnú šancu na lásku. Popoludní kúpil kyticu ruží a plný neistoty sa vybral za ňou, aby odvážne vyjavil svoje city. V zotavovni ju Peter už nezastihol, beží teda do liečebného domu, kde Klára podstúpi poslednú kúru. Tá však trvá celý jeden deň a po nej ju už prepustia domov. Mohli by sa obísť, lebo Peter nastúpi svoju poslednú kúru zajtra. Musí ju preto vyhľadať ešte dnes!

–

Peter dobehol do liečebne a pýtal sa službukonajúcej sestry, kde by mohol Kláru nájsť, lebo sa s ňou musí súrne porozprávať. Dostal iba strohú odpoveď, že klienti nesmú byť počas liečby rušení a ani o nich nikomu neposkytujú informácie. Nakoniec ho sestra dôrazne požiadala : „Opustite, prosím, priestory liečebne! Sem majú prístup iba objednaní klienti, žiadne návštevy. Inak zavolám zriadencov, aby Vás vyviedli.“

Nestálo za to, púšťať sa s touto rozhodnou ženou do debát. Ustúpil. Vyšiel do vestibulu liečebne. Zákazy však zamilovaného muža nedokážu odradiť od dokonania dôležitého činu, ku ktorému sa dlho odhodlával. Peter sa rozhodol nájsť si Kláru sám; veď v budove sa už ako-tak vyzná. Chvíľu počkal, potom opäť nazrel do chodby. Keď sa presvedčil, že ho nik neuvidí, prekĺzol do šatní. Kyticu odložil do jednej zo skriniek, vzal na seba župan, akože práve prišiel na kúru a vydal sa hľadať Kláru. Opatrne nahliadal do liečebných miestností, ale nikde ju nevidel. A ani iných pacientov. Akoby dnes žiadne kúry ani neposkytovali. Musí teda nazrieť aj do miestností, kde ešte nikdy nebol.

Opatrne otvoril ďalšie dvere. Chvíľu načúval, či je niekto vnútri. Nezaznamenal nič, z čoho by mohol usudzovať na prítomnosť personálu, preto vošiel dnu. Prešiel menšou predsieňou a ocitol sa vo veľkej tichej miestnosti, kam cez okná dopadalo slnečné svetlo zo záhrady sanatória. Sklá okien boli potiahnuté svetlooranžovými nepriehľadnými fóliami, ktoré tlmili ostrý slnečný jas a zároveň zabraňovali, aby z budov naproti bolo vidieť dovnútra.

Po obvode miestnosti boli umiestnené veľké lesklé kovové skrine a v jej strede sa nachádzal riadiaci pult. To vyzerá, ako počítačová sála, alebo také čosi, pomyslel si Peter. Ochrana budovy, napadlo ho odrazu. Ak tu majú kamery … Našťastie žiadne vnútri tejto miestnosti nevidel. Uľavilo sa mu. Na monitoroch by však mohli byť zábery iných miestností. Podišiel k riadiacemu pultu a pozrel na prvú obrazovku. Vzápätí od strachu uskočil od stola. Na zábere kamery bola nafúknutá tvár utopenca. Tónova tvár. Bol ponorený v nejakej kvapaline, asi pre zabránenie rozkladu. Petra premkla hrôza. Čo sa to tu deje? Zrazu mu zapne: všetci hostia liečebne, ktorých pozná, sú sami, bez príbuzných. Všetci sú už starší a prišli využiť lákavú ponuku na rekreáciu. Uverili, že je to najlepšie pre ich „podlomené zdravíčko“ a na výmenu za cenovo výhodnú rekreáciu podpísali súhlas s procedúrami a záväzok, že nebudú nikoho o podrobnostiach liečby informovať (vraj: „je to svetový patent a jeho prezradenie by bolo tak drahé, že by sa vinník nedoplatil“).

Peter si uvedomil, že je v miestnosti s chladiacimi boxami. A v nich sú mŕtvoly, podvedení klienti sanatória – darcovia orgánov. A možno je tu už aj Klára! Bál sa, no vedel, že musí pozrieť aj iné monitory. Naozaj tam bola. Objavil ju na zábere kamery boxu číslo 8. „Ona je mŕtva! Zabili ju!“ šepkal si v šoku stále dookola. Potom sa rozplakal.

–

Petra objavili zriadenci liečebného domu upozornení sestrou na podozrivého muža, ktorý sa po liečebni potuluje. Čo tu robíte? Sem nemáte prístup! Spamätal sa, snažil sa utiecť, ale chytili ho a predviedli pred šéflekára a majiteľa zariadenia v jednej osobe. Ten už bol tiež medzičasom informovaný o votrelcovi. Nechal si zistiť, o koho ide a práve čítal Petrov zdravotný záznam.

„Ale, ale, pán Benák, čo nám to robíte?“ káravo prevravel šéflekár. „Kto je zvedavý, bude skoro starý. Aj keď vo Vašom prípade to už vlastne nehrozí …Vy už starší nebudete.“ Majiteľ sanatória si prezrel nešťastného Petra, pokrútil nesúhlasne hlavou a vyčítavo povedal: „My sa tu o Vás tak staráme, chceme, aby ste boli až do poslednej chvíle spokojní a Vy naše úsilie kazíte.“

„Ste sám proti sebe,“ dohovára mu. „Vy ste potrebovali rekreáciu a tú sme Vám schopní dopriať. Potrebujeme však spokojných, príjemne naladených klientov a najmä pred poslednou procedúrou. Vaše zbytočné rozrušenie bohužiaľ veľmi komplikuje našu snahu, no teraz sa už nič nedá robiť. Podľa záznamu prišiel aj Váš čas. Poslednú kúru absolvujete práve teraz!“
Po posledných lekárových slovách sa v zlomenom Petrovi prebudil pud sebazáchovy. Prudko odsotil jedného z chlapov, ktorí ho priviedli a chcel utiecť. Chytili ho. Metal sa, kričal, že im to neprejde, ale hneď mu bol pichnutý nejaký upokojujúci prostriedok a zatiaľ, čo pomaly upadal do spánku, odviedli ho na sálu…

–

Po čase sa Peter zobudil v nemocničnej izbe, pri posteli stál šéflekár so svojimi pomocníkmi a hneď sa ho pýtal na prvé pocity. Chvíľku trvalo než sa zorientoval, ale potom si zrazu uvedomil, že mu už pravdepodobne zobrali niektoré orgány… Vyhráža sa políciou, ale lekár sa opäť pýta na jeho pocity. Peter zisťuje, že nemá žiadne rany po operácii a skutočne sa cíti dobre, dokáže sa postaviť, nebolia ho nohy, ani chrbát. Nemôže tomu uveriť. Vtom mu sestrička podáva zrkadlo a uvidí sa v ňom snáď o tridsať rokov mladší. Vtedy medzi okolostojacimi zazrie aj žiariaco sa usmievajúcu mladú ženu nápadne podobnú Kláre. Nechápavo pozerá na omladnutú Kláru, na seba v zrkadle a potom na lekárov. Šéflekár mu na nemú otázku odpovie: „Prišli ste na rekreáciu a my sme Vám vykonali rekreáciu… znovustvorenie … Pretvorili sme poškodené orgány do pôvodnej podoby, čím sa upravila ich činnosť a všeobecne priaznivý, omladzujúci účinok pociťujete. Škoda len, že ste sa tak vzpierali. Je dôležité, aby človek pred záverečnou kúrou bol v dobrom psychickom rozpoložení. Takto bol liečebný proces náročnejší na čas, orgány regenerovali pomalšie. Tie štyri dni pobytu naviac Vám budeme musieť dať k náhrade … “