Drevená lavica a sväté obrázky. Fádne vankúše, nie podhlavníky, lež podkolenníky. Trubice organu zvysoka vydychujú studené noty. V rozľahlom chráme ozýva sa spev seniorov. Má škrekľavú príchuť.
Kdesi uprostred tejto nedeľnej scenérie modlí sa zrelá pani, žiadna mladucha, no tobôž nie starucha. Má medené vlasy a vysoké čelo. Kľačí na fádnom vankúši v drevenej lavici, poškuľuje po svätých ilustráciách, no pod chvíľou nakúka vedľa seba. Guľaté chlapča poslušne sedí, topí sa v masívnom dreve a mechanicky odrapkáva formuly. ...Pane, keď jeme tento chlieb a pijeme z tohto kalicha, zvestujeme tvoju smrť, kým neprídeš k sláve…
Pehy a krepké oči. Odmietajú nezáživnosť a suchopárnosť, ktoré ho pravidelne pribíjajú k drevu lavice. Vykrúca krk dohora a pozoruje dôverne známu kupolu. Bradatí chlapíci vo farebných rúchach objímajú chlapcov pohľad. Otec a syn. Sedia na tróne z modrej planéty a spoločnosť im robia okrídlené postavy cherubínske. Tváre bez výrazu, odrazy bez tela. Kalné pohľady mramorových očí sledujú chlapca zo všetkých strán. Sochy, mŕtvi svätci, rehoľníci, Marek, Matúš, Lukáš, Ján. Všetci ho prísne skúmajú. Ako by vedeli, na čo myslí.
Milá dáma s medenými vlasmi a vysokým čelom, spokojná so správaním svojho vnuka, pohladila ho po pliecku. Zašušťala vetrovka. Vonku zavyl vietor, mozaikové okná rezonujú. Zvonica sa rozkričala, ovzdušie sa zachvelo. Chlapec vykrúca krk dohora, sleduje dôverne známu kupolu. Usmieva sa do štvorice očú na planéte, no očný kontakt o chvíľu ruší prasklina. Reže zemeguľu vo dvoje a cherubínom stína vznešené hlavy. Desiatky kľukatých čiar hadia sa odrazu po veľkolepom strope chrámu. Počuť dunenie a údery. Dušpastier zatvára misál, modlitby stíchli, svetlá zhasli, ozýva sa krik.
Staršia žena v kvetovanom pléde hľadí pred seba ako v mrákotách. Vidí svojho muža, mladého, mocného, ako sa v agónii ponára do tej, čo s ňou vraj nikdy slova nepreriekol. Schmatne dáždnik a v amoku udiera po hrbe starca vedľa nej. Chudý muž s plešinou a ofidiofóbiou stráca sa v zhluku syčiacich plazov, panikári, zaháňa sa, až napokon schytí jedného, a vytrhne mu jazyk. Had odrazu zmizne a muž drží v rukách jazyk mladej ženy, odpadnuvšej pod ťarchou svojej tragédie. Krásna pani s pleťou dieťaťa a nohami baleríny obzrie sa, a v odraze preskleného okna spovednice vidí klbko červov v očných jamách, zhnitý kráter miesto nosa, zahlienené ústa vykrivené do škodoradostnej grimasy. Krásna pani nezniesla ten pohľad, a v zúfalom vzrušení vrhá svoju tvár do spovednice za očistením. Úlomky skla zabodli sa jej do červivých očú, zhnitého nosa a zahlienených úst.
Kostolom sa nesie plač a škrípanie zubami. Len jedna dvojica ostáva pokojná. Milá pani s medenými vlasmi a vysokým čelom kľačí na fádnych vankúšoch a odriekava modlitby, pokračujúc v osobnej omši. Pehavé chlapča s krepkými očami sleduje kupolu. Odkiaľsi zvonka blíži sa dunenie. Počuť chorál hrubých barytónov, zavýjanie hladných šakalov a hyen. Rozpáraný strop, padajúca omietka, bytosti s leprou. Kupola sa rúti na hlavy veriacich. Miesto nej teraz vidno pár kožovitých krídel, fackajúcich zaprášené ovzdušie. Červeň a hmla pohltili chrám a hurónsky výsmech pekelníka prekričal nárek davu.
Chlapec si zatvára oči pred blčiacim pohľadom obludného démona. Sponad zvrašteného čela do výšky týčia sa mu dva kozlie rohy. Z temena obrovskej, akoby do kameňa vytesanej hlavy, vyčnieva roh tretí. Pleskot krídel rozbíja postavy svätcov uväznených v mozaikách. Sochy rehoľníkov pokorene vybuchujú jedna za druhou, bo nemôžu zniesť dunivý rehot z pekla. A keď už zdá sa, že horšie byť nemôže, vrúti sa do chrámu légia okrídlených rarachov, belzebubov, besov. Nie monštruóznych ako červený démon trojrohý, no rovnako lačných i pažravých.
Už ma obkľúčili…smrteľné stony, úzkosti záhrobia…
Pekelníci kupujú duše hriešnikov, aby na nich mohli hodovať do konca dní. Trojrohý démon šliape po ruinách chrámu božieho, zdrapne kňaza do dlhočizných pazúrov a ten v mihu oka stráca sa v útrobách žeravého bachora. Veriaci hriešnici zmenili sa na prízraky, vnútornosti zla.
Je koniec omše. Posledné amen a ľudia bez duší vracajú sa k nedeľnému obedu. Strieborniakmi drhnú sa im vrecká. Ich vykradnuté hlavy a zapredané srdcia zabudli na Boha. Chlapec krepkých očí a dáma medených vlasov ruka v ruke odchádzajú. Tváre im zdobí úsmev a chrbty nenávistný pohľad satanov.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.