Tí dvaja mu boli neustále v pätách.
Krátke, čiernymi tieňmi pofŕkané tváre, malé čuchové orgány, a bezodné oči, obkolesené vejárom stareckých vrások.
Netypické, kolísavé pohyby a divná reč.
Nechápal to. Kto to do pekla je? Veď vyzerajú, akoby ani neboli z tohto kúta vesmíru. Rozhodol sa, že to radšej nebude zisťovať, teraz potreboval iba bežať, utekať s vetrom opreteky, aby tým dvom kreatúram unikol. No, to asi dosiahne veľmi komplikovane. Pri svojom zavalitom tele a váhe okolo 70kg, nemohol byť pre tých atlétov vôbec náročné sústo. Snažil sa kľučkovať, zabehol do bočnej, arómou dažďovej vody, naplnenej uličky a veril, že sa utopí v hustej tme…
Po pár skokoch sa objavili aj Oni.
Videl, že ich oči svietia. Odrazom mesačného svitu a šialenej zúrivosti. Celí v čiernom, lesknúcom sa odeve, dve silné nohy a rýchle pohyby podivných údov. Strach mu opantával myseľ, ako burácajúca morská búrka. Nie, toto vôbec nie sú bytosti z môjho sveta – napadlo ho, naplneného úzkosťou a bezmocnosťou, keď sa dostatočne presvedčil…že neunikne. Odrazu zaznel krátky, trhavý zvuk. Zaštípalo ho v ramene, tá bolesť ním prenikla, ako lyžiarska palička cez kyprí sneh a krivkajúc zreval.
„Čo chcete vy beštie?“–-zaryčal za svoj chrbát, no pravdepodobne mu nerozumeli. Teraz skončí, ako pokusná bábika na nejakej bezmennej kozmickej lodi, kde ho budú vystavovať zdĺhavým a brutálnym testom, až kým neskoná. Nemusel mať telepatické schopnosti, aby to vedel…
Tí dvaja boli o meter vyšší ako on, silne stavaní a hrôzostrašné vyzerajúci…čo zadúšalo aj posledný plamienok nadeje, ktorý v ňom ešte blikotal. Vyzerajú, ako zrodení na lov- pomyslel si, keď preskočil malý krík a bežal v ústrety pichľavému naručiu, nízkeho, tisového lesíka. Bolesť mu otupovala zmysly. Cítil sa malátne a netriezvo. Toto dozaista nedopadne dobre.
Keď minul prvý strom, zahol doľava a potom sa okamžite skryl. Vliezol do vysokého kriačia, zadržal dych a prižmúrenými očami sledoval okolie. Bytosti sa zjavili rýchlo, z ústnych otvorov im vychádzali jemné, hadité pásiky horúceho dychu, o ktorý sa už náležite postaralo chladivé ovzdušie. Nezrozumiteľne gestikulovali a popritom chvatne pohybovali všetkými časťami tela. Poslovia čírej smrti. Odrazu začul prichrípnutý hlas…znelo to ako…A..H..A? Nerozumel, no v momente pocítil tupý úder do zátylku a potom, v rýchlom slede, ďalší a ďalší….
Dostali ho- preblesklo mu otraseným mozgom, tie svine si ho odnesú, ako trofej. Ako prasiatko zviazané dole hlavou na bambusovej tyči a potom ho na svojej lodi vypárajú ultra špičkovou technológiou. Znovu dostal ranu a okamžite ešte jednu. Odrazu uvidel odpornú tvár, s dvoma divnými ušami a škeriacim sa ústnym otvorom, z ktorého sa šíril negustiózny hnilobný smrad. Bolo to otrasné, nič príšernejšie v živote nezazrel. Tie slizké červené okále a trasľavý zvuk, vychádzajúci von.
Prezerali si ho a zdalo sa, že sa dohadujú. V tom jedna bytosť vytiahla niečo dlhé a tmavé a namierila to priamo naň. Bolesť ho umŕtvovala a zabíjala v ňom všetku zostatkovú vieru. Už videl len siluety….iba desivý zhluk farieb. Ten napravo zakričal krátky povel, v tom vyšľahol bielo-pomarančový plameň a následne všetko sčernelo.
Prebudil sa až na chlácholivý hlas dačoho nežného a voňajúceho…čo sa neskôr celkom nečakane stelesnilo v jeho matke. Matka si to naozaj ty? Napadlo ho, kým zisťoval, že je úplne, ale totálne spotený.
Malátne zaklipkal viečkami.
„Prečo si tak kričal maličký? – usmievala sa – muselo sa ti snívať naozaj niečo hrôzostrašné nie?“
Čože?
Nerozumel o čom jeho sploditeľka rozpráva, ale po chvíľke, už začínal celkom znateľne chápať. Bol to len hrozný, monštruózny sen..žiadna realita, žiaden priestrel ramena…len morbídna vízia v spánku.
„Ja neviem mami, bolo to také skutočné, akoby som sa naozaj nachádzal na kraji mesta a naháňali ma tie dve čudesné stvory. Neboli to naši, nie, vôbec neboli od nás, chceli ma uniesť a zabiť, rozpárať…skúmať…“
Pohladila ho po hlávke, čím prerušila ďalší tok slov.
„Povedz mi, ako tie strašidlá vyzerali? Hm“ – stále sa žiarivo a nanajvýš chápavo usmievala.
Povedal jej všetko, čo videl. Každučký detail a každú drobnosť, ktorá ho v danej chvíli napadla.
Matka sa trošku zachmúrila, no potom opäť nadobudla rozumný a povznesený výraz.
„BOJ, snívalo sa ti len o ľuďoch, aspoň myslím, že im tak hovoria. Asi si niekde o nich počul, neboj sa, na našej planéte ich nikto nikdy, úplne overiteľne a naisto nevidel. Rozprávajú sa len záhadné historky o ich pristátiach a divných kruhoch v lánoch. Na našej červenej planétke je bezpečne môj maličký!“
Prešla mu chápadlom po rôsolovitej pokrývke hlavy a BOJ zažmurkal všetkými dvanástimi očkami. Mal rád svoju matku. Vedela všetko, úplne všetko, aj to, že záhadné bytosti, nazvané ľudia, celkom určite neexistujú. Usmieval sa. A potom sa ťarbavými, zdĺhavými pohybmi, opäť uložil do spiacej polohy.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.