Predstavenie vrcholí. Saxofón chrlí čoraz vyššie tóny. Strácam sa v pestrej spleti zvukov. Nechávam sa unášať. Unikám z kaviarne plnej ľudí, ocitám sa na žiarivej dúhe a spúšťam sa po nej ako po vodopáde. Vietor mi prečesáva vlasy. Naberám rýchlosť. Letím rýchlejšie a rýchlejšie. Dúha mizne a ja namiesto rúk cítim krídla. Zamávam nimi raz, akoby opatrne, zamávam druhý raz, už silnejšie, a potom znova a znova. Nesú ma stále vyššie, až celkom strácam dohľad na zem. Som ďaleko nad oblakmi, mám pocit, že už to ďalej nejde. A predsa znova zamávam. A ešte raz. Som tak vysoko, že nedokážem dýchať, zamŕza mi vzduch v pľúcach a prestávam vidieť a… Hrám posledný tón.
Chvíľa ticha. Akurát na to, aby každý ukončil svoj let, opustil svoj fantastický svet a vrátil sa späť na zem. Chlapec sa pozrie na svoje dievča, uistí sa, že je tam, kde bolo. Usmejú sa, stále napoly omráčení úžasnou katarziou. Všetko v priebehu krátkeho kúzelného okamihu. A spustí sa potlesk, aplauz. Každý sa obzerá, nechápajúc, čoho sa zúčastnil. Chce si to zopakovať, vzlietnuť ešte raz, aj keby len kúsok nad zem. Chce letieť a viac nepristáť.
Žiadne potešenie netrvá večne. Obyčajným „ďakujem, že ste prišli, prajem vám dobrú noc,“ ukončím ich predstavy. Pomaly povstávajú zo sedadiel, oblečú si teplé kabáty a šeptajúc si o tom, čo videli, odchádzajú. Každý vlastnou cestou, do skutočného života.
Chvíľu zostávam v bare, len ja a barman leštiaci poháre. Sedím sám pri stole, uvažujem, kam vezmem tých ľudí nabudúce. Kam spoločne odletíme. Musí to byť niečo nové, niečo, čo ich uchváti. Zrak mi padne na nástroj ležiaci vedľa mňa. Priložím ho k perám a vdýchnem doň život. Tesne predtým, ako zatvorím oči, kútikom oka pozriem na barmana, ktorý sa opiera o pult a netrpezlivo čaká, čo predvediem. Usmejem sa a vyletím z miestnosti.
Stojím na rozkvitnutej lúke, vychutnávam si teplé slnečné lúče hladiace ma po tvári. Príjemný chladivý vánok mi nadvihuje tenkú košeľu, pohráva sa mi z vlasmi. Rozbehnem sa. Neviem kam, nemám cieľ. Len bežím. Preskočím malý peň. Odrazím sa od zeme, no nedopadnem. Ako héliový balón stúpam vyššie a vyššie. Prechádzam závojom oblakov. Pred sebou mám pravé nekonečno. Je tu len pre mňa. Nestačí mi a letím ďalej. Ešte kúsok a opustím atmosféru, otvorí sa mi brána do vesmíru a… Môj héliový balónik praská a ja klesám ako postrelená labuť.
S hnevom odkladám nástroj od pier. Neuspel som. Dopijem pohár horúceho vína a s mávnutím rukou barmanovi odchádzam do chladnej noci.
Za dverami do mňa udrie mrazivý decembrový vietor. Vytiahnem si šál až k nosu a vykročím vpred. Zakrádam sa čarovným spiacim mestom. Vychutnávam si ticho, prerušované len slabým hučaním vetra, plávajúceho po zasnežených strechách domov. Štípe ma na tvári. Zarýva sa mi hlboko pod kožu, dotýka sa kostí. Zapnem si posledný gombík na kabáte a pridám do kroku. Spoza rohu vyletí mladík, vletí priamo do mňa. Zrážame sa, obaja padáme k zemi. Chlapík sa rýchlo spamätá, pomôže mi na nohy. Milo sa ospravedlní, podá mi ruku, potľapká po pleci a beží preč. Chvíľu len tak stojím. Otrasený. Pozerám, ako sa stráca medzi padajúcimi vločkami.
Konečne prichádzam na parkovisko. Taxík už čaká, pripravený vyraziť. Nastúpim. Cítim, ako mi rozmŕzajú prsty. Nepríjemné svrbenie mi behá po celom tele.
„Dlhá noc?“ pýta sa šofér. Pritakávam slabým zamručaním. Nechce sa mi hovoriť. Dolieha na mňa únava. Zatvára mi oči. Omamuje ma, pôsobí ako droga.
Krajina za oknom sa mení; miznú domy, nahrádza ich zasnežený les. Sledujem ho s prižmúrenými očami, skoro spím. Popred auto prebehne líška.
„Tu zastavte,“ ukazujem na tenký chodník takmer zaviaty snehom. Vystupujem z auta, platím taxikárovi.
Prejdem cez klzký most k malej bráničke. Bežím po schodoch, beriem ich po dva. Druhý, štvrtý, šiesty, zamrznutá kaluž na ôsmom a rútim sa k zemi. Moja hlava sa stretáva so zamrznutým chodníkom. Biela záhrada tmavne, nahrádza ju nepriehľadná tma.
Padám. V tme. V tichu. Padám hlboko pod povrch zeme. Chcem sa o niečo zachytiť. V dosahu nemám nič. Zrýchľujem. Zachytávam sa o suchý koreň. Láme sa. Padám ďalej. Rýchlejšie. Bojím sa tak veľmi, že celý mrznem, napriek tomu, že s každým ďalším centimetrom sa vzduch okolo otepľuje. Otváram oči. To, čo vidím, mi vyráža dych väčšmi než rýchlosť, ktorou sa ženiem dolu. Tmu nahrádza jas, strach vymieňa úžas, pád sa mení na let. Let do hlbín. Letím cez diamantový výbuch farieb, cez zlatú dúhu, cez rubínový závoj, cez zafírový prach. Je stále teplejšie. Takmer horím. Horím túžbou dosiahnuť Stred Zeme. Nemám šaty, premenili sa na popol, ostali ďaleko za mnou. Stále padám. A zároveň letím. Padám a letím, padám a letím… Fascinujúcejšie ako prelet oblakmi, ako blúdenie vesmírom, ako tancovanie po Mesiaci. Strácam telo, horí a nechávam ho za sebou. Viac ma nespomaľuje. Som tu len ja, len podstata môjho ja. Prekonávam s ňou rýchlosť svetla. Už ho vidím, už vidím Stred Zeme. Dotýkam sa ho mysľou, počujem jeho šum, cítim jeho vôňu. Chcem doň preniknúť. Chýba len okamih…
Tma. Otváram oči. Ležím v posteli s obviazanou hlavou. Priateľka drží moju ruku.
„Čo si to vystrájal?“ usmeje sa. Opätujem jej úsmev.
„Skladal som ti pieseň.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.