Černokňažník sedel na pni, v ústach žmolil steblo trávy a slnečný deň sa mu javil byť taký krásny. Čakal na spoločníčku, ktorá sa osviežovala v jazierku za jeho chrbtom. Bol by sa za jej nahým telom obzrel, ale aj tak by nič nevidel, lebo výhľad mu zakrývali husté kríky.
Nuž tak len hľadel pred seba na lúku v hlbokom zamyslení a kto vie, čo mu tak zamestnalo myseľ, pretože sa pred ním vynorilo nebezpečenstvo, aj na neho pozeral, no akoby bol slepý a nič mu nedochádzalo.
Trojica Temných mníchov kráčala k nemu. Títo diabli prezlečení do mníšskych habitov s kapucňou sa veru nesústredili na kázanie právd viery a modlitby, ale na hrdelný lov černokňažníkov.
„Boh ti žehnaj, dobrý človeče.“
Až teraz sa Kraven strhol na pozdrav a zobzeral okolo seba.
„No do boha!“ Vypľul steblo a opatrne sa postavil.
Mnísi sa rozostavili okolo neho.
Ionorey sa čľapotala vo vode, bez hanby ukazovala na obdiv svoje krivky s pocitom bezpečia, pretože naokolo bola len nepreniknuteľná húština, ale nerobila by tak, keby vedela, aká je to húština. Táto totiž mala oči, a nie hocaké, ale oči ďalších Temných mníchov. Krčili sa za kriačím, pôvodne so zámerom úplne iným, akému sa bezbožne oddávali teraz. Pri pohľade na túto hriešnu, červenovlasú neprístojnosť celkom zabudli, prečo prišli, lebo sa im do hláv tlačili scény rozkoše a odohrávali sa v nich zvraty, aké sa môžu len v mužoch odsúdených k nemilosrdnému kláštornému celibátu.
„Nevidel si tu v okolí potulovať sa černokňažníka s červenovlasou dievkou?“ Pristúpil ku Kravenovi bližšie mních, čo vyzeral ako potkan.
„Nevidel,“ sucho odvetil a dal si bohovsky záležať, aby na ňom nebolo poznať rozpaky. „Čo sú zač, čo s nimi chcete?“
„Vykonať Spravodlivosť.“ Mních potkan, vytiahol z pod plášťa pergamen, rozvinul ho a čítal:
„Sú odsúdení na trest smrti sťatím za páchanie vrážd a škôd na majetku, krádeže, zamorenie kraja nečistými silami, sodomiu, obcovanie s diablom, spájanie sa s diabolskými mocnosťami…“
Kraven už ani nepočúval. Do žíl sa mu naliala zlosť. Čo si to na nás vymysleli? Aké to hrozné tiene sa za nami tiahnu? Oblieval ho studený pot, aj napriek tomu, že bol pod dohľadom pálivého slnka. Mňa nespoznali, no musím ich dáko zahnať svinským krokom voľakde het, skôr ako sa im Ionorey ukáže na oči. Jej vlasy by nás hneď usvedčili a bol by s nami amen.
„A ba sa mi zdá, že som takých videl,“ prerušil monotónne menovanie hriechov, „teraz som si spomenul. Mali dakam naponáhlo, začul som čosi o Čiernej vode, akiste tam idú obetovať diablovi. Nebudú ďaleko, ešte ich stihnete, keď pobežíte tam tým smerom do Kremnických vrchov.“
Temný bratia si mlčky vymenili pohľady. Podozrievavo si premerali mocného chlapa v čiernom, čo síce stál pevne ako pribitá socha, no na čele mu vyrazili kropaje potu. Potkan zvinul pergamen a odložil ho. Zdvihol zrak k vysokým horám, ošíval sa a nechcelo sa mu odchádzať.
„Tak do Kremnických vrchov, vravíš?“
„Tak.“
„Tak Boh ti pomáhaj, ak neklameš. A buď opatrný, keď ich druhý raz stretneš. Dievča je upírka a černokňažník diablova pravá ruka.“
Mnísi sa zvrtli a odchádzali. Kraven uľahčene odfúkol a zviezol sa na peň.
Ion sa vynorila z vody a kráčala na breh.
Čosi zašuchotalo v kriačine.
Obzerala sa a pritisla róbu k telu.
„Sľúbili ste mi, že nebudete nazerať!“ roztopašne karhala Kravena.
V tom sa ktosi predral krovinou a chytil ju.
„Sľúbili sme pred bohom, nie tebe,“ ozvali sa mnísi.
Černokňažník s pobavením sledoval ako mnísi smerujú do hôr, keď sa zrazu ozvalo od jazierka:
„Bratia sem že! Máme upírku!“
Bratia sa zvrtli naspäť.
Kravenov úsmev zvädol. Za chrbtom sa mu vynorili dvaja mnísi s červenovlasou dievkou v pevnom zovretí. S veľkými, zahanbenými očami si tisla k sebe róbu s takou cudnosťou, až bolo ťažké uveriť, že toto môže byť oná hľadaná hriešnica, čo obcuje a pácha sodomiu. Vystrašene pozerala, raz na Kravena, raz na trojicu mníchov obďaleč, čo až teraz pochopili, že sa nechali poriadne ogabať.
Kraven vedel, že z tejto situácii už niet iného východiska, ako zbabelo zmiznúť. Temní mnísi mali takú mocnú mágiu svetla, že by zahanbili aj jeho nečisté sily. Priskočil k Ion. Vytrhol ju mníchom z rúk, prehodil cez ňu a seba plášť a pokúsil sa o teleport.
V tej istej chvíli mnísi vyslali do hriešnikov žiarivé zaklínadlá. Rozplesli sa na nich ako veľký ohňostroj, ktorého žiara celkom pohltila aj všetko navôkol. Keď pohasla, černokňažníka nebolo, no dievča ostalo natiahnuté na tráve v omráčení.
Obliekli ju, spútali a odtrepali do strašnej pevnosti hlboko v horách, boh vie kde, lebo tam už ani slnko nechcelo svietiť. Prebrala sa až keď ju ovial chlad. Schádzali s ňou do podzemia, ktoré bolo aspoň také hlboké ako pevnosť nad zemou vysoká. Zaštrngotali kľúče, zavŕzgali mreže. Ocitla sa v cele a len čo bratia s fakľami odišli, ocitla sa aj v úplnej tme.
„Ach, pustite ma, veď ja som len obyčajné dievča!“ vrhla sa na mreže v márnej nádeji, že jej uveria, keď zbadala prichádzať mihotavé svetlo fakle.
Brat jej mlčky podal suchú kôrku. Vyhladovaná ju vytrhla z ruky a džgala do seba, akoby nejedla už dobrý týždeň.
„Povedzte aspoň koľko dní ma tu v mukách držíte. Veď tu ani slnko nezasvieti, ani mesiac nesvitne, niet tu okna, aby som si aspoň posledné dni pred smrťou odrátala!“
„Dcéra, nie si tu ani pol dňa.“ Nevzrušene sa otočil mních a odišiel.
Ion ovisla brada. Čas plynul tak pomaly v strachu, nečinnosti a tme, že aj hodina sa zdala byť celá večnosť!
Stiahla sa do kúta.
Stále neverila, že by ju milovaný Kraven opustil. Ostávalo len čakať a nepoddať sa zúfalstvu. Dozaista sa každú chvíľu objaví. Nádeje v sebe živila aj celý ďalší deň a potom ráno všetko spľaslo.
Vytiahli ju na popravu.
Pod päťčlenným sprievodom ju odviedli do strašnej pivnice, kde murári nechali iba jediný otvor – nízky vchod a aj ten mnísi zabuchli ťažkými dverami, takže jediný zdroj svetla boli zas len fakle, ktoré vytvárali na kamenných stenách mihotajúce sa mníšske tiene, hrozivé ako prízraky smrti. Temní bratia obkolesili úbohú Ion a posadili na dereš s okovami. Celá sa roztriasla a zbledla.
Mnísi sa zasa chveli pri pomyslení ako sa nabažia krvavou scénou a ľudským mäsom. Ako sa im v ušiach budú príjemne rozlievať až hlboko do mysle krik a prosby. V ich zvrátených hlavách bolo prizerať sa poprave čosi ako telesné uspokojenie.
Mlčky sa čakalo na príchod majstra kata a napätý vzduch by sa dal aj nakrájať a ponúknuť slastnú ochutnávku takým zverom ako boli títo mnísi.
Keď prišiel kat, zavial mrazivý chlad.
Aj mnísi sa zachveli a ustúpili.
V Ion sa všetko zlomilo a zamdlievala. Svet sa prepadol do tmy a z nej vystúpila len naostrená čepeľ popravného meča.
„Také mladé dievča,“ ozvalo sa ľútostivo spod katovej kukly, „splňte jej aspoň posledné želanie.“
Mních potkan nevoľky prikývol.
Ion zdvihla hlavu a zapozerala sa do kukly. Blysli na ňu dve krásne čierne oči.
„Po celý čas som žila v poctivosti,“ tíško prehovorila, „dovoľte mi pred smrťou okúsiť lásku aspoň s týmto majstrom katom.“
Mnísi vystrúhali pohoršené výrazy, no keď im kat, viac ako ochotný plniť želanie, pred očami vycifroval s mečom takú blýskavú parádu, že ich skoro oslepilo, predsa len zo strachu opustili pivnicu, aby prečkali za zatvorenými dverami.
Majster kat zo seba chvatne strhal katovský odev. Rozprestrel plášť, čo mal pod ním, zahalil dievča i seba a vyčaroval teleport. Pohltila ich žiara a keď pohasla, černokňažníka s červenovláskou tam už nebolo.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.