Fantastická štvorka tu už bola, a tak nastal čas predstaviť vám
Fantastickú 55-ku. V tomto prípade však nejde
o superhrdinský tím typu Avengers, ale o projekt vydavateľstva Hydra,
na
ktorom sa podieľali spisovatelia a ilustrátori zo Slovenska, Čiech a
Moravy.
Niekedy zabíjajú pre opojný pocit moci nad ľudským
životom,
uvažovala nadporučíčka Kertészová, zatiaľ čo ju nohy viedli naprieč
mestským parkom. Bolo krátko po šiestej večer, z novembrovej oblohy sa
rýchlo vytrácal jas a vedno s nastupujúcim šerom začala hmla
vystrkovať
svoje krútiace sa biele jazyky.
Stáli pred jabloňou, ktorá sa vypínala do neuveriteľnej výšky. Ani
piati
chlapi, keby sa rozpažili, by kmeň neobsiahli. Korene sa plazili trávou
ako
nebezpečné hady. Bohatá koruna neprepúšťala jediný slnečný lúč
zakrývajúc celé nebo. Pohľad naň bol fascinujúci a zároveň
strašidelný.
Počas prázdninových mesiacov vás pozývame vrátiť sa s nami do
čias,
keď ešte Ohnivé pero nebolo súťažou, ale projektom Michala Jedináka,
v ktorom bolo v priebehu rokov 2006 – 2007 uverejnených celkove
80 celkom novučičkých mikropoviedok od 34 autorov.
Počas prázdninových mesiacov vás pozývame vrátiť sa s nami do
čias,
keď ešte Ohnivé pero nebolo súťažou, ale projektom Michala Jedináka,
v ktorom bolo v priebehu rokov 2006 – 2007 uverejnených celkove
80 celkom novučičkých mikropoviedok od 34 autorov.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero 2013. Poviedky je možné zasielať priebežne.
Uzávierka
súťaže je 25. novembra 2013. Prvá poviedka tohto kola bude zverejnená
9. septembra 2013.
Počas prázdninových mesiacov vás pozývame vrátiť sa s nami do
čias,
keď ešte Ohnivé pero nebolo súťažou, ale projektom Michala Jedináka,
v ktorom bolo v priebehu rokov 2006 – 2007 uverejnených celkove
80 celkom novučičkých mikropoviedok od 34 autorov.
Počas prázdninových mesiacov vás pozývame vrátiť sa s nami do
čias,
keď ešte Ohnivé pero nebolo súťažou, ale projektom Michala Jedináka,
v ktorom bolo v priebehu rokov 2006 – 2007 uverejnených celkove
80 celkom novučičkých mikropoviedok od 34 autorov.
Počas prázdninových mesiacov vás pozývame vrátiť sa s nami do
čias,
keď ešte Ohnivé pero nebolo súťažou, ale projektom Michala Jedináka,
v ktorom bolo v priebehu rokov 2006 – 2007 uverejnených celkove
80 celkom novučičkých mikropoviedok od 34 autorov.
Kalendár
Počas prázdninových mesiacov vás pozývame vrátiť sa s nami do
čias,
keď ešte Ohnivé pero nebolo súťažou, ale projektom Michala Jedináka,
v ktorom bolo v priebehu rokov 2006 – 2007 uverejnených celkove
80 celkom novučičkých mikropoviedok od 34 autorov.
Školský rok sa znova s prázdninami stretol a podaktorým by sa zišlo
pribaliť do hôr či k moru dobrú knižku. Ako už býva u nás zvykom,
kolekciu kníh podľa vlastného výberu z ponuky vyhráva víťaz
poviedkovej
súťaže Ohnivé pero a na sucho neobíde aj jeden z hlasujúcich.
Ani sme sa nenazdali a zasa ubehli tri mesiace plné pondelkov písaných
Ohnivým perom. Nastal čas hlasovať o víťazovi jarného, v poradí už
dvanásteho kola našej mikropoviedkovej súťaže.
Činbík zacvakal zubami a vrhol sa dopredu. „Marš, ty nahnitá
obluda,“
zavrčal Bob Weston a udrel činbíka kladivom do čela. Úder nemohol
nemŕtvemu ublížiť, ale aspoň ho odhodil dozadu. Ďalší jemu podobní
sa
už tlačili na jeho miesto.
Profesor Farnsworth povedal jedného dňa svojim študentom: „Dobré
správy
pre všetkých! Prístroj, ktorý som zostrojil, dnes pomôže vrhnúť
svetlo
na niektoré kľúčové otázky v interpretácii kvantovej teórie.“
Zima ako v pekle. Takto by som si rozhodne koniec sveta nepredstavoval.
Všetci
ľudia chaoticky pobehujú ulicami, pričom je nad slnko jasné, že ani
jeden
z nich nemá šancu prežiť. Prečo si to celé nevychutnať? Čo je na
tom zlého?
Opäť tie slzy. Stekajú dole lícami, zafúľanými od blata a
vytvárajú
kľukaté brázdičky. Riečiská, končiace na perách. Tie mám zovreté.
Pevne, no chvejú sa.
André vošiel veľmi neisto. Rukami sa nenápadne chytal stoličiek a stien
a
odrážal sa od nich ako gondoliér od brehov benátskeho kanála. Všemožne
sa
snažil nepútať svojou do očí bijúcou indispozíciou pozornosť. Všetci
to
videli, pratali sa mu z cesty a tvárili sa veľmi presvedčene.
Na tomto mieste bola pôvodne uverejnená súťažná poviedka. Keďže
sme
však dodatočne zistili, že autor porušil pravidlá súťaže, práca je
diskvalifikovaná a nemôže byť uverejnená.
Si na úteku. Za chrbtom si nechal spustošené ihrisko a prázdne chodby
školy, v ktorých sa ešte stále vznáša pach strachu a umierania.
Kráčal
si po svete vyšliapanou cestičkou dvanásť jesení a teraz si na úteku a
všetci sú ti v pätách.
Prešlo práve pol roka,čo sa rozišli.Rok plný bolesti,čo mu
znemožňovala
čokoľvek robiť,z čohokoľvek sa tešiť.Snažil sa čítať,ale
opakovane
sa pristihoval že obracia stránky a nevie o čom sú
Pozoroval, ako úspešní muži hrdo štartujú svoje autá. Závistlivo
obdivoval prekrásne ženy, ktoré k nim nastupovali. Toto všetko
donedávna
vídal len v televízii. čítal o tom v knižkách a obrázkových
časopisoch. Teraz má konečne aj on možnosť robiť všetky tie
lákavé veci.
„Pustím Vám hudbu ako zvyčajne, Jakub?“ navrhol Rony, najnovší
bytový
počítač, ktorý vlastnili muži, ako bol architekt Jakub K.
Zaneprázdnení
prácou a osamelí v súkromí. Jakub K. myslel na svoje: „Kiež by si to
mohol urobiť za mňa.“
Prebudil sa. S boľavou grimasou na tvári a so zviazanými nohami. Obzrel
sa
okolo seba. Sedel sám v priestrannej miestnosti. Cez sklo dopadalo svetlo.
Stena naproti sa zdala byť čerstvo zamurovaná. Žiadne dvere. Žiadna
možnosť úniku.
Čo mu to však bolo platné, keď jeho poklady umierali? Odsúdené na
večnú
temnotu nory, chradli, až kým z nich nevyprchalo všetko svetlo.
Smaragdový
vodník i striebristý jednorožec, múdry kráľ v purpurovom
plášti –
všetci sa mu strácali pred očami.
Vyletel do vzduchu a niesol smrť. Bol na to určený. Párkrát sa
pretočil,
padol do snehu … a nič. Sklamal! Čosi zlyhalo v mechanizme. Ľudský um
a
ruky ho predurčili na zabíjanie. Ktovie, či ten, ktorý ho vyrábal,
predstavoval si konkrétnu tvár určenú smrti.
Každý klame. A potom kričí. A potom, povie pravdu. Hocakú len chcete.
Na
svete je toľko právd, stačí prstom ukázať a vybrať si. Nie každý ju
vie
hľadať, to je veru kumšt. A on ním vládne, vie, ako sa páči pravda
spomedzi stisnutých pier. Je na to pyšný, jedného dňa remeslo odovzdá
synovi.
Už nešliapal do pedálov. Cesta klesala. Pevne zvieral rukoväte
starého
pojazdu. Na riadidlách kostitrasu sa hompáľali dve biele igelitky,
nateraz
zamazané od hliny, a zakaždým keď sa vyhol výtlku alebo s poskočením
stroja, a za cvaknutia umelého chrupu do neho nanešťastie narazil, sa
rozhojdali a bolestivo mu vrážali do holenných kostí.
Sedím ako prikovaný v koženom kresle, oči pučím v hrozivom úžase
a
z otvorených úst mi stekajú husté krvavočervené sliny. V ušiach
počujem len piskot blížiacej sa temnoty, krysy vyliezajú zo
svojich dier.
„Práve som sa vrátil z mostíka a pán kapitán všetky moje
požiadavky,tak ako som mu ich predložil,prijal!“
„Hurááá!“,mohutný
potlesk zaplnil veľkú kajutu.
Kedysi dávno žil človek, ktorý sa rozhodol, že si ľahne na posteľ
a
chvíľu si oddýchne. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale tesne pred
zaspaním sa v jeho hlave zrodila myšlienka, že by mohol spať večnosť.
Ležať nehybne ako kameň a snívať o všetkých tých variantách
ľudských
pocitov a myšlienok, ktoré sa nám každý deň rodia v hlave.