Ohnivé pero Q1 2012: Spomienky dnešných dní

Len v spomienkach je možné cestovať do minulosti. Toto je príbeh človeka, ktorý vôbec netušil, že sa vybral opačným smerom…

Cestovanie časom ma fascinovalo už od dvanástich rokov. Príbehy od H. G. Wellsa, Isaaca Asimova či Philipa K. Dicka som mal v malíčku. Neskôr som si do zošita zapisoval aj svoje vlastné príbehy týkajúce sa tohto fenoménu. Moje amatérske diela som potom dával čítať spolužiakom, ale nedokázali ich oceniť tak ako ja. Zo šuplíka som vyhádzal všetko, len aby som ho našiel. Volám sa Mário Walters, ale vždy mi hovoria Marko. Už dlhší čas som bez práce a z toho, čo mi dáva štát, sa vyžiť nedá. Ako malého ma nikdy nenapadlo, že s tým bude taký problém. V jednoizbovom byte, ktorý som zdedil po svojich starých rodičoch, žijem iba so psom (menom) Hardy. Je to jediná bytosť, ktorá so mnou prežíva tú biedu.

Začalo to inzerátom v novinách. Robiť niekomu pokusného králika nie je môj štýl. Keď však ide o 2000 eur v hotovosti, dokážem svoj pohľad na vec prehodnotiť.

Ešte v ten deň som si s profesorom Luisom Irwingom dohodol stretnutie. Keď prišiel, zistil som, že presne takto som si ho predstavoval. Starý, šedivý, vráskavý chlapík v bielom plášti a kozou briadkou. Povedal, že ide o akési tabletky, ktoré mu pomôžu pri výskume. Na papier mi vytlačil ich nežiaduce účinky: bolesť hlavy, halucinácie, precitlivenosť, porucha sústredenia a samozrejme o únava.

„Nebojte sa Marko, neohrozí to váš život…“ povedal. Vtedy som ešte nevedel, že existuje aj horšia alternatíva ako smrť.

Každých 24 hodín jedna tabletka. Aby sa Irwing uistil že ho neoklamem, rozhodol sa, že mi ich bude nosiť osobne. Vstal som o 8:00 a zapol som si televízor. V rannom spravodajstve hlásili čosi o autonehode. Hneď som to vypol.

Profesor chodil na čas a každé ráno mi podával jednu z dvanástich tabletiek trpkej chuti, ktorú som s nechuťou zapíjal pohárom vody.

„Doniesol som vám aj niečo pod zub,“ povedal a podal mi do rúk hamburger veľký ako moja päsť.

„Prvé tri dni vás prídem aj skontrolovať. Samozrejme, tabletky budem nosiť pravidelne tak, ako sme sa dohodli. Trinásteho dňa vám vyplatím 2000 eur a rozlúčime sa.“

Keďže som nenamietal, odišiel nadmieru spokojný.

Hneď po raňajkách beriem vyvenčiť Hardyho, pričom si cestou kupujem svoj obľúbený denník. Len čo dorazím domov, otvorím si fľašku piva a rozprestriem noviny na stôl. Čoskoro som unavený, a tak si idem radšej ľahnúť, aby som sa mohol zobudiť o dve hodiny na nepríjemný zvuk budíka. S Hardyho sa ideme prejsť okolo paneláku. Po príchode zisťujem, že mi ktosi rozbil okno.

Je presne 16:00 a opäť niekto klope. Staručký profesor sa vrátil, aby mi kládol otázky typu „Ako sa cítite?“ a tak podobne. Prehodíme niekoľko slov, zmeria mi tlak, teplotu a na záver oslepí malou baterkou.

„Výborne!“ skonštatuje a zistené údaje si zapíše do malého modrého notesu. Opäť mi čosi doniesol. Sú to sušienky.

„Uvidíme sa zajtra,“ povie a v tichosti odchádza. Zdá sa, že je to milý chlapík. Tých pár dní to s ním vydržím.

Niekoľko bleskov preberá mŕtvolu k životu. Zbožňujem Frankensteina s Colinom Cliveom. Pri každom elektrickom výboji ma trhne zo stoličky. Po tých tabletkách som naozaj akýsi precitlivený a film vnímam úplne inak, ako keď som bol chlapec. Je na čase dať si s Hardym záverečné kolo ešte pred tým, ako si znovu pôjdem ľahnúť. Práve som vám načrtol svoj súčasný harmonogram. Vďaka tabletkám som väčšinu dňa prespal – ďalší zabitý deň!.

Ráno v televízii stále riešia tú istú autonehodu. Len čo prehltnem svoju dennú dávku, profesor Irwing mi podáva rovnako veľký hamburger. Už ma naň prešla chuť!

Pri rannej prechádzke Hardy vyhrabe prehnitú kosť. Zoberiem ju a hodím do smetného koša. Opakuje sa to znova a znova. Aj noviny, boli pre mňa neaktuálne, aj keď pani v trafike bola iného názoru. Boli to dnešné noviny, lenže každý môj nasledujúci deň bol vlastne ten istý. Aj to okno ma doháňalo k šialenstvu. Ráno ani škrabnutie, no po druhom kole venčenia som ho našiel vždy rozbité. Neskôr som si odsledoval skupinku faganov, ktorí ho mali na svedomí. Rozbíjali ho kameňom deň čo deň.

Tesne pred 16:00 som na Irwinga netrpezlivo čakal v predsieni a o štvrtej hodine som mu už otváral dvere. V ruke držal, ako obyčajne, krabičku od sušienok a ja som tušil, čo bude nasledovať. Dohodli sme sa na troch kontrolách. Dnes to ale bola už jeho štvrtá. Opísal som mu svoje pocity a spýtal sa ho, či nemá jeho výskum náhodou niečo spoločné s cestovaním v čase. Mlčal…

Včera ráno som bral už 12 tabletku… alebo to bola stále tá prvá? Je 13 deň a zdá sa, že sa nič nezmenilo. Profesor nechodí a mne svitá nádej, že sa posuniem konečne ďalej.

Luis Irwing… prečo mi to bolo odrazu také povedomé. Prehádzal som obsah šuplíka a vylovil starý zošit so svojimi poviedkami. Spomínal som ich už na začiatku. Hneď prvá sa volala Irwingov stroj času a ja som sa zrazu nedokázal sústrediť na nič iné. Je zaujímavé, že som si na svojho profesora spomenul až teraz.

Bol to dlhý dvanásťdňový sen? Čo ak ten Irwing mal naozaj stroj času a použil ho pre svoj ďalší experiment? Možno práve tie tabletky mi dovolili vnímať čas inak a porozumieť zmenám, ktoré Irwing spôsoboval svojím cestovaním? Mám priveľa otázok, ale rozhodol som sa ich ignorovať ešte skôr než sa zbláznim.

Keď to vidím, oči mi zavalia slzy. Hardy sa priamo pred mojimi očami rozplýva v žiare bieleho svetla. Steny blednú, posteľ je stále tvrdšia a ja prudko klesám k zemi – realita sa mi trhá na kusy.

„Kde je moja izba, moje okná, kam sa všetko podelo?“ nechápem to. Sedím v bielej miestnosti a v rukách ešte stále zvieram svoj zošit. Rozhodne nie som v raji.

Cez veľké kovové dvere prichádza muž v bielom plášti. Je to profesor Luis Irwing a pozerá na mňa ako na zúboženého tvora. Vidí mi do duše, pretože presne tak sa aj cítim.

„Čo sa to so mnou deje?“ pýtam sa, ale bojím sa odpovede. Bez slova si berie môj zošit, ktorý sa ako zázrakom zmení na starú dokrčenú fotku. Som na nej odfotený spolu so svojím psom ako 12-ročný chlapec.

„Už dvanásť dní a ste pod mojím dozorom, spomínate si?“

Konečne vidím realitu, aj keď len na chvíľu. S vážnou tvárou mi ukazuje papier, ktorý má rozhodnúť o mojom osude.

„Chcete naďalej brať tieto tabletky, alebo opäť skúsime elektrošoky? Je to na vás…“ hlas sa mu zachveje a podáva mi do ruky pero.

„Vyskúšajte čokoľvek, len ma odtiaľto dostaňte!“ kričím v agónii beznádeje. Možnosť som si už vybral. Podáva mi ďalšiu fotku a tú predošlú si odkladá. Tentoraz stojím s manželkou a deťmi pred nádherným domom. Len sťažka sa na ten deň rozpamätávam, strašne to bolí.

„Marko, vaša manželka spolu s deťmi zahynula pri autonehode. Stalo sa to už strašne dávno a vy jediný ste prežil…“

Nechcem to vedieť!

Automaticky sa mi zvyšuje dávka na dve tabletky denne. Zapijem ich trpkú chuť a púšťam sa do raňajok, ktoré mi doniesol môj doktor. Pri pohľade na fotku šťastnej rodinky opäť zaspávam…

Je krásne ráno a na nočnom stolíku nachádzam poviedku, ktorú ste si práve mali možnosť prečítať. Volám sa Mário Walters, ale hovoria mi Marko. Som spisovateľ. Žijem si v prepychovej vile spolu so svojou ženou a deťmi. Strašne ma bolí hlava a len ťažko sa rozpamätávam na včerajší večer. Akurát som krstil svoj nový román z lekárskeho prostredia. Na jeho pokračovaní práve pracujem. Kričím na sluhu. Je to starý, vráskavý chlapík s kozou briadkou. Práve mi nesie tácku s raňajkami. Okrem nich je tu aj pohár s limonádou, malá zelená tabletka proti bolesti a samozrejme dnešné noviny.

„Výborne, Irwing, opäť ste ma nesklamali!“ nenápadne sa usmeje, niečo si zapíše do svojho modrého notesu.

POZNÁMKA:

Marka sa stále neúspešne snažím uviesť do reality. Dnešným dňom zvyšujem jeho dávku o jednu tabletku Zurkamínu denne.

PS: Skontrolovať kryogenickú komoru číslo M.6015W a opraviť tlakovú bunku!

16:00 prídel stravy, kontrola!

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

12. marca 2012
Peter Šufliarsky