„Pán prezident, pán prezident?!“
Vysoký muž sa snažil predrať k hlave Spojených štátov amerických. Ochranka bez váhania zakročila.
„Kto, do boha, ho sem vpustil?“ vrieskal policajný veliteľ Curry, zodpovedný za bezpečnosť prezidentského páru.
Chlapa ihneď spacifikovali. Nedbal na sácanie – spoza ramien agentov trčala jeho strapatá hlava s odhodlaným výrazom v obličaji – a vykrikoval nezrozumiteľné slová o dôležitých informáciách.
Prvej dáme sa zdal byť desivý. Trochu poľakane vzhliadla na manžela.
„Popularita,“ venoval jej jeden zo svojich charizmatických úsmevov.
Nemo prikývla. Už dávno ju pri tomto úsmeve prestali trápiť myšlienky, ako naň zvádza všetky ženy v dosahu.
Kolóna áut sa z letiska Love Field pohla do centra mesta. Zdanie slnečného dňa klamalo. Bolo chladno, neskoré dopoludnie. Bavlnený kostým od Chanela ju príjemne hrial; v ružovej si zakaždým pripadala dobre… Na zadnom sedadle limuzíny Lincoln Continental ju od manžela oddeľovala kytica ruží.
– Pán prezident, prosíme, zastavte a potraste si s nami rukou – hlásal transparent s húfom malých detí okolo.
Kolóna sa neskôr zastavila ešte raz. Tento krát boli vyvolenými rádové sestry, ktoré mohli s hlavou štátu prehodiť pár slov.
O pol jednej poobede východného času vošli automobily na Dealy Plaza.
„Rozhodne nemôžete povedať, že by vás tu nemilovali,“ z predného sedadla sa k prezidentovi otočila manželka guvernéra, pani Conallyová.
„Iste,“ dal jej John F. Kennedy za pravdu.
bum – bum – bum
Čo som v tej chvíli robil ja?
„Užíval si“ predĺžený víkend. Také čosi som od skončenia štúdií nezažil. Bol piatok, dvadsiateho druhého novembra šesťdesiattri, a chrípka ma nemohla skosiť v nevhodnejšom čase. Možno som nervózne hundral alebo chlípal čaj.
Pred pol druhou ma Helen volala k televízoru, na CBS začínal jej obľúbený seriál As The World Turns. Nechcel som jej kaziť radosť, len kvôli mne si vzala dovolenku…
Po desiatich minútach do vysielania vstúpil hlas moderátora Waltera Crankita.
V texaskom Dallase boli v centre mesta na kolónu prezidenta Kennedyho vystrelené tri guľky. Podľa prvých správ pán prezident utrpel vážne zranenia.
(V tom čase bol už mŕtvy.)
„Z kurvy synovia, bastardi,“ zajačala Helen. Roztriasla sa na gauči a vyvádzala väčšmi, ako keby guľky trafili mňa.
V prvej chvíli som myslel na Alana Bridgewatersa.
Zaumienil si, že sa na dallaskom letisku stoj čo stoj dostane ku Kennedymu a osobne mu odovzdá závery nášho výskumu; nedalo sa veriť nikomu. V posledných týždňoch sme nad nami cítili tieň.
Ach, deti, deti; učiteľky vám budú počas nudných hodín dejepisu rozprávať o Kubánskej raketovej kríze, podiele Mafie, Sovietov, Fidela Castra, CIA či FBI a neviem ešte koho všetkého na atentáte… a pravda? Tú si čoskoro vezmem do hrobu, lebo ak dostali Kennedyho, Alan je už určite mŕtvy takisto a čo nevidieť nás odstránia všetkých.
„Upokoj sa, Helen, zatiaľ sú to iba neoverené správy. Všetko môže dopadnúť dobre.“
Na prestížnej U of A v Tucsone som zastával profesúru a zaoberal sa biofyzikálnymi problémami. Keď v päťdesiatom ôsmom založili NASA, jej prvý riaditeľ, Keith Glennan, si ma osobne vyžiadal do tímu.
Raz sa možno verejnosť dozvie o Filadelfskom experimente – počas Druhej svetovej ho iniciovala armáda, aby napokon, s rozporuplnými výsledkami „ako nepoužiteľný pre jej potreby“, skončil v dosť pozmenenom režime v rámci „môjho“ programu Mercury.
Najskôr som robil zadávateľa, neskôr vedúceho výskumov. Týkali sa vplyvov elektromagnetického poľa na astronautov počas cesty do kozmu. Bádali sme, či je ľudský organizmus vôbec schopný takú záťaž prežiť.
– To by bolo v skratke k môjmu chlebu každodennému pri Národnom úrade pre letectvo a kozmonautiku počas prvých rokov jeho existencie.
Potom som sa s nadobudnutými skúsenosťami tešil skočiť rovnými nohami do programu Apollo. Nadväzoval na výsledky Mercury, ktoré mu dali zelenú; a mne s ním. Cesta na Mesiac, detské sny; všetko ma vzrušovalo ako nikdy predtým…
Keby do toho opäť raz neprišli zasratí Rusi.
Pred dvoma rokmi za polárnym kruhom odpálili najväčšiu debnu v dejinách – Cára Ivana. Termonukleárna puma pri výbuchu uvoľnila rovnaké množstvo energie, aké uvoľnili výbuchy všetkých ostatných klasických trhavín v súčte kedykoľvek predtým.
Vie si to niekto predstaviť? Pri všetkých mojich doktorátoch si to ja predstaviť neviem. Tučko z Nagasaki mal „len“ okolo dvadsať kiloton.
Cárových päťdesiatsedem megaton narušilo štruktúru časopriestoru. Nakoniec, chumaji, ktorí pred dvadsiatimi rokmi fantazírovali pri Filadelfskom experimente a ani samy nevedeli, čo od neho chcú, mali predsa len pravdu…
A pritom bola pôvodná sila Ivanovej explózie plánovaná na sto megaton! V tom prípade by pricválali už asi iba štyria jazdci z Apokalypsy. I keď, možno i takto sú už na ceste…
Červeným natieklo do topánok. V oblasti Novej Zeme, kde Ivan zalaškoval, pozorovali neznáme javy.
Kontaktovali NASA – Studená vojna, Nestudená – a razom sa z poddivízie programu Apolla, pozostatku Filadelfského experimentu, ktorej šéfujem, stal samostatne operujúci projekt s vlastnými cieľmi, ktoré s cestou na Mesiac mali spoločné len málo.
Čo sme za polárnym kruhom zistili? Veci, pri ktorých zostáva stáť rozum. Einsteinov-Rossenov most. Neznáme gravitačné polia. Nestabilný hyperpriestor. – Do čoho?
Neviem.
Kolegovia z kvantovej fyziky objavili nové časticové vzťahy; skrátka, všetci sme si prišli na svoje. Rusom sme, pochopiteľne, podstatné veci zamlčali; tí by tomu dali… Beztak nie sú padnutí, majú oči.
Medzitým nám na päty začal stúpať niekto z našich. Miznú výsledky, zakazuje sa to i tamto. Vieme, že sa za tým skrýva Národná bezpečnostná agentúra, ktorá oficiálne neexistuje.
Bránili nám stretnúť sa s Kennedym. Okolo jeho osoby vznikla nepreniknuteľná stena. V Kongrese nevedno, komu veriť. Najlepšie nikomu. Osobne mi to pripomína paranoju z čias McCarthyzmu na začiatku päťdesiatych rokov. Ibaže teraz sme namiesto komunistov nežiaduci my – hŕstka ľudí, ktorá v každom naokolo vidí nepriateľa, len preto, že skúma pravdu.
Hoci sme vedci, rozhodli sme sa angažovať. O tak delikátnej otázke prezident musí mať informácie z prvej ruky.
Aj on je iba bábkou…
A moja Helen sedí na gauči a plače, lebo ho ťažko zranili. Ženy…
Dnešný Alanov pokus bol posledným výkrikom do tmy.
cingiling – cingiling
„Nechaj, drahá, otvorím,“ rýchlo som ju usadil späť na gauč. Je to dobrá žena; niekedy by som ju zabil, no tento zvonček patrí mne.
Idem k dverám a predstavujem si, že len čo otvorím, príde guľka, bomba, čokoľvek.
Som zmierený? Žil som dobrý život.
Siaham na kľučku. Za sklom vidím postavu.
Srdce mi divo skáče. Otváram dvere.
Za nimi stojí starká, uplakaná susedka Finchová.
„Počuli ste? Na Kennedyho spáchali atentát.“
Bol som asi jediným človekom v USA, ktorý na to odpovedal:
„Ty krava sprostá!“
Dvere som s rachotom zavrel.
V predizbe sa na pokraji infarktu zosúvam na zem. A vraj veda je suchá.
Poslednú vec, ktorú si nato pamätám, je chladnička. Preletela okolo mňa, a nastalo ticho.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.