Kdesi uprostred tejto nedeľnej scenérie modlí sa zrelá pani, žiadna mladucha, no tobôž nie starucha. Má medené vlasy a vysoké čelo. Kľačí na fádnom vankúši v drevenej lavici, poškuľuje po svätých ilustráciách, no pod chvíľou nakúka vedľa seba.
Päť kôl výberu, ktorými museli prejsť, bolo ťažkých, drsných a ponižujúcich. Ale sponzor zaplatil svadbu a prežiť medové týždne pod dohľadom kamier s prísľubom, že dostanú domček aj finančnú odmenu, bude oproti tomu malina. Potkýnajúc sa pobral za hlúčikom kameramanov. „Ešte vydrž, pre divákov,“ zašepkala mu do ucha Erika, ktorej šaty museli na poslednú chvíľu prešívať o dve čísla smerom hore. Pohla…
Pán prezident, pán prezident?!“ Vysoký muž sa snažil predrať k hlave Spojených štátov amerických. Ochranka bez váhania zakročila. „Kto, do boha, ho sem vpustil?“ vrieskal policajný veliteľ Curry, zodpovedný za bezpečnosť prezidentského páru.
Predstavenie vrcholí. Saxofón chrlí čoraz vyššie tóny. Strácam sa v pestrej spleti zvukov. Nechávam sa unášať. Unikám z kaviarne plnej ľudí, ocitám sa na žiarivej dúhe a spúšťam sa po nej ako po vodopáde. Vietor mi prečesáva vlasy. Naberám rýchlosť. Letím rýchlejšie a rýchlejšie. Dúha mizne a ja namiesto rúk cítim krídla. Zamávam nimi raz, akoby opatrne, zamávam druhý raz, už silnejšie, a potom znova a …
Ešte detsky jemná ruka sa dotkla masívnej kovanej brány. Drsné dubové drevo ježiace sa železnými nitmi sa dalo takmer okamžite do pohybu. Lomoz parného stroja, ktorý za chovanicu železnej panej vykonal všetku prácu, z podzemia sídla počuť nebolo. Zasyčanie uvoľnenej pary vytvorilo vo vstupe na chvíľu hustú hmlu.
Sestry Evansové schádzali z poľa. „Chudery malé,“ povedal kazateľ. Jeho syn Joshua letmo prikývol. Chvíľu bol nútený počúvať podobenstvá o tom, ako Nebeský Otec nahrádza sirotám všetko, o čo ich život pripravil. Myseľ mu pritom nutkavo prepadávali spomienky na milovanie sa s jednou z nich, Lucy.
„Vaša excelencia, čím čím čím som si zaslúžil Váš hnev?“ koktal ochutnávač pri zviechaní sa zo zeme. Hľadel pritom priamo do tvárí dvom gerojom, ktorí ho pred chvíľou šmarili na zem pred stôl prezidenta ako vrece. Odhliadnúc od toho, že ho v hladomorni celú noc mlátili, držal sa dobre a pomaličky sa postavil.
Cestovanie časom ma fascinovalo už od dvanástich rokov. Príbehy od H. G. Wellsa, Isaaca Asimova či Philipa K. Dicka som mal v malíčku. Neskôr som si do zošita zapisoval aj svoje vlastné príbehy týkajúce sa tohto fenoménu. Moje amatérske diela som potom dával čítať spolužiakom, ale nedokázali ich oceniť tak ako ja. Zo šuplíka som vyhádzal všetko, len aby som ho našiel. Volám sa Mário Walters, ale vždy mi hovoria Mark…
„Dobrý deň, vážený cestujúci, kontrola cestovných lístkov.“ Jankovi sa rozbúšilo srdce ako čiernemu pasažierovi v kontorlovanom prostriedku MHD. Najhoršie na tom bolo, že prirovnanie presne vystihlo jeho situáciu. Bravčovinou porastený chlap začal legitimovať ostatných a krok za krokom sa blížil k jeho postu. Zo zadnej časti vozu počul ďalších nepriateľov.
Volám sa Aragorn Lakatoš a som sprostredkovateľ. Už odmalička. Začínal som ako väčšina košických detí. Kradnutím značkového alkoholu a parfémov.
„Chcem sa sťažovať!“ , vyprskol muž do telefónu. Jeho direktívny hlas nepripúšťal žiaden odpor, vedomý si svojho práva na sťažnosť za akýchkoľvek okolností či podmienok. A tentoraz ho hodlal uplatniť mierou vrchovatou. Aj keby mal celý deň bliakať do mobilu, urobí tak a musia ho vypočuť! Inak…, sa bude sťažovať! A poženie to vyššie, až k samotnému…
Svet bez mena horel. Armáda démonov útočila na skupinu bytostí vznášajúcich sa niekoľko metrov nad zemou. Boli zahalené v dlhých bielych plášťoch, kapucne im zahaľovali tváre. V rukách mali kosy. Pohybovali sa v pokojných oblúkoch a vyberali si miesto, kde sa zahryznú do nepriateľa. Hordy zavíjali šialenou nenávisťou. Toto bolo miesto konečného rozhodnutia. Zápas mocností Svetla a Temna sa začal.
Trrrr. Trrrrrr. Kdesi vpravo sa ozval ďateľ. Trrrrrrr. Vytrvalo vyklopkával. Trrrrrrrr. No inak bol les tichý a pokojný. „Stratili sme sa. Priznaj si to,“ zakvílila. „Nie nestratili. Viem presne kde sme,“ odvetil neisto.
Investigatívny novinár Nick Tomolson si preložil pravú nohu cez ľavú a s pôžitkom odchlipol z kávy. Sedeli v kaviarni La Plazze, bolo presne dvanásť hodín…čas na ktorom sa dohodli. Tešilo ho, že je Gulváč dochvíľny. Bol to dôležitý bod k predloženiu dokumentu, ktorý priniesol. Potreboval seriózneho a svedomitého človeka. Žiadne úzkoprofilové hráčske typy, ktoré to nikdy nedotiahnu ďalej, ako cez svoje malom…
Masívna stolička zavŕzgala bolesťou ako do nej dosadlo sadlovité telo. Nasledovalo ťažké odfukovanie a potoky potu sa začali vpíjať do poťahov. Na dnes mu stačilo, kolená sa mu triasli po neskutočnom zážitku, cítil sa ako vo sne. Zasyčanie vzduchu, vôňa koly, šesť ťažkých prehltnutí kde sladká tekutina ochladila telo, pobláznila chuťové receptory a dočasne zahasila smäd, spokojné AACH na vypustenie prebytočného…
Vločky vírili vzduchom akoby tancovali šteklivý kankán a kňaz Estor ich cez tesne upevnenú okenicu zaujato sledoval. Po chvíľke sa otočil a na čistom liturgickom rúchu si upravil fialovú štólu. „Tak ako Peter, si pripravený?“ venoval trochu vyzývavý, no viacmenej úzkostlivý pohľad svojmu pomocníkovi, mladému, čerstvo vysvätenému kňazovi.
Och, už zasa na mne sedí. Zviera prázdny pohár a zoširoka opisuje barmanovi obsah svojho najnovšieho filmového scenára. Takému sympatickému mladému mužovi sa dá rozprávať. Všetko. Na otvorenie duše nie je ani potrebné väčšie množstvo alkoholu, všetko ide akosi samo.
Ohňostroje dohasli, delobuchy dozneli, zablahoželali sme si všetko dobré, tí triezvejší si pripomenuli aj štátny sviatok a pesimisti začali strihať meter s 366 dielikmi roku 2012. K všetkým tým očakávaniam pridávame aj my svoju trošku: Víťaza druhého kola súťaže amatérskych mikropoviedok žánru fantastiky – Ohnivé pero 2011.
Prvé Ohnivé pero, projekt Mischa Jedináka, v ktorom sa predstavilo 80 mikropoviedok, bolo výnimočné. Aj keď ho Mischo po čase uzavrel, pero, čo chce písať, sa nedá hibernovať na veky. Nápady nemôžu vymrieť, nanajvýš sa im podarí na chvíľu ukryť, ako Sithovia v časoch Republiky. Dvakrát do roka na niekoľko mesiacov nastane č…
Jednému v ušiach stále znejú rolničky a po nociach kutá v skriniach a perináčoch, či sa tam neskrývajú vytúžené darčeky. Iný chodí z práce o deviatej večer (aby na vianočné darčeky zarobil) a s hrôzou sa podchvíľou pozerá do kalendára, lebo šanca darčeky aj nakúpiť sa s ubúdajúcim denným svetlom zmenšuje tiež. My si však ani jednu z týchto starostí nepripúšťame, pretože pred nami stojí úloha ove…
Spod širokého zarasteného obočia pozoruje vranu sediacu na strome. Šedivé mračná sa zhromažďujú na horizonte. Blíži sa búrka. Vrana otvorí zobák, aby mohla vypustiť krákoravú odpoveď na vzdialené hrmenie a rozprestrie krídla. Nechá sa uniesť vlhkým vetrom pred pohľad niekoho iného.
Keď Karol precitol do toho decembrového rána, prvé, čo si uvedomil, bol dátum. Ako druhé mu prišlo na um, že vôbec nemá strach, čo ho naplnilo istým uspokojením. Karol bol, na rozdiel od zvyšných 7 miliárd ľudí, pripravený.
Pripravil dokonalú ilúziu. Hrany predmetu zarástli falošnou pavučinou zo živých bleskov, ozdobili ho ako drahocenný šperk. V tme výdatne svetielkovali všetkými farbami. Páčilo sa mu to, od prírody bol exhibicionista. Na priestranstvo sa už trúsili ostatní.
Černokňažník sedel na pni, v ústach žmolil steblo trávy a slnečný deň sa mu javil byť taký krásny. Čakal na spoločníčku, ktorá sa osviežovala v jazierku za jeho chrbtom. Bol by sa za jej nahým telom obzrel, ale aj tak by nič nevidel, lebo výhľad mu zakrývali husté kríky.
Boris Andrejevič prebehol chodbou ako posledný a narazil do skorodovanej steny. Zadunelo to. Svetlo nad nimi krátko zablikalo, ale chodba mlčala. Major, kľačiaci za deravým sudom, si s úľavou vydýchol a nováčika nepokarhal. Bolo nepochopiteľné, ako mohlo velenie poslať na takúto dôležitú misiu žabiaka – sotva pätnásťročného chlapca.
Päť spotených chlapov ticho čupelo v tieni vypálenej hasičskej stanice. Opierali sa očmudenú stenu, špárami medzi tehlami vykukovali von. „Ide,“ šepol mohutný chlap s veľkou spáleninou na krku. Z opasku mu visel ťažký, hrôzu naháňajúci palcát. „Je sám, má koňa a kušu.“
Zrak je najdôležitejší. Tak vraví múdre porekadlo a Janko ho overil v praxi hneď po tom, ako prišiel o ľavé oko. Zistil, že neklame. Oko mu však len tak z hlavy nevypadlo, ale mu ho vystrelili.
„Tak,“ profesor uprel na svojho zverenca pohľad plný hrdosti, „a je to.“ Eddie najprv len pomaly rozlepil oči. Nič nevidel, len klipkal od oslepenia. „Ach prepáč, zabudol som ho vypnúť,“ starec sa natiahol a šťukol vypínačom.
Bol pochmúrny deň. Mrazivý vietor fúkal snehové vločky do tváre nešťastného furmana. Hoci mohlo byť len krátko pred poludním, zdalo sa mu, že padá súmrak. Určite to bolo tmavosivými mračnami, ktoré viseli tak nízko pri zemi, akoby už-už mali padnúť a rozgniaviť všetko pod sebou. „Z takýchto mračien nevzíde nič dobré,“ vyhlásil Vasilij sčasti pre seba, sčasti pre hnedáka, ktorý ťahal masívne sane.
Kalendár
Krajinou sa hnali dvaja jazdci. Tryskom cválali pomedzi zalesnené kopce a popoludňajšie slnko sa jagalo na ich jasnej zbroji. Cestou míňali zachmúrených sedliakov, lopotiacich sa na malých políčkach. Vysoko nad nimi sa na skalnatom brale týčil schátraný hrad, cieľ ich cesty. Zbrojnoši kráčali sieňou, ktorá mala svoje najlepšie časy dávno za sebou. Na jej konci sa pomaly rozvetrával starý stolec a pri ňom stál jeden bie…