Investigatívny novinár Nick Tomolson si preložil pravú nohu cez ľavú a s pôžitkom odchlipol z kávy. Sedeli v kaviarni La Plazze, bolo presne dvanásť hodín…čas na ktorom sa dohodli. Tešilo ho, že je Gulváč dochvíľny. Bol to dôležitý bod k predloženiu dokumentu, ktorý priniesol. Potreboval seriózneho a svedomitého človeka. Žiadne úzkoprofilové hráčske typy, ktoré to nikdy nedotiahnu ďalej, ako cez svoje malomestské sny.
„Tak ako sa máte? Vonku nám svieti slnko, príjemný deň. Prečo si ho ešte viac neprikrášliť?“
„Nie som vôbec proti,“ zahundral Gulváč z denníka Slovenskopolitan, pričom si ostražito premeriaval toho chlapíka na druhej strane stola. Mal špicatú, špinavo blonďavú bradu a dlhšie vlasy. Jeho oči sa dívali akosi zúžene, ako had, neustále snoriaci na všemožný pohyb. Typické novinárske okále, zaškeril sa v duchu. Svojím spôsobom mu pripomínal nejakého ošarpaného westernového kovboja, ale keďže pochádzal z Kanady, zdalo sa to byť odôvodnené.
„Dobre,“ odchlipol si teatrálne z kávy a pozrel cez presklenú stenu von, „mám niečo, čo by mohlo zahýbať bezvetrím na našej politickej scéne. Nepotrebujem za to nič ohromného. Stačí obyčajná taxa.“
„Čo to je?“ Gulváč ostal pokojný. Počas svojej kariéry sa už stretol so všeličím. Bol zvyknutý na kadejaké možné i nemožné situácie.
„Dokument. Obyčajný spis tajnej služby s neobyčajným obsahom. Dám vám to teraz prečítať. Zbežne. Zvýraznil som dôležité state. Ja si môžem dať zatiaľ párky s chrenom. Mám na to neuveriteľnú chuť.“
Novinár hovoril anglosaským prízvukom a pri svojom prednese ostal pokojný, nepohol ani len brvou. Chlad a profesionalita. Gulváčovi sa začínal páčiť.
„Okej, podajte mi to, pokúsim sa to prebehnúť,“ napodobnil jeho odmeraný a neprimerane sebavedomý prístup.
Tomolson sa ponoril do svojej brašne, ktorú mal neustále (aj za stolom) prevesenú cez rameno a po chvíľke ticha vytiahol fascikel v žltom papierovom obale. Na ňom bolo perom skoro nečitateľne napísané: GORILA.
Gulváč ho schytil a s hrane skrývaným očakávaním otvoril.
„Je to trochu neštandardné miesto… myslím,“ porozhliadol sa dokola na osadenstvom zaplnené stoly, „na čítanie, nie?“
„Nevadí. Teraz je to ešte len slepý náboj. Potom, keď sa stane ostrým, spôsobí mnohé zranenia. Uvidíte! V tomto momente sa nemusíte báť.“
Gulváč sa pobavene usmial a následne začal čítať. Novinár si zatiaľ skomolenou slovenčinou objednal párky s chrenom. Na vonkajšiu časť okna sa s čoraz rastúcou intenzitou opierali raňajšie lúče slnka.
Vyzeral, že je spokojný.
Kto by aj nebol? Je tam všetko, čo celoslovenské noviny pre zviditeľnenie potrebujú. Slovenskopolitan si vybral kvôli ich najskromnejšej skorumpovanosti. Aspoň také mal informácie. V žalúdku ho pálil chren a pocit dobre odvedenej práce. Vedel, že Gulváč sa toho chytí. Aj keď nedal na sebe nič znať, oči mu horeli. Ako novoročné prskavky.
Tomolson zamieril za roh Gabajovej ulice a potom si vopchal ruky hlbšie do vreciek na nohaviciach. Potreboval magnézium. Aspoň jednu tabletku. Cítil sa nepokojne, hoci práve v tomto momente by si mal za dnešný výkon udeliť absolutórium. Zamieril do svojho skromného podkrovného bytu len pár blokov obďaleč. Hvízdal si. Smutnú pieseň z rodnej Kanady. Spievalo sa v nej o šťastí. Vraj je vrtkavé a plaché… ako motýľ. Treba len počkať, kým si sadne. On bol však trpezlivý. Veľmi, veľmi trpezlivý.
Zavrel za sebou dvere a potom pre istotu zamkol na dva západy. Zhlboka sa nadýchol a prejdúc priamo do kuchyne, opatrne zastrel žalúzie. Potom si vybral tabletku magnézia a okamžite ju zapil vlažnou vodou. Cítil vlnu úľavy. Chvíľku len tak nehybne stál, nechal svoje telo nech si odpočinie, nech naberie nové sily a otuží sa…no po pár minútach zamieril ďalej, do obývacej miestnosti. Vyhrnul si rukáv na pravej ruke. Okamžite sa odkryl kus kože na predlaktí. Náhle sa samovoľne odlepil. Ako odtrhnutá tapeta na stene…Z ruky vyskočila malá obrazovka, ktorá v rýchlosti nabehla do veľkosti priemernej papierovej A4. Nikde žiadna krv. Ani kvapôčka. Tomolson zaujato vyťukal par čísel na miniatúrnej klávesnici o kúsok nižšie. Obrazovka zaprskala. Objavila sa tvár. Pripomínala veľkého výra s čiernymi otvormi namiesto očí, drsne vrásky okolo malých úst a žiadne obočie…ani len náznaky vlasov, či ochlpenia.
Ihneď odoslal vizuálnu myšlienkovú správu.
„Kontakt s denníkom nadviazaný, Majster.“
„Veľmi dobre,“ odpovedala mentálne bytosť na druhej strane.
„Myslím, že do mesiaca až dvoch sa všetko roznesie po krajine. Môžeme očakávať demonštrácie a občianske nepokoje. To by mal byt skromný začiatok.“
„Počínate si dobre Aliero, Rada bude nadšená. Ako vám prospieva pobyt v tej krajine?“
„Spokojnosť. Občas cítim nedostatok magnézia, ale starostlivo ho dopĺňam.“
„O pár dní pošleme ďalších bratov. Nebojte sa. Loď sa už starostlivo pripravuje.“
„Ďakujem. Zatiaľ sa ešte do toho opriem, posnažím sa o vyostrenie situácie. Na maximum. O chvíľku sú parlamentné voľby. Treba do toho zapojiť všetky strany.“
„Áno. Je to malá krajina, ale rozhodli sme sa, že sa stane centrálou budúcich európskych nepokojov. Mala by to byt optimálna základňa. Pracujte na tom. Ak všetko pôjde ako má, spolu s našimi ostatnými spojkami v každom kúte tejto planéty, by sme mali prevziať nadvládu do 245 dní. Spolu sme nezastaviteľní. To si zapamätajte!“
„Vykonám majster. Teším sa na naše osobné stretnutie. A pozdravuje bratov.“
Ukončili komunikáciu.
Tomolson stlačil čierny putík a obrazovka zmizla naspäť v útrobách ruky. Koža sa pedantne uzavrela. Bez porušenia. Bez známok najmenšieho zranenia.
Odkašlal si a opäť sa napil studenej vody v kuchyni. Urýchlene sa rozhodol, že ešte dnes musí naplánovať stretnutie s premiérom. Patril takisto k nim. Šikovný, ale stále iba chabý začiatočník. Potreboval veľakrát usmerniť. No najprv si trochu oddýchne. Rukou nacvičene zašmátral za zátylok a hneď na to niečo tlmene zabzučalo. Jeho ľudská tvár sa v okamžiku zmenila na výriu hlavu z bezodnými očami a trpkým, neľudským výrazom. Oprel sa o roh stola… zhlboka, prerývane dýchal. Už chcel byť na svojej planéte…Doma. Objať osem rozkošných detí a zabudnúť na tieto dlhé, náročné a strastiplné dni. Môžu sem neskôr chodiť hľadať aktívny oddych. Jednoducho žiť.
Nevedel, aké má Rada čerstvé plány, ale vždy konala rozhodne a správne.
Usmial sa.
Začínal si neochvejne uvedomovať, že práve teraz prepisuje miestne a viac menej celosvetové dejiny.
Po dnešku ich už nezastaví nikto…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.