Spod širokého zarasteného obočia pozoruje vranu sediacu na strome. Šedivé mračná sa zhromažďujú na horizonte. Blíži sa búrka. Vrana otvorí zobák, aby mohla vypustiť krákoravú odpoveď na vzdialené hrmenie a rozprestrie krídla. Nechá sa uniesť vlhkým vetrom pred pohľad niekoho iného.
Z útrob domu sa ozve zriedkavé, pravidelné, klopkanie. Potrubie opäť štrajkuje. Bude musieť zavolať vodoinštalatéra. Určite sa opäť zakoktá pri vysvetľovaní o čo vlastne ide.
Toto povolanie okupujú výhradne imigranti. Vedia urobiť svoju prácu uspokojivo, a tunajších odborníkov medzi seba nepustia. Vytvorili monopol, ale nikomu sa nechce proti tomu pohnúť prstom.
Dúfa, že kým si nájde v natrieskanom diári voľný termín, neupchá sa jej znovu záchod. Naposledy musela utekať viackrát von, aby sa nepozvracala na už aj tak špinavé a smradľavé kachličky.
Zahrabne si prstami do umastených vlasov. Mala by skočiť do obchodu kúpiť šampón. Nechce sa jej vyliezť na svetlo dňa, medzi ľudí. Byť vystavená ich pohľadom a nabrúseným jazykom…
Žila sama a styk s okolitým svetom obmedzovala na minimum. Kedysi mala priateľov, ale dnes z nich je len kôpka prachu. Mierne sa pousmiala pri spomienke na horiacu stodolu. Nemali si z nej utahovať!
«Len srandujeme, len srandujeme.»
To určite!
Za každou srandou sa skrýva kúsok zamaskovanej pravdy. Že bola okrúhlejšia a nosila stále tie isté šaty?
Bol to darček. Jediný, ktorý jej mama za celý život darovala. Potiahla za šnúrku, ktorá zo šiat visela. Mala by zaštopkať dierky, ktoré sa medzi špinavými šúľkami na látke vytvorili.
Za oknami zatrúbilo auto. Nadskočila a pichla sa ihlou do prsta. Krvácajúcim vankúšikom prešla po maličkej voskovej bábike. Z jej miniatúrneho tela trčali ihly a namiesto tváre mala len neforemnú masu. Môže to byť hocikto. Hlavne, že mu spôsobí bolesť. Srdce jej poskočilo len pri pomyslení na utrpenie tej osoby, ak čaro Woodoo funguje.
Keď v školskej knižnici objavila knihy o tradíciach na primitívnych ostrovoch, zamkla sa. Bola tak zahĺbená do čítania, že si ani neuvedomovala búchanie na hrubé dubové dvere. Je to jej kráľovstvo a ona si v ňom robí čo chce!
Inštalatér prišiel skôr. Ľudia dnes už nevedia čo je rešpekt! Keď sa ohlásim na určitú hodinu, tak nechodím skôr. Čo keby mala niečo dôležité na práci?!
Prišuchtá sa k oknu a odsunie zaprášenú záclonu. Tukom obrastený chlap sa súka z obitého auta. Z kufra vyťahuje kufrík s náradím. O pár minút bude pri dverách.
Vyzerá čudne. Hrubé pery mu ovísajú na okrúhlej tvári. Malé oči neustále žmurkajú a nervózne si vykrúca nos. Navyše si všimne, že pri chôdzi k dverám si prstami vehementne škriabe konečník. Hrôza!
Zavedie ho do pivnice, odkiaľ vedie potrubie do celého domu. Na schodoch sa na sekundu zarazene zastaví.
“Máte nejaký problém?” ozve sa jej za chrbtom.
Prečo ho nenechala zostúpiť ako prvého?
To bude jej potrebou vždy niekoho viesť, ukázať mu správnu cestu. Ako vtedy, keď ju sestra nechcela počúvať! Priviazala ju na bicykel dozadu. Nanešťastie si nevšimla, že po chvíli od únavy spadla. Uši jej trhal trepotavý zvuk na kolesách. Bolo jej čudné, že sa jej tak ťažko šliapalo do pedálov napriek rovine, ale tvrdohlavo pokračovala až do cieľa. Tam si všimla, že bezvládne sestrino telo ťahala za sebou už hodnú chvíľu.
Ale bola to jej chyba! Hovorila jej, že ju má počúvať! Ako staršiu sestru ju mala vždy rešpektovať. Mama jej povedala, aby prišli do školy načas!
Mama sa na ňu nehnevala. Len s miernym poloúsmevom je narovnala límec na šatách. Dala jej ich v ten prvý školský deň. A potom ju už nikdy viac nevidela !
Otec po pár rokoch zmizol tiež. Možno v tom mala prsty, už si naozaj nepamätá.
Odrazu sa jej zamotala hlava. Obraz pred očami sa rozpil a jej telo akoby plávalo v hustom opare.
Zaklipkám očami. Po čele mi steká studený pot. Dnes som nezachytila tú najpozitívnejšiu auru. Aj spomienky boli akési útržkovité. Duša plávala ovzduším už asi dlhšiu dobu. Jej aura nebola stopercentne nabitá.
V takýchto chvíľach takmer ľutujem staré dobré počítačove hry. Ale geniálna myšlienka lapača spomienok mala svoj úspech od začiatku. Prežívať pocity a spomienky iných, nahrádzalo prázdnotu vlastného života. Navyše lapač priťahuje ako magnet «čierne duše». Tie prinášajú najintenzívnejší zážitok a vďaka nim je čoraz viac závislákov.
Pozriem sa na hodinky. Prešlo 45 minút od pripojenia. Na karte mi ostáva ešte kredit 30 minút. Čas na ďalší, kratší život. Nič iné dnes nemám na práci. Napravím si helmu nasadenú na vyholenej hlave. Ostáva dúfať, že špeciálne upravené tykadlá zachytia niečo lepšie.
Za okienkom vidím netrpezlivo prešľapovať mladíka s neprítomným výrazom v očiach. Ešte si na svoju dávku počká!
Prstom váhavo zakrúžim nad červeným gombíkom. Poďme na to! Kontrolka sa rozbliká. V sieti sa trepoce ďalšia aura.
Má tri roky a sedí skľúčene v kúte. V rozšírených zreničkách sa jej odráža postava otca. Stojí nad mŕtvym psom a utiera si o nohavice zakrvavenú lopatu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.