Ešte detsky jemná ruka sa dotkla masívnej kovanej brány. Drsné dubové drevo ježiace sa železnými nitmi sa dalo takmer okamžite do pohybu. Lomoz parného stroja, ktorý za chovanicu železnej panej vykonal všetku prácu, z podzemia sídla počuť nebolo. Zasyčanie uvoľnenej pary vytvorilo vo vstupe na chvíľu hustú hmlu.
Aj za jasného dňa sa tak dalo do zmäteného protivníka pohodlne strieľať. Husári si túto taktickú výhodu vždy pochvaľovali. No teraz tu neboli. Nebol tu nik. Sídlo bolo prázdne. Bola tu len teta a Petra. A teraz … Títo!
Hmlistý opar vypľul postavy. Dve z nich už poznala. Boli jej odporné. No dnes sa k jej pocitom pripojil aj nový spoločník. Strach. Ešte na malú chvíľu videla slnečný deň, ktorý zalieval údolie. Para z tisícok komínov vyzerala ako prízračný les bielych stromov, ktorým sa do korún zabodli kopije slnečných lúčov. Prízračný les, tak teta svoje panstvo volala.
Výhľad jej zaclonilo ohromné brucho Jegora. Spotený smrdel ako jatočné prasa. Hoci v šestnástich rokoch bola viac dieťaťom ako ženou, ťažko prehltla pri myšlienke že by niekedy mohlo byť čosi také jej mužom.
Potľapkal ju po hlave ako psa, bezmyšlienkovite. Nevedel čo robiť. Neha, súcit. Bolo mu to cudzie. Prišiel dediť.
Petru ponižovalo, že musí strpieť taký dotyk. Nebol však čas na úvahy o neradostnom postavení.
Hedviga, barónka z Askanu ju kostnatými prstami zdrapla ako stará lasica.
„Kde sú husári dievča?“
Sú bezbranné, pomyslela si. Ona i teta. Bez husárov, ktorých pred pár dňami teta poslala preč. Všetkých poslala preč. Chcela vari zomrieť sama? Tak prečo títo tu?
„Teta ich rozpustila pred toma dňami.“
Lasica prestala roztržito okukovať opustené stanovištia stráží a uprela jedovatý pohľad na dievča.
„Chcela si povedať, Pani Barónka, milostivá Pani Rebeka rozkázala rozpustiť husársku gardu! To ťa moja sestra nič nenaučila ty sopľa?“
„Bez tety by ste neboli viac ako slúžkou barónka.“
Petra netušila kde sa to v nej zrazu vzalo. Zato presne vedela, za čo jej barónka vylepila zaucho. Pravda sa jej dotkla horšie ako žeravé železo.
Bez tety by to prasa Jegor nebolo veliteľom hradnej batérie. Tetina fabrika ich zadarmo vyzbrojila. A Hedviga? Žena chudobného baróna. To teta mu dala do správy svoje železné bane a prižmúrila oči nad tým že ju bezočivo okráda.
V Petre vzkypel hnev. Chcela barónku-lasicu kopnúť. Silno, zúrivo! Z celej sily, z celej zloby. Potom sa rozbehne za tetou. Ak trafí členok, v labyrinte sídla ju nechytia. Zabarikáduje dvere a pár dní vydržia. Jedla je dosť, teta dala nanosiť plné stoly. Aj keď jej z toho jedla zakázala jesť, lebo je pôst. No teraz sa hodí. To prasa čo sa tvárilo ako vojak, ju nedobehne. Rozhodla sa. Kopla.
Zavírenie posledných zbytkov pary ledva spozorovala. Vychudnutá postava sa prehnala medzerou medzi dvoma súrodencami železnej Panej a zdrapla nešťastnú Petru ako útočiaci jastrab. Čierny plášť i oblek, cylinder s oceľovým odleskom. Tvár smrtky. Biela, kostnatá, vpadnutá. Iba oči temne žiarili. Kopanec sa zmenil na zahrabanie nôh vo vzduchu, práve skolenej koristi.
„Odveď nás k Panej, náš čas je drahý!“
Preľakla sa na smrť. Ten sipotu podobný hlas … Nekromant. Až teraz jej došlo v akom veľkom nebezlečenstve sa nachádza ona aj jej teta Beka. Hodina smrti, tá posvätná chvíľa. Oni ju násilím zmenia, donútia… Ach.
Teta sa rada dívala ako slnko vychádza nad jej impériom. Lúče svetla láskali hute, zlieváreň i dielňe. Bola to ríša, nad ktorou sa para nikdy nestrácala. I dnes sa na tento obraz dívala. Vedela, že naposledy.
V obrovskej posteli skôr sedela, ako ležala. Stará, vyschnutá. Cítila ako ju sily rýchlo opúšťajú. Len oči vyzerali živo. Vpíjali sa do všetkého, čomu vládla.
Vtrhli dnu s tresnutím dverí. Na Petre bolo vidno, že má plač na krajíčku. Utekala okamžite k tete. Hedviga hneď za ňou. Len Jegor sa vrhol na plný stôl, ktorý lákal desiatkami dobrôt tých, čo nedodržujú pôst. Ako prasa k válovu. Nesklamal.
Hedviga si jedlo nevšímala. Evidentne sa chcela kochať bezmocnosťou svojej mocnej sestry. Postavila sa tesne k posteli a bez slova ju s úškrnom pozorovala.
„Vitaj Hedviga, podaj mi prosím trochu vody.“ Umierajúca vysušenými perami ledva šepkala. Odpoveďou jej bol úškľabok.
„Hej ty, dievčisko, prines pohár vody milostivej!“
Petra poslúchla. Videla, že teta je naozaj smädná.
Krahulčie prsty jej surovo vydrapli pohár z rúk. Voda vyšpľachla.
„Nevieš dávať pozor nemehlo sprosté? Skoro si ma obliala!“
Petra chcela sa na ňu chcela vrhnúť, no ľadová, kostnatá ruka jej zovrela oceľovým stiskom šiju. Od bolesti zdúpnela. Počula od tety o nekromantoch veľa. Pred tým ako sem prišla teta s parostrojmi, žilo tu mnoho pánov smrti. Nimi oživení ľudia dreli v dieľňach a hutiach ako otroci. No keď to vzala do rúk teta, ich vláda skončila. Už ich vídať zriedkavo.
„Pozri sestrička, koho sme priviedli.“ Hedviga ustúpila, aby umierajúca uvidela koniec svojich nádejí.
„Čierny notár.“ Zašepkali zošúverené pery.
Notári, ktorí tesne po smrti privedú zomrelého nazad, aby ešte zmenil závet. Áno, aj takto sa ešte uplatňovali.
„Vidíš maličká, teraz sa tvojej tete nerozpustí v pohári medecína.“ Hedviga s úškľabkom do pohára nasypala biely prášok a strčila ho sestre pred tvár.
„Pi! Náš čas je drahý!“
Surovo jej zdrapla bradu a chabo sa brániacej starene liala obsah pohára do úst. Slabá pani domu sa bránila, koľko len mohla. No nakoniec vypila viac ako dosť. Kŕče prišli takmer okamžite.
Petra odvrátila pohľad a kútikom oka zachytila Jegora. Už nesedel pri stole. Váľal sa po zemi a bezhlasu sa držal za hrdlo. Teta ju nabádala, aby v žiadnom prípade neporušila pôst.
Hlavne nie dnes. Otrávila jedlo! Na Jegora ideálna pasca, ale Hedviga? Tá si brúsila zuby na iné sústo. Na jej majetok.
Oceľový stisk povolil. Kostlivec pristúpil k umierajúcej. Sklonil sa tak, že sa im nosy takmer dotýkali. Beľmá prevrátených očí sa vrátili nazad a na chvíľu v nich zavládol pokoj.
„Zbohom, priateľ môj.“ Vyšlo z penou pokytých úst. Odkväcla. Nekromant sa vystrel. V ruke držal kus pergamenu.
„Bude sa čítať závet.“
Petru opustili sily.
„Petra… Nová železná Pani… Poručník… Bane sa vracajú do majetku…“
Petra vnímala slová akoby ležala pod vodou. Prebralo ju až zvriesknutie barónky.
„Nemôžeš mi odobrať bane, Jegor ťa dá rozstrieľať!“
Nekromantovi sa skrivila tvár bolesťou a tučná mŕtvola sa začala zviechať. Hedviga s vreskom vyrazila ku dverám. Petra jej podložila nohu, no barónka sa len trochu zapotácala.
Tučná ruka ju však zdrapla prekvapivo rýchlym pohybom. Praskanie kostí a rev meniaci sa na bublavý chrapot Petru takmer vohnali do mdlôb znova.
Na rameno jej niekto položil ruku. Mäkko a láskavo. Pozrela sa hore do tetinych mŕtvich očí. Omdlela.
V tieni mohutnej hradby Jegor kopal tretiu jamu. Petra sedela na lavičke vedľa svojej tety.
„Prečo musíš ísť? Mne nevadí, že si… to… nemŕtva.“
„Držať niekoho pri živote proti prírode prináša iba bolesť a utrpenie. Aj jemu. Pozri.“
Nekromant sedel kúsok od nich a celý sa chvel. Kropaje potu vyrážali na jeho nezdravej tvári.
Zjavne prežíval muky.
„A to drží pri živote iba dvoch. Vieš čo museli cítiť tí, čo udržiavali celé zástupy v továrňach?“
„Takže si ich vlastne vyslobodila teta?“
Starena sa smutne pousmiala.
„Niektorí si na tú bolesť a utrpenie zvykli až tak, že sa jej nedokázali vzdať.“
„Ale vyslobodila si ich predsa.“
Zanovito trvala na svojom Petra.
„Áno, vyslobodila. Aj keď niekedy proti ich vôli.“
Starena si povzdychla.
„Niektorých ľudí treba zachrániť od ich údelu aj keď sa tomu bránia. Pamätaj na to.“ Pohladila svoju chovanicu. Naposledy.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.